K životu veriaceho človeka patrí nerozlučne aj sviatostný život (aspoň by mal). Ten sa prejavuje cez znamenia, ktoré sú vyjadrením osobného spojenia človeka s Bohom. Je to forma komunikácie medzi Bohom a človekom, ktorá nemôže byť nikdy jednostranná. Sviatostný život oživuje nielen vzťah jednotlivca, ale i celého spoločenstva, v ktorom žije, pretože ovplyvňuje svojím životom celé spoločenstvo. Sú teda akoby „oázami“ na spoločnej ceste viery.

     Aby mohol človek konfrontovať svoj život s vierou cez sviatosti, je treba vymedziť si pojem sviatostí tak, ako ho chápe vo svojej tradícii Cirkev. Tridentskí konciloví otcovia definovali sviatosti ako „viditeľné znamenia, ktoré ustanovil Kristus preto, aby do ľudských duší privádzal neviditeľnú Božiu milosť“. Tomu je potrebné správne rozumieť: Cirkev vykonáva určité znamenia, určité zmyslami postrehnuteľné rituály, ako napr. leje vodu na hlavu človeka, maže ho olejom alebo vkladá na neho ruky. To sú vonkajšie znamenia, svojou symbolikou často prevzaté z profánneho, bežného života ľudí. Sú však uspôsobené tak, aby znázorňovali vnútornú milosť. Ukazujú do minulosti, prítomnosti a budúcnosti tým, že pripomínajú minulé Kristovo utrpenie, označujú prítomnú milosť a naznačujú budúcu slávu. To je prvá dôležitá charakteristika sviatostí: sú to viditeľné znamenia, znaky, skutky, ktoré vykonáva osoba k tomu Bohom riadne ustanovená.

     Z čoho sa skladá ono viditeľné znamenie, ktoré býva ešte často vložené do doplňujúcich obradov, ktoré majú disponovať (robiť hodným) príjemcu k plnému úžitku prijatia sviatosti? Od začiatku 12. storočia sa začína v teológii sviatostí presadzovať teória matérie a formy. Matériu sviatosti tvorí u väčšiny sviatostí nejaká hmotná podstata (napr. voda, olej a pod.), u iných úkon (napr. pokánie). Forma je oproti tomu modlitba (slovo, vlastná sviatostná formula), ktorú vysluhovateľ sviatosti prednáša zároveň s aplikáciou príslušnej matérie.

     Ako vyplýva z tridentskej definície, sviatosti sprostredkúvajú neviditeľnú Božiu milosť. To je totiž to najpodstatnejšie a bez toho by sa sviatosti stali bezduchými magickými rituálmi. Kedykoľvek totiž služobníci Cirkvi vykonávajú v súlade s liturgickými a právnymi predpismi tieto obrady s úmyslom vysluhovať sviatosť, prichádza Boh, aby naplnil dušu prijímajúceho svojou milosťou. Božia milosť je teda nadprirodzený Boží dar, prejav Božej lásky voči nám, lásky, ktorú dostávame od Boha cez sedmoro sviatostných znamení. Tie zaručujú, že sviatostná milosť k nám prichádza zmyslami postrehnuteľným spôsobom – tak, aby sme na ňu mohli reagovať. Milosť Božia je dvojaká: posväcujúca milosť posväcuje človeka, očisťuje ho od hriechov, dáva mu nadprirodzený život alebo ho v človekovi zveľaďuje. Robí človeka Božím dieťaťom a dedičom Božieho kráľovstva; pomáhajúca milosť je zvláštna milosť, ktorá nás povzbudzuje a  pomáha robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Je to Božia pomoc, ktorá nám pomáha sväto žiť. Táto druhá  dôležitá charakteristika sviatostí hovorí o prostriedkoch sviatostí.

