Komentáre k textom na 7. veľkonočnú nedeľu B
1. čítanie: Sk 1, 15-17. 20a. 20d-26
Prvé čítanie nás vovádza do diania bezprostredne po Ježišovom vystúpení do neba. Učeníci sa svorne zhromažďujú „do hornej siene“, teda miesta tradične identifikovaného s miestom Poslednej večere (Lk 22, 12). Popri jedenástich apoštoloch – ktorých Lukáš menuje – tvoria spoločenstvo i ďalší bratia a ženy, z ktorých sa dozvedáme iba identitu Márie, Ježišovej matky. Jej postava pri zvestovaní (1, 26-38) stojí na počiatku príbehu Ježiša a teraz svojou prítomnosťou sprevádza zrod prvotnej Cirkvi. Stáva sa, popri apoštoloch, referenčným bodom spoločenstva, ktoré charakterizuje jednota a duch modlitby: „Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách.“ Ide o dve črty, ktoré budú typické pre prvotnú Cirkev i neskôr (Sk 2, 42.46). Modlitba stmeľuje komunitu, a iba jednotné spoločenstvo sa dokáže modliť autenticky.
Peter sa ujíma úlohy zverenej Ježišom (Lk 22, 28-32) „uprostred bratov“ – teda celého spoločenstva Cirkvi reprezentovanej stodvadsiatimi prítomnými, obrazu plnosti Izraela – a pripomína bolestnú zradu Judáša i jeho koniec. Číta ho ako súčasť Božieho plánu: „Muselo sa splniť Písmo.“ Súčasne však vníma ako nutnosť – „treba teda“ – i obnovenie počtu Dvanástich, symbolu jednoty v duchu zámeru Ježiša. Kritériom kandidatúry je spoločenstvo s ostatnými počas jeho verejného účinkovania. Prvotnou úlohou je zas byť „svedkom jeho [Ježišovho] zmŕtvychvstania“. Voľba lósom vyjadruje to, že samotná komunita si nenárokuje určiť nástupcu Judáša. Ponecháva to na Pána. A tak je Matej pripočítaný k Jedenástim nie iba z čisto ľudskej iniciatívy.
2. čítanie: 1 Jn 4, 11-16
Text z Prvého listu Jána rozvíja pohľad na lásku ako „agapé“, teda v jej veľkodušnosti a obetavosti. Oslovenie „milovaní“ pripomína opäť základné východisko: adresáti sú pozvaní si uvedomiť, že sú bez zásluh zahrnutí Božou láskavou pozornosťou. A „keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“. Skúsenosť Božej lásky nesie ako logický dôsledok záväzok preukazovať lásku blížnemu. Príkaz vzájomnej lásky je testamentom Ježiša (Jn 13, 34; 15, 12). Jej uskutočňovanie zdokonaľuje teda viac pripodobňuje Ježišovi; ďalej „zviditeľňuje“ Božiu neviditeľnú prítomnosť; a, do tretice, je potvrdením prijatia daru Ducha Svätého. V skratke: preukazovať si vzájomne lásku značí zotrvávať, „ostávať“ (sloveso, ktoré opakuje na tých pár riadkoch priam nástojčivo), v duchovnom spoločenstve Najsvätejšej Trojice.
Ďalej autor poukazuje na vnútornú prepojenosť viery a lásky: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ Poznať a veriť sú vnímané ako synonymá, pretože ide o poznanie prostredníctvom viery. Ovocím tohto poznania vo viere je výrok, ktorý korunuje kontempláciu Boha: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“
Evanjelium: Jn 17, 11b-19
Ježišove slová v evanjeliu sú formulované ako modlitba a tvoria súčasť tzv. veľkňazskej modlitby. Ide o tradičné označenie kap. 17 Jánovho evanjelia, kde Ježiš vedie dôverný dialóg s Otcom vzhľadom na to, čo ho čaká, a čo bude čakať jeho učeníkov, a to i v ďalších generáciách. Modlitba tvorí záver, akési vyvrcholenie Ježišovho testamentu pri Poslednej večeri. Po nej začína jeho cesta oslávenia v utrpení, na kríži a v zmŕtvychvstaní.
„Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene.“ Ježišovi leží na srdci predovšetkým jednota učeníkov, ktorej prameňom je spoločenstvo v Otcovom „mene“, teda v ňom samom. „Meno“ totiž predstavuje osobu. Ide o jednotu, ktorá má svoj model vo vzťahu Ježiša k Otcovi, jednotu založenú nie na uniformite, ale na vzájomnej dôvere a láske. Jej opakom je rozdelenie, ktoré vzďaľuje, uzatvára do domnelej sebestačnosti a ponára do klamu pohŕdania inými. Vovádza doň Zlý, „diabol…, luhár a otec lži“ (Jn 8, 44), ktorý nesie rozdelenie vo svojom mene (diabolos). Ježiš prosí, aby Otec učeníkov uchránil pred jeho pôsobením, ktoré vrhá do tmy samoty (porov. 13, 30) a beznádeje.
Preto prosí: „Posväť ich pravdou.“ Tou pravdou, ktorá posväcuje, čiže otvára pre Boha, je Božie slovo. A do jeho pochopenia vovádza Duch Svätý, ako zaznelo z Ježišových úst v rámci slov k učeníkom počas Poslednej večere: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (16, 13). Ježišova modlitba v dnešnom úryvku evanjelia tak pripravuje slávenie Zoslania Ducha Svätého nasledujúcu nedeľu.
Marek Vaňuš SVD
