POVAHA ADVENTNÉHO OBDOBIA
- adventnou nedeľou začíname nový cirkevný rok. Počas 4. nedieľ sa budeme pripravovať na príchod Ježiša Krista – Vykupiteľa a Spasiteľa.
Adventné obdobie má dvojaký význam:
- je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí,
- a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou zameriava ľudská myseľ na očakávanie druhého Kristovho príchodu na konci vekov.
Z týchto dvoch dôvodov je adventné obdobie časom nábožného a radostného očakávania.
Chcem zvlášť upozorniť na to, že v Adventnom období sa zvlášť zdržiavame hlučných zábav, diskoték a všetkého, čo by nás mohlo rušiť z prípravy na príchod Ježiša. Máme sa stíšiť vo svojom vnútri a tak prežívať tento prípravný čas.
Adventné obdobie je časom radostného pokánia a obrátenia, kedy sa zamýšľame nad sebou a ľutujeme, že sme sa svojimi hriechmi vzdialili od neho. Pripravujeme sa na dobrú predvianočnú sv. spoveď.
Srdcom Adventného obdobia je Ježiš Kristus, preto ho prežívajme predovšetkým tam, kde je najväčšmi prítomný: vo sv. omšiach. Ide o to, aby sme na ne chodili častejšie (aj v týždni) a zúčastňovali sa na nich nielen telom, ale aj duchom. Bolo by vhodné, keby sme si dali v Adventnom období predsavzatie, že si niečo odriekneme.
V Adventnom období sa použije organ a iné hudobné nástroje a ozdobuje oltár kvetmi s takou umiernenosťou, ktorá je v súlade s povahou tohto obdobia, aby sa nepredchádzalo plnej radosti Narodenia Pána. Výnimkou je 3. adventná nedeľa.
SYMBOLIKA ADVENTNÉHO OBDOBIA
Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a Adventným obdobím sa začína nový cirkevný (liturgický) rok.
Advent – latinsky adventus – znamená príchod, očakávanie. Predstavuje nám trojitý príchod Spasiteľa, a to:
- vtelenie sa Božieho Syna a jeho narodenie,
- jeho nepretržitý príchod vo sv. omši a vo sv. prijímaní do nášho srdca,
- jeho príchod na konci sveta ako Sudcu sveta.
Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o Adventnom období pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahŕňalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter. Pociťovala sa potreba asketickej prípravy na Vianoce a na Zjavenie Pána, lebo na Zjavenie Pána sa udeľoval krst. Tento prípravný čas mal byť vyplnený modlitbou a hojnejšou účasťou na bohoslužbách. Používalo sa fialové rúcho, oltár sa neozdoboval kvetmi, vynechávala sa Glória, organ nehral. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil Adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudlo Adventné obdobie v 8.-9. storočí. V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre Adventné obdobie.
Po II. vatikánskom koncile sa Adventné obdobie vracia k prvotnému rímskemu sláveniu. Tlmí sa pôstny charakter a stáva sa časom nábožného a radostného očakávania. Nespieva sa síce Glória, ale len preto, že sa očakáva, kým zaznie hlas anjelov, ako prvý raz zaznel v noci Narodenia Pána.
Aj na Východe nájdeme určitú prípravu na Vianoce, avšak v inej forme ako v rímskom obrade. V byzantskej liturgii sa predvianočné obdobie nazýva „Filipovka“, pretože sa začína hneď po sviatku sv. Filipa (14. novembra).
Adventné obdobie sa začína 1. adventnou nedeľou, teda nedeľou medzi 27. novembrom a 3. decembrom. Každá nedeľa v Adventnom období má svoj špecifický liturgický význam. Prvá nabáda na bedlivosť, druhá je v znamení pokánia a tretia sa nesie v znamení radosti. Hoci je pre Adventné obdobie typická fialová farba, v tretiu adventnú nedeľu, ktorá sa podľa jej introitu nazýva Gaudete (Radujte sa!), oproti ostatným adventným dňom môže byť liturgickou farbou ružová. Akoby už táto farba zvestovala a nabádala k oslavám a radosti. Štvrtá adventná nedeľa hovorí o udalostiach bezprostredne pred narodením Ježiša. Adventné obdobie končí po západe slnka na Štedrý večer (vigília sviatku Narodenia Pána).
