Komentáre k textom na 6. nedeľu v Cezročnom období B
1. čítanie: Lv 13, 1-2. 45-46
Prvé čítanie stručne predstavuje základné inštrukcie týkajúce sa kožných chorôb, ktoré kvôli vysokej miere nákazlivosti boli vnímané ako vážne ohrozenie telesnej rituálnej čistoty Izraelského národa. Trinásta kapitola, ktorej vybrané verše (v. 1-2 a 45-46) tvoria text liturgického čítania, je súčasťou väčšej časti knihy Levitikus (kap. 11 – 15), ktorá sa venuje otázke pokrmovej a telesnej čistoty a nečistoty. Tieto predpisy, ktoré sú nepochybne kultúrne podmienené a súčasnému čitateľovi zaznievajú cudzo, treba ponímať v kontexte celkového posolstva knihy Levitikus. Pre túto centrálnu knihu Pentateuchu je ústredná otázka svätosti Boha. Boh je svätý (teda úplne iný než stvorený svet a všetko, čo obklopuje človeka) a predstavuje jediný prameň všetkej svätosti. On je tým, ktorý posväcuje Izraelský národ a preto Izraelský národ sa má strániť všetkého, čo narúša túto svätosť, čo ho znečisťuje a to i nečistôt telesného charakteru. Tie treba ponímať v súlade s vtedajším lekárskym a hygienickým poznaním. Tak aj hebrejský termín caraat, ktorý je pod vplyvom Septuaginty a následne Vulgáy prekladaný ako malomocenstvo, nezodpovedá súčasnej diagnóze označovanej ako Hansenova choroba, ale môže zahŕňať celý rad rôznych kožných ochorení. Liturgické čítanie môžeme jednoducho rozdeliť na dve časti: Prvé dva verše 13. kapitoly tvoria prvú časť a opisujú prikázanie týkajúce sa identifikovania a určenia choroby. Druhá časť, ktorú tvoria verše 13, 45-46 opisujú dôsledky choroby v podobe vylúčenia chorého zo spoločenstva. V úvodnej inštrukcii sa vyžaduje od človeka, u ktorého nastúpia dosť široko opísané kožné zmeny, aby sa išiel ukázať kňazovi. Nejde však za ním ako za lekárom, pretože úlohou kňaza nebolo liečiť – hoci kňazi na blízkom východe často plnili terapeutickú funkciu – ale kňaz mal byť ten, kto vydá náležitý posudok a v tejto neľahkej situácii aj patrične interpretuje prikázania Tóry týkajúce sa choroby. Zároveň fakt, že chorý má prísť za kňazom, poukazuje na skutočnosť, že choroba bola vnímaná nielen v kategóriách prirodzených, ale aj náboženských. Takéto ochorenie bolo často spájané s Božím trestom. Vychádzalo sa z presvedčenia, že Boh ním trestá hriešnikov, podobne ako Egypťanov v podobe tzv. 6. rany (por. Ex 9). Na spájanie tejto kožnej choroby s hriechom poukazuje aj fakt, že človek po uzdravení mal priniesť Bohu expiačnú obetu (obetu za vinu por. Lv 14, 12). V druhej časti čítanie verše 45 a 46 podrobne opisujú, ako sa má správať človek, ktorý bol uznaný za chorého. Roztrhnuté šaty a neupravený vzhľad sú znakom smútku a pokánia. Jeho volanie slúžilo na dodržanie sociálneho odstupu a malo predchádzať nebezpečenstvu prenosu choroby. Takto chorý človek vlastne trpel dvojnásobne, nielen telesne, ale aj duchovne, tým, že bol vylúčený zo spoločenstva s ľuďmi a zo spoločenstva s Bohom. Z tohto dôvodu, keď hovoria evanjeliá o uzdraveniach z malomocenstva, ponímajú ich ako symbol oslobodenia od zla a hriechu, ako znak a potvrdenie moci Ježiša Krista.
