Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek ponúka veriacim svoje úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie v čase pandémie koronavírusu.
JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI
Úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie
Tretí veľkonočný týždeň
Sobota
Sk 9, 31-42
Jn 6, 54a. 60-69
Ježišova reč o Eucharistii vrcholí konfliktom. Väčšina Jeho poslucháčov reaguje s tým, že to sa nedá počúvať a rozhorčení a sklamaní odchádzajú.
Ježiš stanovuje aj diagnózu tohto javu: Nevera. Nielen nevera v Jeho slová, ale ešte základnejšia nevera, praktická nevera v Boha, ktorej dôsledkom je neprítomnosť Božieho Ducha v duši človeka. Bez tohto Ducha človek zostáva len „telom“ – je zredukovaný aj vo svojom zmýšľaní a chápaní len na skutočnosť, v ktorej nepočíta s Bohom, nevníma Boha. Takýto človek je pred Ježišovými slovami, ktoré sú „Duch a život“ asi ako hluchý pred orchestrom alebo slepý na výstave obrazov.
Ako sme už počuli pred tým, viera je nielen dar, lež je aj výsledok ochoty a spolupráce človeka. Preto Ježiš kladie kľúčovú otázku aj svojim apoštolom: „Aj vy chcete odísť?“ Ak neveria a nechcú veriť, nemá význam ďalej spolu pokračovať, lebo to privedie len k hlbšiemu neporozumeniu, ako sa to, žiaľ, stalo v prípade Judáša. Základnú schopnosť veriť sme dostali každý v krste. Jej rozvoj však závisí aj od každého z nás…
Na Ježišovu radikálnu otázku odpovedá Peter aj v mene ostatných apoštolov: „Ty máš slová večného života. My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
Peter to iste myslel úprimne. No, jeho viera, jeho chápanie Ježiša vo svetle Ducha, ešte potrebovalo dlhý rast.
V úryvku zo Skutkov apoštolov, ktorý nám prinieslo dnešné prvé čítanie však už vidíme Petra ako muža zrelej viery. Stretá sa s chorým a dokonca i s mŕtvym telom kresťanov. Svojou modlitbou im sprostredkováva Kristovho oživujúceho Ducha a tak im vracia zdravie i život. Takto spoločenstvo kresťanov spoznáva, že Duch oživuje, že Ježiš má slová večného života, že cez Neho pôsobí Boh.
Stávajme sa aj my ľuďmi, ktorí vytvárajú v sebe podmienky pre pôsobenie Božieho Ducha. S Jeho pomocou vnímajme Ježiša Krista s vierou a dajme sa Ním viesť a formovať ku stále dokonalejšej viere – aby sme s úprimným presvedčením mohli vidieť v Ježišovi darcu plného života. Kedy a ako sa Jeho životodarné pôsobenie prejaví aj cez nás, to zverme Jemu. V každom prípade máme vytvoriť predpoklad, aby sa prejavilo pri vzkriesení nášho vlastného tela pri Kristovom druhom príchode. Ak príkladom svojej viery pomôžeme aj druhým, aby uverili v Ježiša Krista ako v Božieho Syna, ktorý má slová večného života, tak Jeho Duch sa bude prejavovať aj na nich. Aj keď to nebudú zázračné uzdravenia a vzkriesenia, ale budeme mať všetci veľa dôvodov na vďačnú radosť z prejavov opravdivého života u tých, čo úprimne uverili.
Piatok
Sk 9, 1-10
Jn 6, 52-59
V našej ľudskej reči, zvlášť v modernej dobe, máme pomerne veľa výrazov, ktoré znejú rovnako, ale pritom majú veľmi odlišný význam. Tomu inému významu môže rozumieť iba ten, kto je zorientovaný v tej inej problematike. Kto o nej nič nevie, bude vnímať počuté slová iba prvoplánovo.
