Modlitba za farnosť
Pane, prosíme Ťa, ochraňuj našu farnosť.
Posilni nás všetkých vo viere tak, aby sme mohli nažívať v láske medzi sebou.
Prosíme Ťa o nádej pre všetkých členov našej farnosti,
aby sme v prijímaní sviatostí nachádzali pravé šťastie a vnútorný pokoj.
Daj nám odvahu, aby sme svojou službou prispievali k jednote a k aktívnemu prežívaniu našej viery.
Amen.
História
Prvá písomná zmienka o obci Lefantovce je zaznamenaná v Zoborskej listine z roku 1113, ktorá ohraničuje územie vtedy patriace Benediktínskemu opátstvu kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. V nej sa uvádza názov Elefant. Neskôr sa začala členiť na Horné a Dolné Lefantovce.
Súčasný Farský kostol sv. Martina bol postavený v roku 1808 potom, čo bol predošlý zbúraný, pretože bol vo veľmi zlom stave. Posvätený bol 15.11.2009. Pod oltárom sú uchovávané relikvie sv. pátra Pia: kúsok z rukavice, sv. Jána Massia: kúsok z kosti, bl. Petra Pavla Gojdiča: kúsok z kosti, bl. Ieremia Valahula: kúsok z kosti a v samostatných relikviároch časť z reverendy sv. pápeža Jána Pavla II. a kúsok z kosti bl. sestry Zdenky Schelingovej.
Filiálny Kostol Narodenia Panny Márie je spomínaný už v roku 1380. Presný dátum jeho vzniku nepoznáme. Prešiel však niekoľkými úpravami, naposledy v roku 2011, kedy bol 11.9. v tom istom roku aj požehnaný. Je v ňom v osobitnom relikviári uchovávaná relikvia (kúsok vlasu) sv. Gianny Berettovej-Mollovej.
Erb farnosti
Popis erbu
V červenom štíte pod zlatou korunou je strieborná hus v zlatej zbroji. Nad štítom sa vznáša čierny klobúk s jedným čiernym strapcom na každej strane.
Vysvetlenie erbu
Patrónom farnosti Horné Lefantovce a jej farského kostola v Horných Lefantovciach je sv. Martin z Tours, biskup. Jedným z jeho atribútov je hus. Podľa legendy, keď si chceli ľudia Martina zvoliť za biskupa, zdráhal sa a vo svojej pokore nechcel prijať tento vysoký úrad. Preto pred nimi ušiel a skryl sa v chlieve medzi husami. No tie ho prezradili svojim gagotom. Martina našli a zvolili si ho pred všetkými za svojho biskupa.
Okrem husi sa v erbe nachádza zlatá koruna. Tá symbolizuje zasvätenie filiálneho kostola v Dolných Lefantovciach Narodeniu Panny Márie, Kráľovnej anjelov, ako sa patrocínium uvádza v starých kanonických vizitáciách. Koruna je teda kráľovským symbolom Panny Márie. Kňazský klobúk čiernej farby s jedným čiernym strapcom na každej strane prislúcha podľa heraldických pravidiel erbu farnosti.
Autor heraldického návrhu: Ing. Miroslav Glejtek
.
Patrón farnosti i farského kostola
Sv. Martin z Tours, biskup
Význam mena: z lat. Martinus – zasvätený rímskemu bohu vojny Marsovi, prenesene bojovný
V ikonografii je zobrazený v odeve biskupa alebo ako žoldnier, ktorý dáva plášť žobrákovi. Jeho atribútmi sú džbán, hus na knihe, hus pri jeho nohách, kôň, kniha, model kostola, vojenský plášť, žobrák pri jeho nohách.
Je patrónom vojakov, jazdcov, kováčov, zbrojárov, tkáčov, garbiarov, krajčírov, výrobcov opaskov, rukavíc a klobúkov, hlásateľov, hotelierov a hostinských, cestujúcich, chudobných, žobrákov, čističov, utečencov, väzňov, pastierov, debnárov, vinohradníkov, mlynárov, abstinujúcich, husí; pri ružienke, vyrážkach a uštipnutí hadom; pri prosbe za dobrú úrodu; patrón mnohých kostolov, miest, farností, diecéz a štátov.
Svätý biskup Martin Tourský patrí medzi svätcov, ktorých úcta a pamiatka sa veľmi rozšírila v Cirkvi. V Európe je mu zasvätených niekoľko tisíc kostolov a kláštorov; viaceré mestá, hrady, ostrovy a iné lokality nesú jeho meno. S jeho sviatkom sú spojené niektoré ľudové tradície (nové víno, prvý sneh a iné).
Svätý Martin Tourský sa narodil v roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii (dnešné Szombathely v Maďarsku) v pohanskej rodine. Bol synom tribúna (vysokého rímskeho dôstojníka). Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca prevelili do Pávie v severnom Taliansku. Už ako malý bez vedomia rodičov začal chodiť na stretnutia katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst). Tam Martin získal dobré základné vzdelanie. Keď ako pätnásťročný mal byť pokrstený, cisár Konštantín II. vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martinovmu otcovi sa nepáčilo synovo tiché a utiahnuté správanie, a tak ho tiež prihlásil do vojska o dva roky prv, ako bolo zvykom. Tak sa Martin na vyššie štúdia nedostal. Bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko).
