Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek ponúka veriacim svoje úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie v čase pandémie koronavírusu.
JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI
Úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie
Štvrtý veľkonočný týždeň
Sobota
Sk 13, 44-52
Jn 14, 7-14
Sú ľudia, ktorí vedia zanietene rozprávať o niekom, koho poznajú, kto pre nich veľa znamená a je významný v oblasti vedy, umenia, alebo športu. Výsledkom takéhoto angažovaného svedectva býva, že aj my túžime toho človeka vidieť, počuť, alebo si aspoň kúpime jeho knihu či nejaké CD.
Ježišovi apoštoli boli svedkami toho, že pre ich Učiteľa bol najvýznamnejší vzťah k Bohu, ktorého nazýval svojím Otcom. Vedel stráviť celé hodiny, ba celé noci v hlboko prežívanom rozhovore s Otcom, všetko robil v zhode s Otcovou vôľou, od Neho čerpal silu ku skutkom, presahujúcim prirodzené možnosti. Ježiš si bol vedomý úplnej zhody svojho života s Otcom a preto pri konci svojho pozemského života oznamuje svojim apoštolom, že kto vidí Jeho, Jeho život, Jeho skutky, tak ten môže na Ňom akoby v zrkadle vidieť, aký je Otec. Apoštoli prejavia záujem konečne vidieť Toho, ku ktorému mal ich Učiteľ taký hlboký vzťah, pre ktorého žil a pod vedením ktorého urobil také veľké a krásne skutky. To by bolo niečo!
Na tento ich záujem odpovedá Ježiš prekvapivým tvrdením: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“
V čom pozostáva toto zviditeľnenie neviditeľného Boha Otca? V rozhovore so Samaritánkou Ježiš jasne povedal, že „Boh je duch“ (Jn 4, 24). Teda táto podobnosť nie je vo farbe vlasov či očí, vo výške postavy a vo výzore tváre…V čom teda? Opäť to objasňuje sám Ježiš: „Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!“ Ježiš teda koná všetko v dokonalej jednote lásky so svojím Otcom a preto na Jeho skutkoch, na Jeho vlastnostiach môžeme vnímať postoje, vlastnosti a prejavovanie sa samého nebeského Otca. Ježiš je celým svojím životom „tvárou“ Boha.
Aj z našej ľudskej skúsenosti vieme, že o hodnote človeka hovorí veľa aj jeho tvár. Na jednej strane výzor môže klamať. Niekto má peknú a milú tvár, no v skutočnosti je to len klamná fasáda, za ktorou sa neraz skrýva zlé vnútro. A naopak, človek s bežnou, nepríťažlivou tvárou – a predsa, keď s ním hovoríme, keď ho poznáme, sme prekvapení aká dobrota a šľachetnosť z neho vyžaruje, čo vzbudzuje našu úctu, obdiv a lásku k tomu človeku…
Na Turínskom plátne sa nám zachovala podoba Ježišovej zmučenej tváre, o ktorej platia Izaiášove slová: „Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili“ (53, 2). A predsa, keď na základe evanjelia uvažujeme o Ježišovom umučení, keď si všímame Jeho postoje a prejavy – ako z kríža prosí o odpustenie pre svojich mučiteľov; ako sľubuje kajúcemu zločincovi raj, ako odovzdáva svoju dušu do Otcových rúk – tak to v nás musí vzbudiť obdiv, úctu a vďačnú lásku. Z toho zmučeného tela a znetvorenej tváre vyžaruje krása a veleba samého Boha. To vycítil aj stotník pod krížom, ktorý zareagoval na Ježišovu smrť zvolaním plným obdivu: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15. 39).
Apoštol Pavol takto chápal význam svojho pôsobenia – aj toho o ktorom sme počuli v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov: „Nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána…Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4, 6-6).
