Komentáre k textom na 22. nedeľu v Cezročnom období B
1. čítanie: Dt 4, 1-2. 6-8
Kniha Deuteronómium je posledná, piata kniha z radu Mojžišových kníh. Obsahuje viaceré rozlúčkové reči Mojžiša, v ktorých on hodnotí a ešte raz prechádza celú cestu putovania národa po púšti z egyptského otroctva smerom do krajiny slobody. Náš úryvok je záverečným apelom z prvej reči.
Mojžiš tu nabáda zachovávať Zákon ako podmienku a garanciu života a ďalej to rozvíja tým, že zdôrazňuje zachovávanie celého a nezmeneného Zákona. Izrael si takto mal zaslúžiť obdiv a uznanie, ako aj oslavu Boha aj zo strany pohanov, ktorí tak mali obdivovať nielen národ, ale aj samého Boha, ktorého tento múdry národ uctieval.
Podstatným posolstvom tejto časti Mojžišovej reči je výzva, aby Zákon ostal nezmenený. Izraeliti nemali k tomu nič pridávať, ani odoberať. Židia mali strážiť a uskutočňovať Zákon. Hebrejské sloveso šamar (strážiť) znamená aj zachovávať, pozorovať, mať v patričnej pozornosti… ale aj pestovať, uctievať…
Naozaj, múdrosť veriacich ľudí spočíva v tom, že si podľa Božieho zjavenia prispôsobujú a formujú svoj život, a nie naopak. Akýkoľvek pokus o zmenu v pravde Božieho zjavenia je len prejavom ľudskej pýchy a je isté, že skončí fiaskom. Ale dôsledné zachovávanie Božieho zjavenia v celej jeho plnosti a dynamike prinesie človeku pravé šťastie umožňujúce dotýkať sa Božích vecí a komunikovať s Bohom. Ani Ježiš Kristus neprišiel Zákon zmeniť, ale ho naplniť (Mt 5, 17).
2. čítanie: Jak 1, 17-18. 21b-22. 27
Úryvok z Jakubovho listu veľmi dobre zapadá do skladby dnešných čítaní, keď hovorí, že v duchovnom živote viac ako slová, platia činy: ochotne prijmite slovo… uskutočňujte ho. Na mnohých miestach Písma sa hovorí o tom, že kritériom skutočnej kvality človeka je nie jeho reč, ale skutky (porov. Mt 12, 33; Lk 6, 44…). Vskutku, ozajstná múdrosť a radosť z nej sa v duchovnom živote dostaví iba vtedy, keď podľa Božieho slova žijeme, nielen o ňom hovoríme.
Človek sa však podľa prijatého Božieho slova mení pomaly. Musí veľa premýšľať, modliť sa, cvičiť sa v sebazapieraní, kým dosiahne dokonalosť. Apoštol Jakub práve preto napísal: V tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc… (Jak 1, 21). Spomedzi mnohých foriem rastu v dokonalosti odporúča Jakub najmä pomoc stiesneným sirotám a vdovám v ich núdzi a chrániť sa poškvrny sveta.
Evanjelium: Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23
V Ježišových časoch existovali v židovstve viaceré duchovné prúdy a skupiny. Medzi nimi azda najsilnejší bol farizejský duchovný prúd. Jeho ťažisko spočívalo najmä výrazným konkretizovaním príkazov, ktoré sa nachádzali v Zákone. Tak vznikla rozsiahla kazuistika a bolo prakticky nad sily bežného človeka, aby to všetko zachoval. Pán Ježiš preto farizejom vyčítal toto smerovanie, pretože ono predstavovalo iba vonkajšie – často príliš sebaisté – postoje voči Bohu aj blížnemu. Ježiš vo svojej obhajobe poukazuje na prorocký prúd, ktorý videl podstatu duchovného života človeka v rozhodujúcej kvalite a tá je vo vnútri, v srdci človeka. Je to aj napomenutie pre nás, aby sme si spytovali svedomie a pýtali sa na najhlbšie motívy našich náboženských postojov.
Ak budeme vo svojom vnútri čistí a poctiví, ak budeme tvorcami pokoja, potom nás budú volať Božími synmi a dcérami a staneme sa dedičmi Božieho kráľovstva; ak budeme milosrdní, tak môžeme mať nádej, že aj voči nám bude Pán Boh milosrdný (porov. Mt 5, 3-12).
Mons. Anton Tyrol