Vezmime len také slovo „ikona“. Pre bežného človeka, zvlášť pre východného kresťana, toto slovo označuje nejaký náboženský obraz, „napísaný“ zvláštnym postupom. Avšak, pre človeka, ktorý pracuje s počítačom, má slovo „ikona, ikonka“ úplne iný význam. Je to malý obrázok na ploche monitora, ktorý symbolicky naznačuje nejakú činnosť počítača, obrázok tlačiarne znázorňuje tlač, malá disketa funkciu uložiť, obrázok nožníc funkciu prilepiť…
Kto ešte nevidel počítač, ten bude chápať slovo „ikona“ len v pôvodnom význame a nebude rozumieť o čo ide, keď hovorí počítačový technik o „ikonách“…
Nejako takto to vyzeralo, keď Ježiš hovoril svojim poslucháčom o chlebe života, o tom, že podmienkou večného života je jesť Jeho telo a piť Jeho krv. Vnímali tieto Jeho slová na horizonte svojej skúsenosti, pri ich počúvaní sa im vynárala predstava hryzenia Ježišovho fyzického tela a pitia Jeho krvi – a to bolo nielen niečo neprijateľné, ale aj priamo odporné.
Zoči-voči tomuto Jeho tvrdeniu boli možné iba dva postoje: buď odmietnutie ako niečoho nezmyselného – alebo postoj absolútnej dôvery, že On vie, čo pod týmito slovami myslí a ako ich môže uskutočniť. Predpokladom takejto dôvery boli doterajšie Ježišove slová a najmä skutky. Práve tento postoj požadoval Ježiš od svojich poslucháčov: „Veriť v toho, ktorého poslal Boh je Boží skutok; Jeho Boh Otec označil svojou pečaťou“ – pečaťou hodnovernosti, ktorou bol Duch Svätý, pod vedením ktorého a s ktorého mocou Ježiš uskutočňoval svoje skutky. Ježiš, vo svojej Božskej múdrosti a moci, našiel spôsob, ako uskutočniť tieto slová o chlebe života, ako nám dať za pokrm svoje telo a za nápoj vlastnú krv bez toho, že by od nás žiadal kanibalizmus; ako urobiť transfúziu svojho Božského života do nás.
Výraz „Kristovo telo“ má vo Svätom písme ešte iný obsah. Naznačilo nám to prvé čítanie. Vzkriesený Ježiš oslovuje pred Damaskom Šavla: „Prečo ma prenasleduješ?“ V skutočnosti Šavol neprenasledoval Ježiša, ani ho nemohol, pretože bol už vzkriesený a oslávený, lež prenasledoval Jeho nasledovníkov, kresťanov. Ježiš sa teda stotožnil so svojimi veriacimi, s pokrstenými, s Cirkvou. Obrátený Pavol neskôr hlboko pochopil túto jednotu Krista so svojimi veriacimi a nazval Cirkev Kristovým telom: „Boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo… Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 13.27).
Pavol poukázal aj na vzájomný vzťah medzi Kristovým sviatostným telom a krvou a spoločenstvom Cirkvi: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16-17).
Treba, aby sme pamätali na to, že veriacim prijímaním Kristovho tela a krvi sa zjednocujeme s Ním, prijímame Jeho Ducha, ktorý nás oživuje a vedie k uskutočňovaniu Ježišovho slova. Súčasne však – a to si uvedomujeme ešte menej – prijímame aj všetkých tých, čo patria do Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Prijímame ich ako našich bratov a sestry, ako Kristove údy, s ktorými chceme spolupracovať na živote a rozvoji tohto organizmu, ktorým je Cirkev. Reálne a dlhodobo to však presahuje naše sily. Prijímanie Kristovho sviatostného tela nebude potom pre nás iba prejavom osobnej zbožnosti, lež veriacim prijímaním Krista a Jeho sily, potrebnej k uskutočňovaniu jednoty v láske a pokoji.
Pokiaľ sa však o to úprimne snažíme, nadobúdame skúsenosť o pravdivosti Ježišových slov, že kto bude jesť Jeho telo, bude mať v sebe život. Niečo z toho života budeme zakusovať v tejto jednote s Ním a s bratmi a sestrami v Cirkvi – plnší, krajší a hodnotnejší života na tomto svete inde nenájdeme. Okamihy tejto skúsenosti (pretože telo Cirkvi na tomto svete podlieha aj rozličným chorobám, s ktorými treba zápasiť a situácie vyrovnaného duchovno- morálneho zdravia sú iba občasné) sú súčasne radostnou predtuchou plného života vo večnosti.
