Komentáre k textom na 13. nedeľu v Cezročnom období A
Komentár k prvému liturgickému čítaniu (2 Kr 4, 8-12a. 14-16a)
Vo 4. kapitole z 2. knihy Kráľov, ktorej súčasťou je i dnešné prvé liturgické čítanie, nachádzame niekoľko pôsobivých narácií o prorokovi Elizeovi, ktoré sú ilustráciou prorockej reakcie na ľudské potreby. V centre tejto kapitoly sa nachádza rozprávanie o Elizeovi a žene zo Sunam. Táto žena má síce muža, na ktorom v antickej patriarchálnej spoločnosti spočívala celá váha rozhodovania a konania v rodine, však je to ona, kto je aktívny. Popri prorokovi je hlavnou postavou, ktorá koná a prijíma rozhodnutia. Je predstavená ako „zámožná žena“, čo v čitateľovi môže vzbudzovať dojem, že jej nič nechýba. Vyvíja iniciatívu, pozýva proroka k stolu. V Izraelskej spoločnosti toto pozvanie neznamenalo len vyjadrenie klasickej pohostinnosti ale aj snaha o službu Bohu, ktorého prorok reprezentuje. To, že žena chce pre tohto Božieho muža vykonať viac, ako jej len prikazuje obyčajná pohostinnosť, dokazuje fakt, že pre neho káže pripraviť samostatnú izbu. Elizeus, ktorý sa jej chce odvďačiť, sa pýta, čo môže pre ňu urobiť. V odpovedi sa dozvedá o jej veľkom trápení, ktoré vyplýva z toho, že jej manželstvo je bezdetné. Táto bezdetnosť je v kontraste s materiálnym dostatkom ženy. Hoci žena spolu s mužom majú dosť materiálnych dobier, ich rodina je bez budúcnosti, lebo nemajú potomka. Zvýraznenie, že jej muž je už starý, slúži na ukázanie toho, že riešenie tohto problému nie je v ľudských silách, pretože práve muž bol v starovekých kultúrach považovaný za nositeľa plodnosti. Prorok reaguje na správu o ženinej bezdetnosti prisľúbením. Jeho forma je veľmi jednoduchá. Prorok nehovorí veľa, ale jeho slová neposkytujú žiaden priestor na pochybnosti alebo nesúhlas. Žena o rok bude mať syna.
Komentár k druhému liturgickému čítaniu Rim 6, 3-4. 8-11
Pavol sa v dnešnom druhom liturgickom čítaní snaží odôvodniť, že veriaci v Ježiša, ktorí boli pokrstení už nie sú pod nadvládou hriechu. V celej perikope Rim 6, 1-14 apoštol pripomína, že vďaka krstu sa môžeme definitívne odseparovať od hriechu a jeho vplyvu. Pavol v argumentácii využíva motív smrti v dvojakom význame. Nadväzuje na Ježišovu smrť a zároveň na fakt, že smrť znamená v ľudskom ponímaní definitívny koniec, odlúčenie. V tomto prípade odlúčenie od hriechu. Kristus zomrel len jeden raz a keďže vstal z mŕtvych, už nezomiera. Byť zjednotený s ním, teda znamená byť zjednotený so živou a nie s mŕtvou osobou. Ako teda každý pokrstený môže s Kristom zomierať pre hriech, keď Kristus už nezomiera. Pavol argumentuje, že vďaka krstu máme účasť na udalosti Golgoty, vďaka ktorej ľudstvo dostalo možnosť definitívne sa oslobodiť od hriechu. A teda veriaci, ktorí sú prostredníctvom krstu zjednotení s Kristom, môžu byť odlúčení od hriechu.
Komentár k evanjeliovému čítaniu (Mt 10, 37-42)
V dnešnom evanjeliovom čítaní Ježiš vo svojej reči predstavuje ideál človeka, ohlasujúceho evanjelium i toho, ktorý ho prijíma. V slovenskom preklade je to zvýraznené anaforou, čo je rečnícka figúra vytvorená tak, že sa vety začínajú rovnakým slovom (v tomto prípade slovom kto). V gréckom origináli je na začiatku jednotlivých slov príčastie, ktoré akoby dáva ohlasovateľovi či prijímateľovi evanjelia rozmanité tituly. Ježišov učeník je vyzvaný k tomu, aby bol slobodným človekom, nepriviazaným k niečomu, čo by ho odvádzalo od evanjelia. Preto dokonca aj vznešená láska k svojim najbližším nemôže dominovať na láskou k Ježišovi a jeho evanjeliu. Tento verš je v synoptických evanjeliách jediným fragmentom v ktorom vzťah učeníka k Ježišovi je nazvaný láskou. „Prijatie kríža“ znamená bezpodmienečnú pripravenosť dokonca aj trpieť pre evanjelium. Ježišovo ukrižovanie dalo tomuto slovnému spojeniu nepochybne nový, hlbší význam. Na paradoxe založené tvrdenie vo v. 39 („Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“) zvýrazňuje potrebu úplného zaangažovania sa, aby bolo možné nájsť skutočný autentický život vo vzťahu s Bohom. Podobne tí, ktorí prijímajú Ježišových učeníkov vo svojich domoch, prijímajú jeho posolstvo a tak aj nebeského Otca (v. 40). Slová „jednému z týchto maličkých“ sa nevzťahuje na deti, ale na pokorných Ježišových učeníkov ako deti nebeského Otca. Podanie „pohára studenej vody“ bolo najjednoduchším gestom pohostinnosti. Ježiš dokonca aj za toto gesto sľubuje odmenu. Hoci teda Ježišovi učeníci budú neraz vystavení aj nepriazni, nájdu sa aj takí, ktorí ich príjmu s radosťou. Tí dostanú dobrá nebeského kráľovstva.
Branislav Kľuska