Prečo však bola – a dodnes je – taká rozdielna reakcia ľudí na sprostredkovanie Božej slávy, ktorá žiari z „tváre“ Ježiša Krista, čiže z Jeho života? Prečo jedni túto Božiu slávu vidia a majú z toho radosť – a zasa iní považujú to, že Ježiš by mal byť Božím obrazom za urážku, za rúhanie sa Bohu?
Odpoveď máme v úryvku zo Skutkov apoštolov: „uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život.“ To je niečo podobné ako s umeleckým talentom. Michelangelo videl v bloku kameňa krásnu sochu, kým pre ostatných to bol len neforemný balvan. Schopnosť vidieť vierou je v prvom rade Boží dar. Kto ho dostane a prečo, to nedokážeme pochopiť. Isté je však, že Boh chce darovať milosť viery každému. Ak predsa túto schopnosť vidieť v Kristovej tvári Boh niekto nedostane, vo veľkej miere si to mohol zapríčiniť sám, mohlo ho zdeformovať prostredie, výchova, možno nemá tento dar teraz, ale je nádej, že mu ho Boh dá v budúcnosti…
Je preto správne využiť to, o čom nás Ježiš uisťuje v závere dnešného evanjelia: „Urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“
Prosme teda nášho vzkrieseného Pána, aby u Otca vyprosoval dar svetla viery pre nás, pre všetkých na ktorých nám záleží, pre ľudí našej doby, aby sme mohli prežívať radosť z Božej dobroty a krásy, vyžarujúcej z Jeho „tváre“, – a aby sme sa Jeho nasledovaním stávali aj my ľuďmi, z ktorých životov vyžaruje aspoň niečo z Božej prítomnosti, krásy a dobroty do nášho sveta.
Piatok
Sk 13, 26-33
Jn 14, 1-6
Súčasťou túžby človeka po živote je aj snaha presiahnuť samého seba v čase i v priestore. Ľudia sa snažili rozličným spôsobom predĺžiť svoj život. Najprv to bolo v potomstve – čím viac potomkov, tým je viac zaistené pretrvanie rodu a v ňom určitým spôsobom aj dotyčného jedinca. O túžbe pretrvať poza osobnú smrť hovoria pyramídy egyptských faraónov, plné rozličných potravín, aby zabalzamovaný faraón (balzamovanie zabraňovalo rozkladu, udržiavalo telo) mal dlhú dobu z čoho žiť.
Pokiaľ ide o priestor, neustále prenikali na ďalšie územia, objavovali nové krajiny a kontinenty, snažili sa dostať do vesmíru, vystúpili na Mesiac.
Avšak, napriek týmto všetkým snahám, individuálny život človeka je ohraničený a končí smrťou.
Keď nám Kristus prináša dar života, otvára ho pred nami aj v týchto dvoch rozmeroch – v čase a v priestore. Pritom On realizuje prvý toto rozvinutie sa ľudského života a tak nám potvrdzuje jeho reálnosť.
V dnešnom evanjeliu hovorí svojim apoštolom, že ide do domu svojho nebeského Otca pripraviť nám miesto. Potom sa vráti a vezme nás ku sebe, aby sme aj my boli s Ním tam, kde je On. Máme žiť teda v prostredí, ktoré je charakterizované obrazom Otcovho domu. Domov je priestor, v ktorom sa cítime dobre, kde nachádzame láskyplné prijatie, kde všetky veci sú usporiadané otcovou múdrosťou a láskou a preto vytvárajú atmosféru domova.
A keďže tento domov patrí nebeskému Otcovi, ktorý je večný, aj náš život s Ním má byť bez konca. Reálnosť tejto perspektívy dokázal Ježiš svojím zmŕtvychvstaním. Zdôrazňuje nám však, že nemáme iba pasívne čakať na splnenie tohto prísľubu plného života, lež máme mu kráčať v ústrety aspoň s takou snahou, s akou sa usilujeme udržať si a predlžovať pozemskú existenciu; s akou rozširujeme náš životný priestor – či už reálne cestovaním a dobývaním rozličných výšok či hĺbok, neustálym cestovaním; alebo aspoň virtuálne – na obrazovke sa ocitáme v nových a nových prostrediach.