     Treťou dôležitou charakteristikou sviatostí je ich ustanovenie Kristom. Otcovia Tridentu vyhlasujú za záväzný článok katolíckej viery, že „sviatosti Nového zákona boli všetky ustanovené Pánom Ježišom Kristom“ (porov. KKC 1114), a to osobne.

     Dnes sa niektorí teológovia prikláňajú k názoru, že niektoré sviatosti ustanovil Kristus sám (napr. Eucharistiu) a niektoré iné ustanovila neskôr Cirkev v sile Ducha Svätého. Tento pohľad je však v zásadnom rozpore nielen s tridentskou náukou, ale i s celou tradíciou Cirkvi. Už sv. Ambróz pripomína: Kto je pôvodcom sviatostí, ak nie Pán Ježiš? Tieto posvätné tajomstvá prišli z neba!“ Sami apoštoli sa totiž os začiatku pokladajú „za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (porov. 1 Kor 4, 1; 3, 5).

     Inou otázkou je počet sviatostí. Do 12. storočia bolo zaznačených veľa náboženských úkonov Cirkvi tiež slovom „sviatosť“, napr. rehoľné sľuby, umývanie nôh na Zelený štvrtok a iné. Od  polovice 12. storočia sa ustaľuje v Cirkvi sedem sviatostí, čo potvrdili i otcovia Lyonského (1274) a Florentského koncilu (1438-1445), ktorí sa zjednotili na siedmich sviatostiach. Medzi najdôležitejšie predstavili krst a Eucharistiu. V stredoveku boli tiež nazývané „sacramenta maiora“ (väčšie sviatosti) a neskôr prebraté evanjelickou Cirkvou. „Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“, postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev spresnila jeho „spravovanie“, ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých, ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom“ (KKC 1117). V súčasnosti je počet sviatostí ustanovený na sedem: krst,  birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätná vysviacka, manželstvo.

     Sviatosti udeľuje sám Pán Ježiš. V tom je práve  krása a veľkosť sviatostí: Pán Ježiš v nich žije stále  s nami a ďalej medzi nami pôsobí. Diakon, kňaz, biskup, to  sú len nástroje, zástupcovia Pána Ježiša. Tí mu len  zapožičiavajú hlas, aby nahlas zazneli slová, ktorými sa  sviatosti udeľujú. Tí mu len zapožičiavajú ruku, aby vykonala  viditeľné znamenie sviatostí. Keď sme boli krstení, to Pán  Ježiš nás prijímal do spoločenstva svojej Cirkvi. Keď ideme  k sv. spovedi, to nám Pán Ježiš odpúšťa hriechy. Keď ideme  k sv. prijímaniu, to Pán Ježiš predsedá sv. obete a hostí  nás chlebom svojho tela a vínom svojej krvi. Kristove  sviatosti, to nie sú len nejaké slávnostné obrady, len  znamenia toho, čo si myslíme – ako je napr. podanie ruky.

     Vo sviatostiach pôsobí Ježišov Duch. Ježišov Duch  pôsobí v nás a skrze nás. Pretože sviatosti sú taktiež  znakmi Cirkvi, znakmi ľudskými a pre ľudí, vyzdobila ich  Cirkev pre verejné a slávnostné udeľovanie krásnymi slovami, obradmi, liturgickými úkonmi. Ale musíme si pritom uvedomovať,  že to hlavné tu nie sú viditeľné znamenia a obrady, ale naše  stretnutie so živým Ježišom a jeho láskou, prijatie jeho  lásky a sily, jeho Ducha. Ešte nedávno hovorili ľudia, že  sviatosti našej Cirkvi sa za tie dve tisícročia kresťanstva  už akosi prežili, že už vyšli z módy. Človek sa vraj už dnes  nespolieha na pomoc Ducha Svätého, ale na moc vedy  a techniky. To je tá prvá sila, ktorá mení svet.