Nakoľko sa Adventné obdobie vyznačuje dvojakým očakávaním (narodenie a druhý príchod), preto je aj Adventné obdobie rozdelené na dve časti, kde 17. december tvorí hranicu tohto rozdelenia. Prvá časť Adventného obdobia (do 17. decembra) dáva dôraz na očakávanie druhého príchodu Krista a druhá časť je prípravou veriacich na stretnutie s Kristom pri jasliach. Toto delenie je veľmi dobre vidieť v liturgických textoch a modlitbách.
Prvé dve adventné nedele sú zamerané na druhé očakávanie Pána, na konci čias. Hlavnou myšlienkou tohto očakávania je zhromaždenie všetkých v Božom kráľovstve, ktoré je úzko spojené s potrebou bdieť, aby nás Pánov príchod neprekvapil.
Adventné obdobie – to nie je len čas očakávania na to, čo bude, ale aj na to, čo už bolo a je medzi nami prítomné. Na to nás pripravuje liturgia tretej adventnej nedele. Znakom jej prítomnosti je ohlasovanie evanjelia chudobným, zázraky a hostina v Božom kráľovstve. Obdobie od 17. do 24. decembra je časom priamej prípravy na Narodenie Pána. Štvrtá adventná nedeľa hovorí o vtelení Božieho Syna. Vďaka zázraku liturgie môžeme tieto udalosti nielen spomínať, ale sa ich aj priamo zúčastňovať.
Adventné obdobie nie je obdobím pôstu, ako je to pred Veľkou nocou, ale radostným obdobím, ktoré vyvrcholí Vianocami. Adventné obdobie je príležitosťou na to, aby človek spomalil svoje životné tempo a zamyslel sa. Veriaci ďakujú Bohu za Jeho milosť a splnené zasľúbenia. V Adventnom období platí zákaz organizovať zábavy, svadby a hlučné veselia; je to čas pokánia, sebazáporu a horlivej zbožnosti.
Každý deň Adventného obdobia môžu byť slávené ranné sväté omše, tzv. „roráty“, ktoré sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9, 2).
„V Adventnom období liturgia denne slávi Gabrielovo posolstvo preblahoslavenej Panne Márii. Práve v súvislosti s týmto pohľadom bol zvyk v minulosti intenzívne sláviť tzv. roráty, čiže svätú omšu pred svitaním. Ňou sa naznačovalo smutné položenie ľudstva, ktoré kráča vo tmách, kým mu narodenie Krista neprinieslo svetlo, svetlo Božieho zjavenia, ako aj blaživú nádej na vykúpenie. Sviece v rukách ľudí a pribúdajúce prirodzené denné svetlo symbolizujú príchod pravého Svetla – ide o zapájanie prvkov stvorenstva do liturgie.“
Názov pochádza zo začiatočného slova najznámejšej latinskej adventnej antifóny pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska Rorate, caeli desuper – Roste, nebesia, z výsosti, ktorá sa spieva pred rorátnou sv. omšou. Tieto sv. omše majú mariánsky charakter do 16. decembra a z pastoračných dôvodov môžu byť odpoveďou na skorú komerciu Vianoc, ktorá zatláča Adventné obdobie, a tiež snahou vrátiť jeho význam a podstatu do nášho života.
Klasickým symbolom Adventného obdobia je adventný veniec. V našich krajinách nie je možno tak rozšírený ako napríklad v Spojených štátoch. Tam sa adventným vencom ozdobujú dvere domov. Tento symbol sa však do užívania dostal podstatne neskôr, ako samotné oslavy Adventného obdobia.