V čom sa má táto snaha prejavovať?
Ježiš sa nám predstavuje ako cesta k tomuto domu Otca. Iba vtedy môžeme očakávať dar vzkriesenia, dar prijatia do Otcovho domu, ak sa zameriame na kráčanie týmto životom podľa Ježišovho vzoru a slova, podľa Jeho pravdy a posilňovaný Jeho životom.
Preto bolo dôležitou súčasťou Pavlovej misijnej činnosti oznámenie pravdy o Ježišovom vzkriesení. To nebola iba jedna z udalostí v ktorých sa počas dejín Izraela prejavila Božia zachraňujúca moc. Kristovo zmŕtvychvstanie je vyvrcholením Božieho zachraňujúceho pôsobenia vo vyvolenom národe. Je otvorením perspektívy osobného života i poza fyzickú smrť. Vzorom, ale i nositeľom tohto života je Ježiš Kristus. Kresťanstvo nie je nejaká pekná filozofia. Je to viera v konkrétnu osobu Božieho Syna, Ježiša z Nazaretu, ktorý nás miloval až do krajnosti, až po obetu na kríži – môžeme povedať: až po zmŕtvychvstanie. Ako povedal apoštol Pavol na inom mieste: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 14. 19-20).
Opiera sa moja životná nádej o skutočnosť vzkrieseného Krista? Žijem so zameraním na perspektívu večného života v domove nebeského Otca? Je môj pozemský život snahou o nasledovanie Toho, ktorý je Cesta, Pravda a Život?
Štvrtok
Sk 13, 13-25
Jn 13, 16-20
Súčasné štáty sa snažia mať v čím viacerých krajinách svoje zastupiteľské úrady a v nich svojich vyslancov. Vyslanec je reprezentantom svojho štátu a jeho vlády v danej krajine, pred jej obyvateľmi a v určitých prípadoch, napríklad sa vyjadruje aj v mene svojho prezidenta či vlády.
Ježiš si tiež vybral takýchto svojich reprezentantov. Ako si ich vážil, to prejavil aj gestom umývania nôh. A potom im povedal otvorene: „Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma.“ Koho teda vysiela Kristus – či už priamo fyzicky, alebo cez svoju Cirkev – ten je Jeho reprezentantom a jeho úlohou je tak si počínať, aby v jeho osobe mohli ľudia vidieť a hlavne počuť, stretať samého Ježiša Krista.
Úloha takéhoto vyslanca, apoštola, má hlavne dve podmienky: legitímnosť vyslania Kristom. Nemôže to byť nejaká svojvoľná iniciatíva. To základné vyslanie sme dostali krstom a sviatosťou birmovania. Je to niečo také, ako keď občan nejakého štátu cestuje do zahraničia. Svojou prítomnosťou, svojím počínaním reprezentuje svoju krajinu, svoj národ, robí mu dobré alebo zlé meno. Nie je však oficiálnym reprezentantom svojej vlády, nemôže sa vyjadrovať a konať v jej mene. Zostáva súkromnou osobou, hoci jeho osobné počínanie môže významne prispieť k dobrému menu jeho krajiny.
Tak aj pokrstený a pobirmovaný kresťan svojím počínaním a vplyvom môže a má šíriť dobré meno Cirkvi a kresťanskej viery, jeho konanie nie je v mene Cirkvi, ani z jej poverenia. Takými oficiálnymi „vyslancami“ Krista sú len tí, ktorých na túto úlohu povolal, pripravil a vystrojil patričnými povereniami sám Kristus. V prvej generácii to boli apoštoli. Im povedal: „Kto vás prijíma, mňa prijíma.“ Potom ich nástupcovia, ktorým apoštoli odovzdali Kristovo poverenie vkladaním rúk a modlitbou. Na pokračovanie v diele apoštolov dostali vo svojej biskupskej vysviacke dar Kristovho Ducha, aby s Jeho mocou dokázali v Kristovom mene pravdivo odovzdávať Jeho slovo, sprítomňovať Jeho pôsobenie vo sviatostiach a ako účastní na Kristovej pastierskej službe s láskou a obetavo sa starať o Jeho veriacich, budovať a chrániť Cirkev.
