Komentáre k textom na 14. nedeľu v Cezročnom období B
1. čítanie: Ez 2, 2-5
Tento úryvok z proroka Ezechiela, ktorý nás má pripraviť na dnešné evanjelium, je názorným príkladom povolania k prorockej službe. Aj keď Ezechiel patril do kňazskej triedy, Boží hlas ho nazýva celkom obyčajne ľudským synom a práve na neho, slabého človeka zostupuje Boží Duch, stavia ho na vlastné nohy a do jeho vnútra vlieva božskú silu. Odpoveďou proroka na vyvolenie má byť ochota k počúvaniu, doslovne, aby sa on sám stal počúvaním. No ani Božie slovo a moc Božieho Ducha nedokážu prinútiť nikoho z ľudí, aby prijal Božie zjavenie. Tak aj prorok Ezechiel ostáva osamotený ako znamenie odporu a kameň úrazu pre tých, ktorí spejú v ústrety svojej skaze.
2. čítanie: 2 Kor 12, 7b-10
Korintským veriacim, ktorí Pavlovi spôsobili mnoho utrpenia, v predchádzajúcich riadkoch apoštol načrtol svoju účasť na vznešenosti Božích zjavení a dnes im ukazuje aj vlastnú krehkosť. Doslova sa svojou slabosťou pred nimi chváli. No Pavol sa chváli aj Kristovým krížom a porovnáva svoju slabosť s ponížením nášho Pána. Rovnako ako Kristov kríž i krehkosť Pavla môže vyvolávať pohoršenie a viesť kresťanov k nedôvere a strachu. Preňho však – a malo by to platiť aj pre nás – je utrpenie jednoznačným dôkazom, že v jeho živote pôsobí sám Boh.
Evanjelium: Mk 6, 1-6
Keď doma nie je doma
Pomôžme si na úvod obrazom: Predstavte si, že ste sa vrátili zo zahraničnej stáže s výbornými inšpiráciami, nanovo pochopenými víziami a doma – mráz. Ani pohnúť. Podobnú sprchu zažil Ježiš, keď sa po prvých evanjelizačných cestách vrátil do Nazareta ako novopečený rabbi, sprevádzaný už aj učeníkmi. Prednedávnom ho príbuzní chceli z Kafarnauma odviesť ako pomäteného. Teraz prišiel sám a všetko sa začalo pozitívne. Uznanie, prijatie… Až kým si domáci nepoložili otázku: Odkiaľ túto múdrosť môže mať? Uvedomili si, že nie od nich, a to sa stalo kameňom úrazu v zmysle: „Nedovolíme, aby sa nad nás povyšoval!“ A tak si začali na správne položenú otázku odpovedať sami, ale nesprávne. Nespracovaná súťaživosť, potlačená závisť, či márnivosť – mohli byť emócie, ktoré spravili svoje: ohlúpli aj múdre hlavy.
Vzápätí museli svoj problém zamaskovať obvineniami. Podľa Písem si asi vyvodili, že Ježiš ako remeselník nemal kedy študovať Zákon (porov. Sir 38, 25n), a preto nemôže byť Božím mužom. O Ježišovej tesárčine, ktorá bola skôr staviteľstvom, keďže sa vtedy pri stavbe domov veľa dreva nepoužívalo, hovorí iba evanjelista Marek. Jeho evanjelium je vzácne aj preto, že nám občas ponúka akoby záber skrytou kamerou. Napríklad aj tu, keď Nazaretčania na Ježiša vytiahli jeho ošemetný pôvod: „Vari to nie je syn Márie?“ Totiž aj keď bol v rodine otec mŕtvy, a v Ježišovom prípade Jozef už naozaj nemusel žiť, synov pôvod sa za normálnych okolností vždy vzťahoval na otca. Ak bol legitímny. Oni však úmyselným uvedením Ježišovho pôvodu podľa matky chceli diskreditovať prameň jeho moci v slovách i skutkoch. A tak môžeme len tušiť, že to Mária ani Jozef, ani Ježiš v Nazarete ľahké nemali…
Zdá sa, že Ježišovi rodáci sa dali dokopy s vládnou smotánkou v Jeruzaleme. Je to vždy tak, ak niekto ohrozí naše domnelé predstavy o nás samých. Hľadáme potvrdenie seba u iných.
I z tohto príbehu môžeme čítať ako si Pán zakladá skôr na tých, ktorí sú znevažovaní mocnými tohto sveta. Veď prvým, ktorý pracoval „ručne“ bol predsa Stvoriteľ (Gn 2, 7). Aj Ježiš bol nielen fyzickým, ale i prorockým staviteľom, ktorý ukážkovo rúcal a staval. Prebudoval synagógu na domácu cirkev. A bol jedinečne a fyzicky iba Máriiným synom ako žiaden iný syn. Aj keď sa jeho rodáci, podobne ako Kajfáš mýlili (Jn 11, 50), nevedomky mali vlastne pravdu. No k opätovnému prijatiu Ježiša sa museli dopracovať zrejme aj s Máriinou pomocou (porov. Sk 1, 14).
Dagmar Kráľová