Prvá zmienka o ňom pochádza z Farnosti svätého Juraja na predmestí Hamburgu, ktorá sa v tridsiatych rokoch 19. storočia stala novým pôsobiskom evanjelického kazateľa Johanna Hinricha Wicherna. Bola to najchudobnejšia a najzaostalejšia časť mesta a mladý kňaz sa ju rozhodol v rámci svojich možností pozdvihnúť. Zameral sa na deti, špeciálne na siroty, ktorým chcel poskytnúť jednak vzdelanie, ale aj domov a rodinnú atmosféru. Popri misijnej činnosti sa mu neskôr vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Zriadil najprv jednu školu a útulok, ktorý nazval Drsný dom, kde opustené deti pod jeho opaterou boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Potom postupne zriadil ďalšie domy a vychoval si aj niekoľkých asistentov, ktorí tieto zariadenia viedli. Hoci sa celý život venoval predovšetkým charitatívnej činnosti, do dejín sa zapísal niečím úplne iným. Práve v jeho hlave sa totiž zrodil nápad na adventný veniec, i keď vtedy ešte vyzeral trochu inak.
Každý rok v predvianočnom čase sa v útulku opakovala rovnaká situácia. Deti boli čoraz netrpezlivejšie a dennodenne otravovali kňaza jednou a tou istou otázkou: Kedy už konečne budú Vianoce? Spásonosnú myšlienku, ako tento problém vyriešiť, dostal Johann Hinrich Wichern v roku 1839. Zobral staré drevené koleso z voza, po jeho obvode rozostavil 19 menších červených sviečok a 4 veľké biele a na začiatku decembra deťom oznámil, že každý deň spolu jednu sviečku zapália. Cez týždeň vždy jednu červenú, v nedeľu bielu a takto budú rátať dni, ktoré zostávajú do Vianoc. Nápad sa nielen uchytil, ale zaujal aj ďalších kňazov a postupne sa rozšíril.
Symbolika adventného venca je bohatá. Veniec je jednoduchý, môže byť umiestnený na stole alebo môže visieť. Stačí aj malý kruh vytvorený z rôznych ihličnanov, ktoré znamenajú trvalý život, ozdobený fialovou stuhou so štyrmi sviecami. Niektoré ihličnany majú ešte hlbší význam, ktorý je možné interpretovať v našej viere: napr. vavrín znamená víťazstvo nad prenasledovaním a utrpením; borovica a tis predstavujú nesmrteľnosť a cédru sa pripisuje sila a uzdravenie. Používa sa aj cezmína, ktorá síce nie je ihličnan, no má aj špeciálny kresťanský symbol: jej pichľavé listy pripomínajú tŕňovú korunu.
Adventný veniec by mal mať okrúhly tvar, pretože ten nemá začiatok ani koniec, čo symbolizuje večnosť a nekonečnosť Boha, nesmrteľnosť duše a večný život.
Štyri sviece predstavujú štyri týždne Adventného obdobia a sú symbolom Krista, svetla sveta a svetla jeho evanjelia. Farba troch sviec je fialová – symbolizuje pokoru, kajúcnosť, a nádej; svieca tretieho adventného týždňa je ružová – symbolizuje radosť z blížiaceho sa príchodu Spasiteľa.
Šišky, oriešky alebo semienka, ktoré zdobia veniec, sú symbolom života a vzkriesenia.
Celý adventný veniec má vyjadrovať nesmrteľnosť našej duše a nový, večný život.
Adventný veniec nemá byť len dekoráciou príbytkov či dverí domov, ale predovšetkým má vyjadrovať kresťanský zmysel Adventného obdobia – očakávanie Ježiša Krista počas štyroch týždňov. V kostoloch sviece na adventnom venci zapaľujeme pri spoločných modlitbách, pobožnostiach a počas sv. omší. Doma je najvhodnejšie adventný veniec rozsvietiť napr. pri večeri alebo pri spoločnej modlitbe.
Každý kresťan ďakuje v Adventnom období božskému Vykupiteľovi, že pre nás a pre našu spásu zostúpil z nebies do života Panny Márie a z nej sa narodil. Poprosme aj my, aby zostúpil aj do našich sŕdc a posvätil nás. Myslime v tento čas aj na druhý slávny Ježišov príchod, keď už nepríde ako slabé dieťa v podobe sluhu, ani skrytý pod podobami chleba a vína, keď denne sprítomňuje na oltári svoju obetu na kríži, ale príde v oblakoch s veľkou mocou a slávou, obklopený anjelmi ako sudca živých i mŕtvych. Pripravujme sa už teraz, aby sme s radosťou mohli uvítať prichádzajúceho Pána a spytujme si svedomie, ako sme využili tento čas.