Takto Kristus cez svoju Cirkev – tak cez pastierov ako i veriacich laikov pôsobí v dnešnom svete a ponúka ľuďom svoju zachraňujúcu lásku. Takto to robil i cez apoštolov Pavla a Barnabáša na ich prvej misijnej ceste, ktorá ich viedla z Cypru na Ázijskú pevninu (dnešné Turecko). Prvými adresátmi Pavlovho pôsobenia boli miestni Židia a príslušníci tamojších národov, ktorí si účasťou na židovských bohoslužbách uctievali pravého Boha (tzv. bohabojní). Ako vidíme z Pavlovej reči v synagóge v Pizídskej Antiochii, chcel im oznámiť radostnú skutočnosť, že Boh, ktorý sa ujal ich predkov už od čias patriarchov splnil svoje prísľuby a poslal im Mesiáša v osobe svojho Syna, Ježiša Krista.
Takto sa mohli Židia, ako členovia starozákonného Božieho ľudu, oboznámiť s touto veľkou udalosťou, stretnúť sa s Kristom v slove a osobe apoštolov a rozhodnúť sa či prijmú tento Boží dar, či uveria v Krista.
V našom prípade by sme sa mali zameriavať na priblíženie Ježiša Krista, Jeho osoby a Jeho posolstva ľuďom, ktorí boli v krste prijatí do novozákonného Božieho ľudu, do Cirkvi, ale z rozličných dôvodov nespoznali vieru, alebo ju stratili. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje tzv. nová evanjelizácia. Pomáhať pokrsteným, ale nepraktizujúcim, stretnúť, spoznať a podľa možnosti aj nasledovať Krista. Aká to musí byť sila svedectva života veriacich kresťanov, aké hlboké poznanie evanjelia a jeho významu pre život súčasného človeka, aby sa títo ľudia mohli cítiť oslovení a pritiahnutí Kristom a Jeho Cirkvou, aby sa stali uvedomelými a dôslednými kresťanmi…
Toto je naša spoločná úloha: duchovných pastierov i veriacich laikov.
Streda
Sk 12, 24-13, 5a
Jn 12, 44-50
Po čom túžime v tomto čase celosvetovej pandémie? Po účinnom protilieku. Americký prezident si zavolal farmaceutov a dal im požiadavku, aby urýchlene pripravili potrebné sérum. Tí iba bezmocne pokrčili plecami a povedali, že skôr než za rok to nie je možné.
Vieme si predstaviť, že by niekto predsa takýto liek objavil, ale odmietol by ho zverejniť, ukrýval by si ho pre seba? To by bolo niečo trestuhodné.
Tak isto si nevieme predstaviť, že by bol liek k dispozícii a len preto, že by nebol záujem o jeho rýchle rozvezenie ku chorým, títo by zomierali…
Na tomto aktuálnom príklade môžeme lepšie porozumieť naliehavosť, s akou Ježiš zdôrazňuje význam Jeho slov pre ľudí. To nie sú hocijaké slová, lež slová samého Boha Otca, ktorý nám ich posiela po svojom večnom Slove, vlastnom Synovi, ktorý sa stal človekom, aby nám mohol našou ľudskou rečou sprostredkovať to, čo nám – ako liek proti večnej smrti, ako prostriedok pre rozvoj plného života – posiela Boh. Jasne to vyjadruje v evanjeliu: „Ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A viem, že jeho príkaz je večný život.“
Žiaľ, vo vzťahu k Ježišovi sa stalo to, čo si nevieme predstaviť v prípade lieku proti pandémii: časť ľudí odmietla prijať liek večného života, urážalo ich to, že Ježiš im pripomínal, že sú chorí, že im hrozí večná smrť, že ak sa majú zachrániť, potrebujú prijímať s vierou Jeho slová…
Napriek takémuto nepochopiteľnému odmietnutiu – žiaľ, nielen Ježišových súčasníkov, lež aj našej generácie – Ježiš si je vedomý potrebnosti Jeho slova pre záchranu ľudstva a preto pred svojím nanebovstúpením poveruje apoštolov: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20).