2. čítanie: 1 Kor 10, 31 – 11, 1
Tento krátky Pavlov text zvýrazňuje tri princípy, ktoré majú charakterizovať život kresťana. Po prvé, robiť všetko na Božiu slávu; po druhé nikoho – či už v spoločenstve alebo mimo neho – nepohoršiť, a po tretie, verne nasledovať Ježišovo konanie a učenie vo svojich skutkoch. Apoštol Pavol píše Prvý list Korinťanom, ktorého súčasťou je úryvok dnešného druhého čítania, cirkevnému spoločenstvu, ktoré je zmietané nejednotou. Čítaná pasáž uzatvára Pavlovo poučenie týkajúce sa teologického sporu, ktorý rozdeľoval korintské spoločenstvo a to konkrétne, či môžu kresťania jesť mäso obetované modlám. Tento problém bol v korintskej komunite dobre známy, pretože v meste Korint sa nachádzalo veľké množstvo pohanských chrámov a mäso obetovaných zvierat v chrámoch sa bežne predávalo. Časť korintského kresťanského spoločenstva vychádzala zo svojho monoteistického presvedčenia, že v skutočnosti neexistujú žiadne božstvá okrem jediného pravého Boha, a preto modly sú neživé a nemajú tak žiadnu moc, aby poškvrnili obetované jedlo. Iní, naopak, nezdieľali toto myslenie, a boli takýmto správaním pohoršení. Pavol na jednej strane teologicky súhlasí s prvými, na druhej strane však hovorí, že ak by jedenie tohto mäsa malo kohokoľvek pohoršiť, radšej sa ho zriekne (1 Kor 8, 13). Stavia lásku nad teoretickou špekuláciou, hoci správnou (por. 1 Kor 8, 1). Po argumentácii Pavol nakoniec predkladá sériu napomenutí, ako žiť jednoducho a vo vzájomnom rešpekte a láske v kresťanskom spoločenstve bez zbytočného moralizovania a vzájomnej konfrontácie v náboženskej argumentácii. Pavol kladie dobro spoločenstva a blížneho pred svojou slobodou (1 Kor 10, 23-24). Pavol teda v tomto helenistickom spoločenstve zvýrazňuje, že človek sa nemá riadiť výlučne svojím filozoficky zdôvodneným svetonázorom a právom na vlastnú sebarealizáciu, ale všetko má robiť na Božiu slávu a pre dobro druhých. V poslednej vete čítania Pavol zároveň ukazuje, že toto jeho žité presvedčenie vychádza z nasledovania života Krista. Pavol vyzýva Korinťanov, aby napodobňovali jeho správanie. Môže to vyznieť neskromne a trúfalo, ale v antickej kultúre to bol spôsob tzv. mimetickej (od gréckeho slovesa mimesis – napodobňovanie) pedagogiky a výchovy, keď dieťa sa učilo tak, že napodobňovalo svojho otca pri práci alebo učiteľa pri vykonávaní rozmanitých činností, a tak získavalo potrebné zručnosti. Pavol tak slúži ako duchovný otec a vychovávateľ pre korintských kresťanov. Túto autoritu však nadobudol len vďaka tomu, že verne nasledoval príklad Krista, stal sa ikonou Krista.
Evanjelium: Mk 1, 40-45
Rozprávanie o zázračnom uzdravení malomocného evanjelista Marek situuje na počiatok Ježišovho verejného účinkovania, ktoré naplno odkrýva Ježišovu mesiášsku moc. Uzdravenie malomocného má v tomto kontexte osobitný význam: očistenie z malomocenstva je jedným z veľmi očakávaných znakov mesiášskych čias (porov. Mt 11, 5). Samotné rozprávanie môžeme rozdeliť na tri časti: Prvá časť príbehu (1, 40-42) má štruktúru typického rozprávania o zázračnom uzdravení: opis choroby; uzdravenie vykonané Ježišom; zvýraznenie úplného vyzdravenia. V druhej časti nachádzame Ježišov príkaz, aby sa malomocný ukázal kňazovi (1, 43–44). V tretej časti nachádzame pre interpretáciu najťažšiu časť, ktorá opisuje reakciu uzdraveného a vyvoláva otázky: Je uzdravený muž neposlušný Ježišovi? Ako sú účinky zázraku zlučiteľné s Ježišovou túžbou utajiť svoju totožnosť?