     Dnes už teda vieme, že veda a technika sama  nestačí. Že dôležitejšie ako zdokonaľovať továrne, je  zdokonaľovať človeka. Chápe to predovšetkým mládež na celom  svete. Dnes sa snáď nikto  nedíva na sviatosti ako na slávnostné ceremónie. Kto ich  prijíma, myslí na to, že práve sviatosti sú znamením veľkej  nádeje ľudstva do budúcnosti. Dnes už teda dobre vieme, že  dôležité je zdokonaľovať človeka. To, čo dnešnému človeku  chýba, po čom mladí ľudia, často nevedomky, túžia, to je  práve to, čo z Ježišovho ustanovenia tvorí náplň sviatostí. Krstom ťa chce Ježiš uchrániť od zúfalstva osamelosti, od  pocitu, že sa o nás nikto nezaujíma, že nás nikto nemá rád.  Získavame výbornú rodinu Cirkvi. Výbornú partiu v miestnej  Cirkvi, bratov a sestry vo farskom spoločenstve, veľkého brata Ježiša. Máme duchovného otca, svojho farára. Pri  birmovaní nám biskup položil ruku na hlavu a pomazal nás krizmou na znamenie, že je  nad nami a s nami mocná Božia ruka. Keby sme ochoreli, choroba  by nás vytrhla z nášho obvyklého prostredia a z našej práce do bezmocnosti lôžka, bude nám sviatosť chorých znamením  nádeje v láskyplnú Božiu moc, ktorá uzdravuje. Kto dozrie  k životu v manželstve, bude ho Cirkev učiť, ako prežívať  manželstvo ako sviatosť, ako stále uskutočňovanie Kristovej  lásky k svojej Cirkvi. A nielen to, ale sviatosti Cirkvi  môžu človeku, stále kolísajúcemu sa medzi dobrom a zlom, stále  naklonenému skôr k tomu horšiemu ako k lepšiemu, stále  pokúšanému starými zlými zvodmi a pokušeniami, – práve  takémuto človeku môžu sviatosti Cirkvi dať potrebnú silu  a statočnosť, aby si volil to, čo je dobré. Aby sa stával  lepším človekom.

     Sviatosti sú totiž radikálne Božie vstupy do najzásadnejších okamihov ľudského života, aby nám v týchto momentoch poskytovali sviatostnú pomoc a silu: narodenie – krst, vovedenie do dospelosti – birmovanie, pokrm – Eucharistia, uzdravenie duše – pokánie, uzdravenie tela – pomazanie chorých, voľba životného stavu – posvätná vysviacka a manželstvo.

     Týchto sedem sviatostí môžeme deliť najrôznejším spôsobom. Tu sa pridržíme delenia podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý rozdeľuje sviatosti na sviatosti uvádzania do kresťanského života (krst, birmovanie a Eucharistia), na sviatosti uzdravenia (pokánie a pomazanie chorých) a konečne na sviatosti služby spoločenstvu (posvätná vysviacka a manželstvo). Sviatosti môžeme deliť aj podľa iných hľadísk, napríklad na sviatosti živých i mŕtvych – rozumie sa tým samozrejme človek živý alebo mŕtvy duchovne (podľa toho, či tieto sviatosti prijímame v stave posväcujúcej milosti alebo v stave ťažkého hriechu). To ale nie je presné vyjadrenie, pretože mŕtvy je ten, kto žil a už nežije. Sviatosti mŕtvych sú krst a pokánie a ostatné sviatosti sú sviatosťami živých.