Preto Skutky apoštolov charakterizujú činnosť prvotnej Cirkvi práve týmito slovami: „Božie slovo sa šírilo a rozmáhalo.“ Nešlo len o nejakú propagáciu náboženskej ideológie, ale o sprostredkovanie a prijímanie slov samého Boha. Najdôležitejších slov pre človeka.
Preto, keď cirkevné spoločenstvo v Antiochii dosiahlo určitú zrelosť v poznaní a uskutočňovaní Kristovho slova, nemohlo zostať uzavreté samo do seba, lež pobádané Duchom Svätým sa cíti povinné deliť sa s týmto životodarným slovom aj s ďalšími ľuďmi, niesť ho do iných krajín a k iným národom. Tak sa rodí prvá misijná cesta apoštola Pavla, na ktorú sa vydáva s Barnabášom a ktorej prvou zastávkou bol Cyprus.
Uvedené skutočnosti nás vedú k otázkam: aký je môj záujem o tento životodarný liek Božieho slova? Ako ho poznávam, prijímam a uskutočňujem v mojom živote? Nakoľko sa snažíme v našom cirkevnom spoločenstve, v našej farnosti rásť v poznaní a uskutočňovaní Božieho slova a stávať sa tak schopnými toto slovo niesť a odovzdávať ďalším, ktorí ho nepoznajú, ale ktorí ho potrebujú? Nemusia to byť vždy ľudia v ďalekých krajinách. Vinou našej plytkosti, nepresvedčivosti nášho života mnohí i v našej blízkosti nie sú ochotní veriť, že Kristovo slovo je liekom proti chorobným javom v našom živote a zdrojom plného, nesmrteľného života. Je to doslova tragédia, ak my tento liek neprijímame a svojím biednym životom presviedčame aj druhých o jeho neúčinnosti a zbytočnosti…
Uvedomme si o čo ide a robme všetko pre to, aby aj o nás a o našich spoločenstvách platili slová, že „Božie slovo sa šíri a rozmáha“…
Utorok
Sk 11, 19-26
Jn 10, 22-30
V súčasnom svete ľudia z rozličných dôvodov cestujú do iných miest i krajín. Na letiskách či iných vstupných zónach sa treba preukázať tzv. ID kartou – občianskym preukazom, v ktorom sú dnes zakódované dôležité informácie o danej osobe. Pokiaľ tie informácie dosvedčujú, že spĺňame kritériá, požadované štátom či inštitúciou, sme vpustení, ba neraz priamo vítaní…
Takúto „ID kartu“ pre vstup na teritórium ľudskej duše mal aj sám Ježiš Kristus. Ako hovorí v dnešnom evanjeliu, „svedčia o Ňom skutky, ktoré koná v mene svojho Otca“. On však neprichádza ako neutrálny turista, lež ako pastier. Uznať ho za takého znamená zaradiť sa za Neho, dať sa Ním viesť, počúvať Jeho hlas. A toto nie je pre každého prijateľné – ak si človek na vedúce miesto svojho života už postavil iného „pastiera“: svoje Ja, svoje záujmy, ak sa dáva viesť inými vodcami, ak otupil svoje svedomie konaním v rozpore s pravdou a láskou.
Napriek tomu, že sa Ježiš svojim súčasníkom presvedčivo legitimoval ako poslaný od Boha svojimi skutkami, mnohí z nich neboli ochotní počúvať Jeho hlas a tým sa nezaradili medzi Jeho ovce.