Tak ako sa po stretnutí s Kristom pred Damaskom dal Pavol do služby Kristovi pri budovaní Jeho Cirkvi a nedal sa ničím odradiť, tak nech je aj pre nás každé stretnutie živého Krista s nami v Eucharistickom chlebe podnetom a posilou k spolupráci s Jeho Duchom na rozvoji Jeho tela v nás i v našich blížnych.
Štvrtok
Sk 8, 26-36. 38-40
Jn 6, 44-51
Predpokladom prijatia na štúdium je preukázateľné zvládnutie nižšieho stupňa školy, v prípade umeleckých škôl presvedčenie prijímacej komisie o primeranom nadaní a jeho uplatňovaní v umeleckej tvorbe.
Podobná postupnosť platí aj v oblasti vzťahu medzi človekom a Bohom. V evanjeliu Ježiš pripomína slová prorokov Izaiáša a Jeremiáša, že všetkých ľudí bude učiť Boh sám. Každý človek má darovanú väčšiu alebo menšiu schopnosť vzťahu k Bohu. Už Tertulián (150-220) vyslovil presvedčenie, že „anima humana naturaliter christiána“ (ľudská duša je prirodzene kresťanská). Avšak podobne ako nadanie môže človek rozvíjať, alebo ho môže zanedbať, tak je to aj v oblasti nášho vzťahu s Bohom. Pán Boh pôsobí na každého svojím Duchom, pobáda nás k hľadaniu pravdy a lásky, k ich uskutočňovaniu. Človeka, ktorý prejavil o rozvoj tohto vzťahu patričný záujem, vedie akoby na vysokú školu, k Učiteľovi, ktorým je sám Boží Syna Ježiš Kristus.
Konkrétnym príkladom takéhoto postupu je aj postava etiópskeho ministra financií z dnešného prvého čítania. Bol to malý záujem o vzťah k Bohu, keď on, hoci nepatril do židovského národa, putoval u ďalekej Etiópie do Jeruzalema, aby sa poklonil Bohu. Ako suvenír si nekúpil hocijaké pamiatkové predmety, lež na pergamen prepísaný text Izaiášovho proroctva, čo iste v tej dobe nebola lacná záležitosť. A na spiatočnej ceste sa venoval čítaniu tohto proroka, čo ho však privádzalo do určitej bezradnosti. Podobal sa mladému umelcovi, ktorý sa dostal na hranicu svojich možností a bez skúseného učiteľa sa nedokáže ďalej rozvíjať.
Na túto jeho situáciu však nadväzuje Boh a zázračným spôsobom posiela diakona Filipa, ktorý sa ako zvláštny stopár pripája k Etiópčanovi, vstupuje s ním do dialógu a ponúka mu vysvetlenie nejasného miesta v prorockom texte. Keďže cieľom Starého zákona bol Kristus, v Ňom sa aj všetky miesta Starého zákona objasňujú. Etiópčan nevníma oboznámenie s Ježišom Kristom zo strany Filipa ako niečo cudzie, ako nejaké vnucovanie, ale práve naopak: spoznáva v Kristovi „cieľ Zákona“ (Rim 10, 4), s radosťou prijíma vieru v Ježiša Krista a spečaťuje ju túžbou po krste. Hoci nemáme zachytené ďalšie osudy tohto človeka, historická skutočnosť je taká, že v Etiópii je kresťanstvo zakorenené od najstarších čias. Môžeme preto predpokladať, že tento minister si nenechal radosť z viery a z poznania Krista pre seba, lež delil sa o ňu so svojimi rodákmi, z ktorých mnohí spásu, ktorú prináša Kristus.
Ako je to s nami?
Zdá sa, že mnohí z nás, čo sme boli pokrstení v detstve a vyrástli sme v akom – takom spoločenstve s Cirkvou a v nej s Ježišom Kristom sa podobáme študentom, ktorí sa dostali bez prijímačiek, bez námahy na vysokú školu, možno len vďaka nejakej protekcii. Vieme si predstaviť ako vyzerá vzťah k štúdiu takýchto ľudí, ako preto, že im chýbajú základy takmer ničomu nerozumejú a spravidla znudení zo školy
podchádzajú alebo sa dostávajú do konfliktu s profesormi a musia ich poslať preč…
To privilégium, ktorého sa nám dostalo, nás teda nezbavuje povinnosti vynakladať patričný záujem a úsilie o spolupráci s Božím Duchom na rozvíjaní záujmu o pravdu a na prijímaní Božej lásky a odpovedi na ňu svojím životom. Bez tohto základného stupňa nemôžeme vstúpiť do školy toho, ktorý jediný je od Boha a videl Otca.
