Komentáre k textom na 25. nedeľu v Cezročnom období B
1. čítanie: Múd 2, 12. 17-20
Spravodlivým aj podľa Knihy Múdrosti je ten, kto ostal verný Pánovi a jeho prikázaniam a stavia svoj život na presne opačných základoch ako bezbožníci. Nečudo, že je pre nich jeho život veľkou výčitkou a chystajú sa ho podrobiť utrpeniu. Chcú si tak overiť, či je naozaj spravodlivý, tichý a odovzdaný do Božích rúk a nakoľko je pevná jeho dôvera v Božiu pomoc. Jediný ozaj Spravodlivý, podrobený smrti na Golgote, predkladá Bohu modlitby za svoje vyslobodenie a dostáva sa mu vzkriesenia.
2. čítanie: Jak 3, 16 – 4, 3
Autor Jakubovho listu varuje svojich adresátov pred falošnými učiteľmi, ktorých náuka neupevňuje spoločenstvo kresťanov vo svornosti, ale rozdúchava vnútorné rozpory. Opravdivá viera sa podľa neho prejavuje skutkami a pravou múdrosťou. Z jeho nabádaní sa dá vyrozumieť, že v spoločenstve, ktorému Jakub list adresoval, sa vyskytovali osobné záujmy a rivalita. Jeho slová ukazujú, že konflikt vo vlastnom vnútri sa prenáša do vzťahu k blížnemu a v konečnom dôsledku rozvracia aj vzťah človeka s Bohom.
Evanjelium: Mk 9, 30-37
Slová Markovho svedectva o Ježišovom dialógu s učeníkmi možno chápať i tak, že to, čo človek nechce, jednoducho nepočuje a aj keby sa mu kričalo do ucha a radšej sa na nič ani nepýta. Ak však budeme k Ježišovým učeníkom milosrdnejší, možno po predchádzajúcom napomenutí Ježišom nadobudli dojem, že sa s ním o jeho budúcom utrpení aj tak diskutovať nedá. Lebo keď sa Peter o to pokúsil, Ježiš ho nazval pokušiteľom. Zrejme učeníci prijali, že sa ide do Jeruzalema a tam sa má odohrať niečo, čo im nedávalo zmysel a Ježiš si to nenechá vyhovoriť. Ostáva vo svojich myšlienkach a učeníci preberajú tie svoje – o svojej veľkosti a dôležitosti. Po čase sa k nim pridruží aj ich Učiteľ, aby sa ich opýtal, o čom sa zhovárajú. Nachytal ich na hruškách, lebo sa rozprávali o tom, kto z nich je viac, čo je vo veľkom kontraste s tým, o čom im rozprával on. Ale tým vytvorili Ježišovi príležitosť, aby im vysvetlil, ako on sám chápe veľkosť a malosť. Ich vlastné predstavy úplne prevracia a vyzýva ich, aby sa stali aktívne veľkými práve tým, že sa stanú malými.
Keď postaví pred nich malé dieťa, odkazuje im obrazne a zároveň i jasne, aby si nemysleli, že sú zaslúžilejší alebo dôležitejší ako ony. Vzhľadom na Božie kráľovstvo je to akoby uvádzač pustil do kina nejaké deti z ulice bez toho, aby mali lístok alebo aby si ho zaslúžili. Jednoducho pre jeho zľutovanie, lebo skutočný lístok ani peniaze nemajú. A prijímať Božie kráľovstvo ako deti znamená dúfať, že niekto bude taký dobrý a pustí nás doň zadným vchodom, pretože na viac nemáme.
Na spoločenskom rebríčku čo do zásluh a postavenia sú deti posledné, ale potrebujú starostlivosť a vlastne tí prví a významnejší im musia slúžiť. Ježiš akoby hovoril učeníkom: áno, ste ako deti: bezbranní, detinskí, bez spoločenského postavenia, ale práve takým sa Boh necháva zvestovať. V tom je zas jeho svätá detinskosť, Božie bláznovstvo, ako by povedal sv. Pavol. S nádherným výsledkom: „Kto prijíma vás, prijíma mňa, a tým i toho, ktorý ma poslal.“
sr. Dagmar Kráľová