Prenasledovanie, ktoré sa rozpútalo v Jeruzaleme po Štefanovom ukameňovaní prinútilo mnohých členov prvokresťanského spoločenstva odísť do iných krajín: na Cyprus, do Sýrie či do Malej Ázie. Niesli si so sebou svoju „ID kartu“, ktorou bola úprimná viera v Ježiša Krista, zjednotenie s Ním prijatým krstom a kráčanie za Ním, ako za svojím Pastierom konkrétnymi skutkami, pričom ich posilňoval dar Ducha Svätého. Neuzatvárali sa do vlastného geta, ale komunikovali so svojím okolím, odpovedali na otázky, ktoré vzbudzoval ich život, delili sa so svojou vierou. Tak sa cez nich stretal Kristus – Dobrý Pastier – s novými ľuďmi, aj s nežidmi, s ľuďmi gréckej kultúry, s „Helenistami“. Mnohí z nich spoznali v Kristovi svojho Pastiera, s ochotou prijali Jeho slová a stali sa Jeho nasledovníkmi. Tento záujem a túto počiatočnú vieru bolo treba zdokonaľovať, prehlbovať kvalifikovanými učiteľmi. Preto apoštoli posielajú do Antiochie Barnabáša. Ten zhodnotil situáciu a bolo mu jasné, že sám to nezvládne. Ide za svojím priateľom, nedávno obráteným Šaulom, a zapája ho do práce v Antiochii. Cez týchto apoštolov ľudia v Antiochii počúvajú hlas Krista – Dobrého Pastiera. Poznávajú ho nielen teoreticky, ale žijú podľa Neho. Tento ich nový život vníma aj ich prostredie. Keďže to bol život podľa Krista, nazvali ich „kresťanmi“.
Najprv bolo počúvanie a nasledovanie Krista, najprv bol konkrétny život podľa viery – až potom prišiel názov. Ako je to s nami? Na základe krstu a začlenenia do Cirkvi sa my sami nazývame kresťanmi – čo je iste správne. Ale nazvali by nás tak aj ľudia v našom okolí – len na základe pozorovania nášho života, na základe našich skutkov?
Poznáme škandály, ktoré vznikli z toho, že ľudia sa spoľahli na kvalitnú značku s dobrou tradíciou – a potom boli nemilo prekvapení a rozhorčení, keď zistili, že obsah tomu nezodpovedá, že išlo o podvod…
Aj my sme v poslednej dobe svedkami škandálov v súvislosti s kresťanmi – v politike, v hospodárskej či finančnej oblasti, v osobnej, medziosobnej alebo manželskej mravnosti. Nositelia kresťanskej „etikety“ sa s pohoršením vyhadzujú ako zvetralá soľ.
Počúvajme s vierou nášho dobrého Pastiera a konajme podľa Neho, aby mohol zachrániť nás a aby ho cez nás mohli spoznať mnohí, čo majú úprimnú túžbu po pravde a po opravdivom živote, ktorý môžu prijať iba od Neho.
Pondelok
Sk 11, 1-18
Jn 10, 11-18
V gréckej pôvodine evanjelia slová: „Ja som dobrý pastier“ znejú: „Egó eimi ho pojmén ho kalós“, čo doslova znamená: „Ja som pekný (krásny) pastier“. Dobro je vždy aj krásne. Páter Marko Rupnik definoval krásu, že je to realizovaná láska. Čiže uskutočnenie opravdivej lásky je niečím krásnym, pekným.
Obraz pastiera používa Ježiš na znázornenie svojho vzťahu k ľuďom, ktorí sa stali Jeho „ovcami“ tým, že s vierou a dôverou počúvajú a poslúchajú Jeho hlas.
Ako uskutočňuje Ježiš svoju pastiersku lásku?
V prvom rade pozná svoje ovce. Nie hocijako, ale tak, ako Jeho pozná Otec a On Otca. Z Ježišových úst na iných miestach evanjelia vieme, že toto Otcovo poznanie nie je len nejaká informácia, lež je to hlboké, životodarné zjednotenie v láske, na ktoré večný Boží Syn odpovedá bezvýhradným sebadarovaním.
