Komentáre k textom na 9. nedeľu v Cezročnom období B
1. čítanie: Dt 5, 12-15
Posolstvom tejto lekcie je príkaz svätiť siedmy deň. Tento príkaz je súčasťou Desatora Božích prikázaní a v izraelskom náboženskom systéme znamenal podstatnú charakteristiku ich náboženstva vôbec. Nech nás neprekvapuje, že židia svätili sobotu, kým kresťania prešli na slávenie nedele. V prípade kresťanov nejde o nevernosť Písmu, ale kresťania mali na to dva rozhodujúce dôvody: prvý bol ten, že Ježiš v nedeľu, teda prvý deň po sobote vstal z mŕtvych a taktiež v prvý deň po sobote zoslal Ducha Svätého. Týmito dvomi najsvätejšími udalosťami, zjavením druhej a tretej Božskej osoby, sám Boh posvätil tento deň.
Druhý dôvod spočíval v tom, že kresťanstvo so svojou nedeľou, čiže dňom Pána (lat. dies dominica), sa javí ako pokračovanie a naplnenie židovstva a jeho soboty. Tento liturgický poriadok slávili kresťania od počiatku, teda nielen od 4. storočia po Kr., keď kresťania v Rímskej ríši dostali slobodu. Už v knihe Zjavenia sv. Jána 1, 10 je uvedený grécky výraz en té kyriaké heméra (v Pánov deň), čo je presné pomenovanie nedele, a to nám v niektorých jazykoch ostalo až dodnes.
Písmo nám teda hovorí, že siedmy deň je sviatočný deň Pána. Boží ľud Starého zákona mal v svoj sviatočný deň odpočívať a intenzívne prežívať svoju slobodu. O to viac slávia svoje spoločenstvo s Bohom kresťania, plní vďačnosti Bohu za vykúpenie a posvätenie sveta.
2. čítanie: 2 Kor 4, 6-11
Tento úryvok z Pavlovho Druhého listu Korinťanom je krásnou ukážkou toho, ako Pavol chápal svoju vieru a vieru tých, s ktorými bol v kontakte vo svojom apoštoláte. O evanjeliu hovorí ako o svetle Kristovej slávy. Viera bola pre Pavla nie nejakou ideológiou, či súhrnom pokynov, čo treba robiť a čo nie. Pavol chápe svoju vieru ako priestor, v ktorom pôsobí svetlo Ježišovej slávy.
Najskôr o nej hovorí v tom zmysle, že je to svetlo, ktoré vychádza z temnôt. Tak dáva dar viery človeka do súvisu so stvorením, keď Boh povedal: Buď svetlo! (Gn 1, 3). Toto svetlo je Božím darom svetu, ktorý vzniká na Boží pokyn. Pavol chápe toto svetlo ako mystické svetlo, ktoré poskytuje schopnosť poznať Boha a v Ježišovi Kristovi spoznáva samotného Boha.
Ďalej o tomto svetle hovorí, že je to čosi veľmi mocné v slabých ľudských bytostiach. Tieto ľudské bytosti ako nositelia svetla viery sú však mocní v Bohu: Sme bezradní, ale nepoddávame sa…, prenasledujú nás, ale nie sme opustení… aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele.
Pavol napokon celý svoj život, a tým aj život každého kresťana, chápe ako miesto, na ktorom sa má ukázať Ježišov život. Nech je teda život každého kresťana, ba aj každá situácia v ňom tým priestorom, do ktorého môže vstúpiť svetlo Ježišovej slávy.
Evanjelium: Mk 2, 23 – 3, 6
Ježišov postoj voči židovským zákonom bol – na prvý pohľad by sa mohlo zdať – pomerne liberálny. Farizeji a zákonníci striehli naňho na každom kroku a sledovali, čo hovorí a čo robí. Potom to porovnávali so svojimi predstavami a presvedčením. Išlo však vždy len o povrchný dojem, ktorý bol často zosilnený predsudkami a skostnatelými postojmi týchto vtedajších strážcov Zákona.
Keď však pozorujeme Ježišovu argumentáciu vo veci zachovávania soboty alebo predpisov o pôstoch či očisťovaní, vidíme, že Ježišove postoje mali vždy svoje hlbšie zdôvodnenie. Je však zaujímavé, že farizeji z každého takéhoto súboja vyšli vždy zahanbení, ale ľud Ježiša chápal a radoval sa z jeho skutkov.
V kritických situáciách, o ktorých je reč, treba najskôr vedieť, čo bolo skutočne prikázané v Mojžišovom zákone a čo k nemu pridali farizeji a zákonníci. Pán Ježiš to presne rozlišoval a veľmi dôsledne dodržiaval všetko, čo nariadil Mojžiš. Ak sme v prvom čítaní počúvali o sviatočnom dni, že si v ňom tak židia ako aj ich sluhovia a zvieratá mali odpočinúť, tak Ježišovo uzdravenie človeka v sobotu je tým najkrajším uvedením tohto postihnutého človeka do pokoja v Bohu.
Takto to chápal kráľ Dávid, keď sa ocitol v núdzi so svojím sprievodom a dovolil si požívať predkladné chleby určené iba pre kňazov. Iba zaslepení farizeji a herodiáni to nechápali…, lebo nechceli.
Mons. Anton Tyrol