Iba ak sa poctivo učíme v Božej škole, On nájde cesty, ktorými nás privedie v spoločenstve Cirkvi ku živému, osobnému kontaktu s Ježišom Kristom. On je pre nás nielen učiteľom nejakých abstraktných právd, lež sa nám dáva poznávať ako Ten, ktorý nás vzkriesi v posledný deň; ako darca večného života; ako chlieb života, ktorý zostúpil z neba. Tým chlebom je Jeho telo, ktoré obetoval na kríži za život sveta.
Možno sa pri týchto slovách cítime podobne ako ten Etiópčan, ktorý si nevedel rady s textom proroka Izaiáša. Priznajme si pokorne, že týmto kategorickým Ježišovým tvrdeniam dosť nerozumieme. Nech nás to však pobáda k ochotnému pýtaniu sa a počúvaniu kompetentných učiteľov viery Cirkvi, ale potom aj ku konkrétnym krokom, ktoré vyplývajú z prijatej a pochopenej viery.
Streda
Sk 8, 1b-8
Jn 6, 35-40
Práve v tomto čase, keď sa pri liturgii čítajú tieto texty, môžeme v prírode pozorovať ako odkvitajú púpavy a menia sa na malé biele gule. Deti to využívajú na nevinnú zábavu: trhajú stopky s týmito bielymi guľami, fúknu do nich a tie sa rozletia na stovky malých padákov. Na prvý pohľad sa zdá, že dieťa zničilo to pekné ovocie kvetu púpavy… V skutočnosti sa stal presný opak: každý ten malý padák nesie malé semienko budúcej púpavy a tam, kde padne, môže z neho vyrásť nová púpava s novými kvetmi…
Niečo podobné sa udialo aj s prvokresťanským spoločenstvom v Jeruzaleme: Štefanova mučenícka smrť spôsobila rozohnanie členov spoločenstva, ktoré sa takmer ideálne snažilo žiť evanjelium. Zdalo sa, že prišlo k zničeniu tohto krásneho ovocia viery v Krista. Avšak, o tých, čo sa rozpŕchli, Skutky apoštolov zaznamenávajú, že „chodili a hlásali slovo“. Boli ako ten padák púpavy: niesli v sebe nový život, ktorý dostali od vzkrieseného Pána a odovzdávali ho všade tam, kam sa dostali. Takto prenasledovanie nebolo príčinou zničenia prvotnej Cirkvi, lež slúžilo na jej rozšírenie a vzrast.
Ani my sa nemáme viazať na okolnosti, v ktorých nám prichodí žiť. Tie sú málokedy ideálne. A ak sú priaznivé pre praktizovanie kresťanského života, obyčajne nie nadlho. Dôležité je, aby sme sa zameriavali na to, že by sme sa stávali nositeľmi života, ktorý prináša vzkriesený Pán. On zdôrazňuje aj v dnešnom evanjeliu, že „vôľa jeho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a on ho vzkriesi v posledný deň“. Máme byť teda zameraní na Neho, poznávať ho, prejavovať našu vieru v Neho uskutočňovaním Jeho slova v konkrétnych situáciách v zmysle Jeho uistenia: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Prítomnosť trojjediného Boha v nás, to je „večný život“. My tento výraz spravidla chápeme ako život po smrti. Iste, aj to. Ale život po smrti je iba dôsledkom toho, že v nás už pred smrťou je prítomný prameň života a nezničiteľný život Boží. A práve táto prítomnosť živého Boha v nás je aj závdavkom nášho vzkriesenia v posledný deň.