Krása Ježišovej pastierskej lásky voči nám sa zviditeľňuje v Jeho vzťahu nezištnej a životodarnej lásky voči nám, ktorá vyvrcholila Jeho sebaobetovaním na kríži, aby nás zachránil pred smrtonosným útokom diabla.
Súčasťou tejto Jeho lásky voči nám je, že nám umožňuje poznať Jeho v prijímaní života, ktorý nám dáva a odpovedaním na Jeho lásku naším sebadarovaním sa Jemu.
Uskutočňovanie takéhoto vzájomného vzťahu, to je vlastne princíp plného života.
Ježišova pastierska láska sa zameriava na každého človeka, ktorý hľadá takýto život, má po ňom túžbu. Keďže Ježiš ukončil svoju historickú prítomnosť na tomto svete svojím nanebovstúpením, postaral sa o to, aby sa s Ním ako s dobrým a krásnym pastierom mohli stretnúť ľudia všetkých čias. Svoju prítomnosť vložil do svojich apoštolov, do spoločenstva svojich veriacich, do Cirkvi.
Keď sa po zmŕtvychvstaní rozprával s apoštolom Petrom, poveril ho: „Pas moje ovce, pas moje baránky!“ Aj ostatným apoštolom dal dôležité poverenia. A hlavne, všetkým, čo v Neho uverili a prijali krst daroval svojho Ducha, aby sme, vďaka pôsobeniu tohto Ducha mohli zmýšľať i konať v čo najväčšej zhode s Ním – ako Jeho telo, ako Jeho údy a tak mohol On cez nás pokračovať v realizovaní svojej pastierskej lásky voči ľuďom.
Konkrétny príklad sme videli v prvom čítaní. Pohanský stotník Kornélius dospel vo svojom hľadaní vzťahu k Bohu tak ďaleko, že bol schopný prijať s vierou ten najväčší prejav zachraňujúcej Božej lásky, ktorým bol Kristus. To však už bolo po Ježišovom nanebovstúpení. Napriek tomu, že Peter a apoštoli dostali od Ježiša poverenie, aby hlásali evanjelium všetkým národom, zostávali zatiaľ len v oblasti Židovského národa. Aby sa Peter odhodlal k odvážnemu kroku odovzdania evanjelia pohanovi a jeho prijatiu do Cirkvi krstom, potreboval od Boha jasný podnet. Dostal ho vo zvláštnom videní, ktorého posolstvom bolo, že nemá považovať za nečisté to, čo Boh očistil. Takéhoto Bohom očisteného, pripraveného človeka stretáva v Kornéliovi. Keď Kornélius a jeho domáci s ochotnou vierou prijímajú evanjelium o Ježišovi Kristovi, odohráva sa v tom dome to isté, čo na Turíce vo večeradle – naplnil ich Duch Svätý. Peter potom už len potvrdil túto skutočnosť udelením sviatosti krstu.
Tento epochálny počin urobil Peter ako najvyšší pastier Cirkvi a tým otvoril brány do Cirkvi aj pre príslušníkov pohanských národov. Cez Petra a potom i cez ďalších Ježiš ako dobrý Pastier prijímal do ovčinca svojej Cirkvi ľudí, čo s vierou počúvali a počúvajú Jeho hlas.
Nečakajú aj dnes konkrétni ľudia na zachraňujúcu lásku dobrého Pastiera? Nechce sa im dať Ježiš poznať aj cez nás? Vytvárame predpoklady preto, aby sa mohli v tejto veci obrátiť s dôverou na nás?
Sme ochotní odpovedať na prejavy záujmu o poznanie Božej zachraňujúcej lásky a vynaložiť potrebnú aktivitu, aby sme im čo najpravdivejšie odovzdali poznanie dobrého Pastiera?