     Sviatosti sa spravidla prijímajú vo vlastnej farnosti a prednostne vo farskom kostole (myslí sa tým sviatosť krstu, prvé prijatie Eucharistie, birmovanie, pri manželstve v mieste bydliska jedného z partnerov). Tým sa upevňuje kontakt a spoločenstvo s ostatnými veriacimi. Sú však prípady, kedy sa niektorí rozhodnú z rôznych dôvodov prijímať sviatosti v iných farnostiach. Na to však potrebujú licenciu (dovolenie) vlastného farára. Túto možno udeliť len na základe oprávnenej a rozumnej príčiny so zohľadnením okolností prípadu a po predchádzajúcom rozhovore. Príčina je rozumná, ak je ňou duchovné dobro veriacich. Licencia udelená bez oprávnenej príčiny je škodlivá, oslabuje poriadok a ak je príčinou únik pred náboženskou zodpovednosťou, potom je aj upevnením v ľahostajnosti vo viere. Každá príčina má byť riešená nie teoreticky, ale so zohľadnením konkrétnej situácie a až potom sa má udeliť licencia. O licenciu požiada na príslušnom farskom úrade (nie na ulici alebo v sakristii) osobne ten, koho sa týka alebo jeho zákonný zástupca.

KAM PATRÍM?

     Vývoj prvého cirkevného spoločenstva je zachytený v Novom zákone. Hovorí sa tam o Cirkvi v troch rôznych významoch:

  1. univerzálna, svetová Cirkev
    — Cirkev rozšírená po celom svete,
  2. miestna Cirkev
    — Cirkev v určitom meste, v obci, vo farnosti,
  3. domáca Cirkev
    — Cirkev v dome, v rodine alebo v určitej skupine.

     Predstavme si spoločne miestnu Cirkev, ktorej hovoríme farnosť. Je to územne ohraničený priestor, kde veriaci spolu žijú a zhromažďujú sa. Sú do nej zaradení podľa miesta svojho bydliska. Každý by mal niekam patriť. Veriaci, ktorý nemá žiadny okruh ľudí, ktorí s ním prežívajú vieru, a ktorý nemá „svoj“ kostol a „svojho“ kňaza, ťažko bude mať živé povedomie Cirkvi. Termín „farnosť“ má byť označením pre duchovný priestor, kde veriaci vytvárajú spoločenstvo svojho druhu, osobou kňaza sú zapojení do hierarchickej štruktúry Cirkvi a aspoň do určitej miery žijú spoločný osobný i náboženský život.

     Podľa Kódexu kánonického práva je „farnosť určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autori-tou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi“ (kán. 515 § 1). „Farnosť má byť podľa všeobecného pravidla územná, má totiž zhromažďovať všetkých veriacich určitého územia“ (kán. 518).

     Prostredníctvom trvalého alebo prechodného bydliska sa osoba stáva členom určitej farnosti alebo diecézy (porov. kán. 107), podľa ktorých nadobúda svojho vlastného farára a ordinára. Na obsah pojmu bydlisko v kánonicko-právnom a občiansko-právnom zmysle nie je totožný. Preto bydlisko zapísané v osobných dokladoch sa nemusí zhodovať s bydliskom podľa chápania Kódexu kánonického práva. Podľa neho bývanie fyzickej osoby (tzv. kánonické bydlisko) rozlišujeme dvojaké:

     Trvalé bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je spojený buď s úmyslom zostať tam natrvalo, ak ju niečo neodvolá, alebo ak sa jej pobyt pretiahol na plných päť rokov (kán. 102, § 1).
Trvalý pobyt sa nestráca dočasným opustením miesta, ak opusteniu predchádza zámer vrátiť sa, napr. práca alebo štúdium.

     Prechodné bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je spojený buď s úmyslom zostať tam aspoň tri mesiace, ak ju niečo neodvolá, alebo sa skutočne pretiahol na tri mesiace (kán. 102, § 2).
Trvalé alebo prechodné bydlisko na území farnosti sa volá farské; na území diecézy, hoci nie vo farnosti, diecézne (kán. 102, § 3).

Trvalé alebo prechodné bydlisko zaväzuje aj pri prijímaní sviatostí vo vlastnej farnosti.
Účasťou na sv. omšiach v inej farnosti alebo farnostiach, ako vo vlastnej, sa  nezískava v danej farnosti kánonické bydlisko, ale zostáva vo vlastnej farnosti.