Podstatné teda pre nás nemá byť zameriavanie sa na priaznivé životné podmienky podľa našich predstáv, lež starosť o to, aby sme za každých okolností uskutočňovali naše veriace zameranie sa na vzkrieseného Pána, aby sme mu dokazovali našu lásku uskutočňovaním Jeho slova a aby sme tento Jeho život odovzdávali aj ľuďom ku ktorým sa dostávame možno i za nepriaznivých okolností, ktoré môžu byť zničujúce pre určitú podobu nášho pozemského života. Pán nám predpovedal rozličné formy prenasledovania. Zdôrazňoval však, aby sme sa neľakali a mali na zreteli, že je to príležitosť vydávať svedectvo o Ňom. Prosme pomoc a silu Jeho Ducha, aby sme za každých okolností boli nositeľmi a odovzdávateľmi Jeho života…
Utorok
Sk 7, 51-8, 1a
Jn6, 30-35ň
Prečo taká nenávisť voči Štefanovi? Veď ak sa im nepáčilo, čo hovoril, mohli ho jednoducho ignorovať. Ale oni prechádzajú do fanatického útoku a kameňmi mu vyhasínajú mladý život…
Prečo v našich časoch dali zabiť novinára Kuciaka? Prečo ho nenechali bez povšimnutia, nech si píše, čo chce?
Lebo v prvom i v druhom prípade išlo o obvinenie dotyčných ľudí a to z najťažších zločinov. Na takéto obžaloby sú možné iba dve reakcie: buď pokorné priznanie si pravdy a teda i viny s prijatím všetkých nepríjemných dôsledkov – alebo musí taký žalobca zmĺknuť. Štefanovi poslucháči by si museli priznať, že sú potomkami tých, čo zabíjali prorokov a že aj oni sa podieľali na zabití prisľúbeného Mesiáša, Božieho Syna – to bolo pre nich neprijateľné. Preto musel zmĺknuť Štefan. Štefan však nie hlásateľom nejakej teoretickej pravdy. On prežíva osobný vzťah k Tomu, o ktorom hovorí: naplnený Duchom Svätým, Duchom Božej pravdy dostáva zvláštne potvrdenie pravdivosti dosvedčovania Ježiša z Nazaretu ako Bohom poslaného Mesiáša, ako Božieho Syna: vidí Ježiša – Syna človeka, ako sa sám Ježiš zvykol označovať, takto o Ňom hovoril už prorok Daniel – sedieť po pravici Boha. Tento obraz, ktorý vyjadruje, že jednému konkrétnemu človeku Boh dal spoluúčasť na svojej božskej moci,
urobil ho rovným sebe samému. A týmto človekom je Ježiš z Nazareta, ktorého generácia Štefanových poslucháčov – a aj oni sami – odmietla. To bolo pre nich neprijateľné! Štefan však vyjadruje svoj osobný, konkrétny vzťah k oslávenému Ježišovi aj svojím správaním sa v tých najdramatickejších a najťažších chvíľach: keď na neho dopadajú smrtiace kamene, on sa modlí o odpustenie pre svojich vrahov a odovzdáva svoj život do Božích rúk – presne ako to robil zomierajúci Ježiš. Robil tak preto, lebo Ježiš bol pre neho tou najreálnejšou skutočnosťou, Záchrancom s božou mocou. Mohol sa vložiť do Jeho rúk.
Po čom človek najviac túži? Sme hladní a smädní po plnom a šťastnom živote. V podstate celá naša pozemská existencia je snahou nachádzať zdroje na nasýtenie tohto hladu a smädu. Spravidla to, čo neraz po dlhom a namáhavom hľadaní nachádzame sú nové a nové sklamania. Príčina je jednoduchá: nič konečné nemôže nasýtiť hlad a smäd po nekonečnom šťastí, živote.
Túto skúsenosť vyjadril klasicky sv. Augustín: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“
Ježišovi poslucháči ho vyhľadali s nádejou, že zasa dostanú od Neho zázračné nasýtenie: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb!“
Ježišova odpoveď je nepochopiteľná: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ Nie niečo nás nasýti, ale iba Niekto, Ten, v ktorom jedinom je plnosť Božieho života. Ako to urobí, to ešte zostávalo pre Ježišových poslucháčov tajomstvom. Podstatné však bolo, aby mu verili, že On je chlieb života. Opäť stojíme pred radikálnou voľbou: buď mu veríme, že vie čo hovorí, že to aj uskutoční, hoci si to my nevieme predstaviť ako – alebo ho nejakým spôsobom odmietneme – či jemným, že vyvodíme zo svojej nevery dôsledky a odídeme od Neho, alebo naberie naša nevera drastické formy odmietania.