Rozprávanie sa začína iniciatívou samotného chorého, ktorý padá pred Ježišom na kolená. To bolo gesto, ktoré v židovskej spoločnosti bolo chápané ako preukázanie úcty samotnému Bohu. Zároveň toto konanie chorého poukazuje aj na jeho odvahu prameniacu z dôvery. Podľa predpisov knihy Levitikus sa malomocní mali vyhýbať akémukoľvek sociálnemu kontaktu, aby tak nikoho neohrozili svojou nákazlivou chorobou. Chorý sa však približuje k Ježišovi, nie však z dôvodu trúfalej a na nikoho neberúcej ohľad neposlušnosti, ale z dôvodu nádeje a dôvery v moc Ježiša. Uznanie autority Ježiša implikujú aj slová, ktorými chorý Ježiša oslovuje: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Na jednej strane je v nich obsiahnuté uznanie moci Ježiša, na druhej strane chorý uznáva zvrchovanosť Ježiša. Malomocný je tak príkladom pokorného modliaceho sa človeka, ktorý s dôverou hovorí: „Buď tvoja vôľa.“ Uzdravenie sa začína zvýraznením „zľutovania sa“ Ježiša. V tomto rozprávaní majú mimoriadne miesto Ježišove emócie. Ježiš vníma núdzu chorého a nezostáva voči nej chladný a indiferentný. Ježiš uzdravuje slovom, keď odpovedá, „chcem, buď čistý“, ale zároveň aj skutkom, keď sa dotýka človeka. Tento Ježišov akt je veľmi prekvapivý a zarážajúci, pretože predpisy Tóry prikazovali vyhýbať sa kontaktu zdravého človeka s malomocným. Tento Ježišov dotyk vyvolal mnohé otázky interpretátorov počnúc kresťanským starovekom. Podľa Efrema Sýrskeho Ježiš nebol neposlušný Mojžišovým prikázaniam, čo má dokazovať ďalší priebeh rozprávania, keď posiela uzdraveného ku kňazovi v súlade s prikázaniami Tóry. Ježiš svojím uzdraviteľským dotykom len napravil nedostatok inak dobrej ľudskej prirodzenosti. Podľa Jána Chryzostoma však Ježiš svojím dotykom preukazuje, že nie je poddaný Zákonu, ale je nad Zákonom a že pre čistého nič nie je nečisté. Ježiš sa dotýka chorého, aby ukázal, že uzdravuje nie ako sluha Zákona, ale ako Pán. Origenes zas argumentuje, že Ježiš sa dotkol chorého, aby ukázal, že pre čistého je všetko čisté. Pán sa dotkol chorého, hoci bolo zakázané sa dotýkať malomocného, aby nás povzbudil k pokore a poučil, že nemáme nikým pohŕdať a nikoho odmietať. Práve táto posledná interpretácia Origena veľmi dobre zodpovedá Ježišovmu zľutovaniu sa. Evanjelista následne zvýrazňuje, že človek bol z choroby vyliečený okamžite (gr. euchtys), čím zvýrazňuje Ježišovu moc. Následne príbeh predstavuje, že Ježiš sa po uzdravení znovu obrátil na chorého. V slovenskom preklade nachádzame slová „potom mu prísne pohrozil“. Táto druhá Ježišova emócia, o ktorej je reč v rozprávaní sa zdá byť v napätí so zľutovaním. Avšak grécke sloveso emhrimēsamenos pomenúva jednoducho silné emócie, ktoré dosiahli vrchol a človek ich vyjadruje navonok. Nemusia označovať hnev, na ktorý poukazuje preklad „prísne pohrozenie“. Ježiš adresuje uzdravenému dve výzvy – nemá nikomu hovoriť o tom, čo sa stalo a po druhé má vyplniť prikázania Mojžišovo zákona (obsiahnuté v knihe Levitikus) a priniesť obetu. Zákaz hovorenia o zázraku korešponduje s Markovým častým motívom, keď Ježiš zakazuje hovoriť (por. Mk 1, 25. 34) o tom, kým je a čo koná, pretože sa tým chce vyhnúť zlému pochopeniu svojej mesiášskej identity a poslania. Podľa inštrukcie Ježiša sa uzdravený má ukázať kňazovi a priniesť obetu, čo je naplnenie prikázaní z knihy Levitikus. Zaujímavý je dovetok – „im na svedectvo“. Ježiš sa na jednej strane vyhýba nekontrolovateľnému šíreniu správ o ňom, na druhej strane však Ježišove skutky nepochybne zjavujú pravdu o ňom. Prekvapivé je konanie chorého, ktorý robí úplný opak toho, čo mu prikázal Ježiš. Napriek zákazu sa o Ježišovi nezadržateľne šíri „skreslená“ zvesť. Radosť z uzdravenia, zo stretnutia s Ježišom sa nedá utajiť, avšak radosť z Ježiša ako divotvorcu nevystihuje naplno to, čo chcel On sám. Rozprávanie sa končí stručným komentárom rozprávania o tom, že nekontrovateľné šírenie zvesti o Ježišovi mu bráni verejne vystupovať. V Evanjeliu podľa Marka je od počiatku zvýraznené, že Ježišova činnosť sa musí vysporadúvať s rôznym druhom prekážok a problémov, ktoré však nedokážu úplne zabrániť šíreniu evanjelia, čo je zvýraznené faktom, že mnoho ľudí prichádza k Ježišovi.
Branislav Kľuska