V meste Amiens sa odohral aj ten známy príbeh, ktorý preslávil svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. V tom zazrel na ulici pred mestskou bránou polonahého žobráka, ktorý sa triasol zimou a prosil o almužnu. Nikto z jazdcov si ho nevšimol. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič , ani peniaze, ale pohnutý súcitom ho chcel uchrániť aspoň pred zimou. Mečom rozdelil svoj vojenský plášť na dve polovice, z ktorých jednu dal žobrákovi a druhou zahalil seba nedbajúc, že sa mu druhovia posmievajú.
V noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Pod vplyvom tejto udalosti prijal hneď na druhý deň ešte ako katechumen krst. Bolo to na Veľkú noc v roku 339, keď mal dvadsaťdva dvadsaťtri rokov.
Po krste sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako člen cisárskej gardy nemohol len tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť.
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov dostávali vojaci osobitné peniaze (donativum). Martin neprijal túto prémiu a oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ ho obvinil zo zbabelosti. Martin ale, aby dokázal, že ho nevedie pri rozhodovaní zbabelosť, ponúkol sa, že pôjde proti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec nedošlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier. Kresťania v tom videli zázrak a Martina už bez ťažkostí prepustili z vojska. Potom sa Martin vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom svätý Hilár. Horlivý biskup Martina prijal veľmi priateľsky a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol. Okrem skromnosti ho k tomu mohla viesť skutočnosť, že kňazi a veriaci neradi videli bývalých vojakov v duchovnej službe a neskoršie cirkevné predpisy priamo zakazovali udeliť bývalým príslušníkom armády vyššie svätenia. Hilár teda ustanovil Martina za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby. Pritom ho mohol hlbšie zasväcovať do cirkevnej služby a vedy.
Jednej noci mal Martin zvláštny sen, v ktorom videl Boží pokyn, aby získal pre kresťanstvo svojich rodičov, ktorí žili v Panónii. Odobral sa od biskupa s prísľubom, že sa vráti. Našiel svojich rodičov, ale podarilo sa mu získať pre Krista iba matku. Otec neopustil pohanské zvyky až do smrti. Po čase odišiel do Milána, kde sa dozvedel, že biskup Hilár je vo vyhnanstve vo Frýgii. Ostal v Miláne, kde žil na okraji mesta ako pustovník. Keď sa začiatkom roku 360 sa biskup Hilár vrátil z vyhnanstva, Martin ho navštívil v Poitiers. Biskup ho privítal s veľkou radosťou. Vysvätil ho za diakona a neskôr za kňaza. Martin sa však necítil byť hoden tejto služby, preto neostal v meste, ale žil mimo neho ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili ďalší spoločníci. Tak vznikol kláštor Ligugé, najstarší známy kláštor v západnej Európe. Martinovo účinkovanie začali sprevádzať zázraky a jeho povesť sa rýchlo šírila.
Keď v roku 371 zomrel biskup Libor v Tours, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Predpokladali, že sa bude brániť, a tak ho pozvali pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourský veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa.
Jedna legenda však podáva iný príbeh o zvolení Martina za biskupa. Ľudia, ktorí poznali Martina ako muža svätého života, chceli ho mať pri sebe, v meste, aby bol ich vodcom a pastierom. On sa zdráhal a vo svojej pokore nechcel prijať tento vysoký úrad, preto ušiel pred ľuďmi a skryl sa v chlieve medzi husami, ktoré ho prezradili svojím gagotom. Tak ľudia Martina našli, násilím ho vyviedli z jeho úkrytu a zvolili si ho pred všetkými za svojho biskupa. Preto sa niekedy zobrazuje s husou.
Martin si za svoje biskupské sídlo zvolil Marmoutier asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam spolu s asi osemdesiatimi spoločníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne.
Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo, že okrem vykonávania pastierskych povinností v miestnej cirkvi vykonával aj misionársku činnosť na vidieku v širokom okolí. Poznal neutešenú situáciu vidiečanov a preto sa im snažil pomôcť.
Z Toursu a prostredníctvom Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádzal do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farností. S ňou súvisela aj ďalšia, a to pastoračná vizitácia diecézy, ktorá sa rozprestierala na väčšom území. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peši. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku.
Martin sa dožil vyše 80-tich rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho pochovali 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovali ho na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal. Čoskoro bola nad jeho hrobom postavená jemu zasvätená bazilika, v ktorej sa nachádzajú aj jeho relikvie.
Sv. Martin Tourský je prvým vyznávačom v západnej cirkvi, ktorá mu priznala titul svätosti a liturgickú úctu, ktorá sa veľmi rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali aj v Taliansku, Nemecku a Rakúsku. Mnoho kostolov a farností je mu zasvätených aj na Slovensku. Najvýznamnejšie sú Dóm sv. Martina v Bratislave a Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule.
