Komentáre k textom na 6. veľkonočnú nedeľu B
1. čítanie: Sk 10, 25-26. 34-35. 44-48
Úryvok zo Skutkov apoštolov nás privádza do domu Kornélia, rímskeho dôstojníka, ktorý žil v prosperujúcom palestínskom prístavnom meste Cézarea. Pár dní predtým mal tento „nábožný a bohabojný človek“ (Sk 10, 2), ktorý nebol Židom, videnie a v ňom dostal pokyn, aby poslal po apoštola Petra, ktorý sa nachádzal v Joppe vzdialenom asi dva dni cesty na juh. Aj Peter v Joppe mal videnie, ktorému však sčasti nerozumel – mal jesť to, čo nebolo pre Židov zo Zákona povolené –, hoci záverečné usmernenie bolo jasné: mal prijať pozvanie od Kornélia. A tak sa Peter vydal na cestu a vošiel do domu pohana a povedal svojmu hostiteľovi: „Vy viete, že Žid sa nesmie spolčiť ani stretnúť s cudzincom. Ale mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom“ (Sk 10, 28).
Táto podrobne opísaná Petrova návšteva sa stala modelom pre ranú Cirkev, ako má evanjeliovým spôsobom pristupovať k tým, ktorí nepochádzali zo židovského prostredia. Po vypočutí toho, čo zažil Kornélius (porov. Sk 10, 30-33), Peter ohlasuje evanjelium, v ktorom pripomína Božiu nestrannosť – „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ – , a hneď nato nasleduje vyliatie Ducha Svätého. Pre Petra sa dar Ducha vyliaty aj na pohanov stáva neomylným dôkazom Božej záľuby v tých, ktorí obývali dom, do ktorého prišiel. Uznáva Božiu lásku vyjadrenú v dare Ducha a nebráni milosti: bez váhania pokrstí Kornélia a jeho rodinu. Otvára spoločenstvo Cirkvi pre prijatie pohanov bez toho, aby ich nútil prijímať židovské tradície. Jeho krok dáva zelenú novému spôsobu evanjelizácie, čo neskôr oficiálne potvrdí prvý apoštolský koncil v Jeruzaleme (porov. Sk 15). Peter, citlivý na Božie podnety, prechádza konverziou: zbavuje sa rozdeľovania ľudí na čistých a nečistých, a otvára sa pre ich prijatie do spoločenstva Cirkvi.
2. čítanie: 1 Jn 4, 7-10
V čítaní z Prvého listu Jána nachádzame krátky, ale veľmi hlboký pohľad na lásku v kresťanskom chápaní. Úvodné oslovenie adresátov ako „milovaní“ – ktoré autor listu opakovane používa – pripomína veriacim v komunite, že Boh ich miluje. Božia láska prichádza ako prvá a prichádza nezaslúžene: „…nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás.“ Je to viditeľné predovšetkým v tom, že Boh poslal svojho jediného Syna (porov. Jn 3, 16), ako „zmiernu obetu za naše hriechy“.
Prvotnosť Božej lásky je základom pre vzájomnú lásku členov komunity viditeľnú v odpúšťaní, vzájomnom prijímaní sa a v službe; to je totiž spôsob, ako zostať i v spoločenstve s Bohom. Alebo, inými slovami, láska vyjadruje duchovné príbuzenstvo s Bohom, ktorý je zdrojom lásky. „…milujme sa navzájom, pretože láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ To povzbudenie je tak dôležité, že bezprostredne je zopakované v obrátenom zmysle: „Kto nemiluje, nepoznal Boha.“ Na prejavovaní vzájomnej lásky – alebo jej neprejavovaní – stojí a padá celé kresťanstvo.
„Boh je láska“ je jedným z najkrajších, no i najnáročnejších výrokov v Prvom Jánovom liste. Krásnym, pretože odhaľuje Božiu identitu. Náročným, pretože si vyžaduje podobnú odpoveď od tých, ktorí sa pri krste stali jeho synmi a dcérami.
Evanjelium: Jn 15, 9-17
V evanjeliu pokračujeme v čítaní Ježišovho rozlúčkového prejavu v rámci Poslednej večere, a to od bodu, pri ktorom sme skončili minulú nedeľu. Ježiš sa predstavil ako „pravý vinič“, a teraz sa vracia k slovám predneseným krátko po umytí nôh učeníkom a po Judášovom odchode, k slovám o novom prikázaní lásky (porov. Jn 13, 34-35).
Nejde však o jednoduché zopakovanie prikázania. Ježiš predstavuje súvislosti, v ktorých vysvetľuje, prečo sa ním treba riadiť. Najprv hovorí, že láska je základ jednoty medzi ním, Otcom a učeníkmi: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ Potom vysvetľuje, ako uskutočňovať prikázanie lásky: dodržiavaním prikázaní Otca – to značí jeho slov – a dokonca pripravenosťou položiť vlastný život tak, ako to urobil Ježiš. Ježiš je tou mierou, ktorou sa treba riadiť: „…aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ Nuž a nakoniec Ježiš poukazuje i na cieľ zotrvania v jeho láske: „…aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“
Na základe týchto základných súradníc môžu učeníci plniť prikázanie lásky a prinášať tak duchovné ovocie, ktoré sa nepominie. Pretože – ako píše Pavol v jednom zo svojich listov – „láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 8). Stvárňuje vzťahy, ktoré premieňajú „sluhov“ na „priateľov“, a otvára Otcovo srdce, aby prosiaci dostal všetko, o čo žiada v Ježišovom mene.
Marek Vaňuš SVD