Táto časť Božieho slova je pre nás výzvou, aby sme si uvedomili, že Ježiš je chlebom života a treba, aby sme našu vieru v Neho prejavovali konkrétnymi skutkami podľa Jeho slova a príkladu – aj keby nám to bolo ťažké, aj keby sme nerozumeli prečo práve takto…
Pondelok
Sk 6, 8-15
Jn 6, 22-29
Známy slovenský vysťahovalec do Kanady, Štefan Roman, sa stal bohatým človekom. Málokto však vie, ako sa jeho kariéra začala. Pri práci na svojom poli našiel zvláštny kameň. Začal sa zaujímať, čo je to za horninu, obrátil sa na odborníkov a dozvedel sa, že je to uránová ruda. Tak zistil, že na jeho pozemku sú ložiská uránu. Dešifrovanie pravdy o jednom, zdanlivo bezvýznamnom kameni sa stalo prameňom obrovského bohatstva…Ten kameň bol znamením. Majiteľ poľa si ho nemusel všimnúť, mohol ho odhodiť, mohol si ušetriť námahu s hľadaním vysvetlenia jeho tajomstva. No, tá námaha sa mu vyplatila…
Aj v oboch dnešných úryvkoch Písma je reč o znamení. „Štefan robil veľké divy a znamenia.“ Nimi Boh potvrdzoval pravdivosť Štefanovho posolstva o Ježišovi Kristovi. Štefanovi poslucháči nechcú prijať, že by bol Ježiš z Nazaretu, ten, ktorý bol ukrižovaný, prisľúbeným Mesiášom. Preto ignorujú znamenia a chcú umlčať toho, cez ktorého im Boh tieto znamenia dával…
V evanjeliu Ježiš vytýka ľuďom, že ho vyhľadali nie preto, že videli znamenia, ale preto, že sa nasýtili a chcú znova takúto lacnú hostinu. Vytýka im, že nevyhodnotili zázrak rozmnoženia chlebov, ktorého boli v predošlý deň svedkami ako znamenie, ktorým Boh potvrdil Ježiša ako nového Mojžiša, na základe čoho by mali byť ochotní počúvať s vierou, čo im Boh cez Neho hovorí.
Preto im – ale i nám – sám Ježiš pripomína dôsledky tohto znamenia: ono je Bohom danou pečaťou Ježišovej hodnovernosti. Zdalo by sa, že poslucháči sa spamätali a pýtajú sa: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Čiže, „Čo chce od nás Boh?“ Ježišova odpoveď je jasná: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“
Toto je správna reakcia na Ježišove zázraky, či na zázraky, uskutočnené v Jeho mene: nie sú to len nejaké senzácie na pobavenie či na vyriešenie nejakého momentálneho problému. Evanjelista Ján nazýva zázraky „znameniami“. Sú Božím potvrdením Ježišovho poslania a pečaťou Jeho hodnovernosti. Správnym vyhodnotením Ježišových znamení by mala byť zo strany ľudí viera v Jeho Božské poslanie a ochota s tou istou vierou počúvať Jeho slová, Jeho učene – aj keď v mnohom presahuje našu schopnosť pochopiť ho.
Preto nabáda svojich poslucháčov – tých vtedajších ako i nás dnes – ku skutku, ktorý zodpovedá Božej vôli, a tým je veriace prijímanie Jeho slov ako slov Božieho posla.
Tieto dnešné slová Svätého písma sú teda pre nás výzvou prehodnotiť náš prístup k udalostiam, v ktorých sa skrze Ježiša Krista či v súvislosti s Ním, prejavila Božia moc a ktoré vnímame ako zázraky. Nesmieme zostať iba pri obdive a senzačnosti. Je dôležité aby sme k nim pristupovali ako ku znameniam. Správnym vyhodnotením týchto znamení by mala byť bezhraničná otvorenosť a dôvera voči Kristovi a voči Jeho slovám.
Je to však naozaj tak?
Ježišovým najväčším znamením sa stalo Jeho zmŕtvychvstanie. Povedal to vopred: „Toto pokolenie dostane znamenie proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme“ (porov. Mt 12, 39-40).
Po zmŕtvychvstaní poveruje svojich apoštolov: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 46-48).
Sme ochotní na základe tohto znamenia prijímať ako pravdu Ježišovo slovo a podľa neho meniť náš život, čiže robiť pokánie?…
