Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek ponúka veriacim svoje úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie v čase pandémie koronavírusu.

JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI

Úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie
Piaty veľkonočný týždeň

Sobota
Sk 16, 1-10
Jn 15, 18-21

     Niektoré slová v slovenčine znejú rovnako ako niektoré slová v poľskom jazyku. Napríklad: láska – laska. V slovenčine vieme, o čo ide a myslíme si, že aj v poľštine vyjadríme týmto slovom to isté. No, v skutočnosti „laska“ znamená „palica“ – a to je niečo úplne iné…
S niečím podobným sa stretávame aj v slovnej zásobe Svätého písma. Počuli sme o tom v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí o „svete“. Podľa súvislosti má slovo „svet“ v Božom slove dva významy: Svet, ktorý Boh stvoril z lásky a ktorý „tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16); a potom je to „svet“ ako sa o ňom vyjadruje Ježiš v dnešnom evanjeliu, svet, ktorý ho nenávidí, neprijíma a ktorý nenávidí aj Jeho nasledovníkov.
O aký svet ide v tomto druhom prípade? Je to ten istý, Bohom stvorený a milovaný svet, ktorý sa ale vo svojich predstaviteľoch, obdarených slobodnou vôľou (v niektorých anjeloch a v ľuďoch) oddelil od vzťahu k Bohu, ba vníma Boha ako svojho konkurenta, ako prekážku realizácie svojej slobody a prechádza až k nenávisti voči Bohu a voči všetkému, čo s Ním súvisí. Možno povedať, že to je svet so záporným znamienkom. Tieto negatívne vlastnosti sveta nemôže Boh milovať a nemáme ich milovať ani my. Jasne to vyjadruje apoštol Ján: „Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet pominie aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, zostáva naveky“ (1 Jn 2, 15-17).
Svojím príchodom na tento svet, svojím životom, učením, a najmä svojou obetou a zmŕtvychvstaním Ježiš znova obnovil spojenie medzi  človekom a Bohom a pozýva nás prijať účasť na tomto spojení a tým sa zachrániť zo sveta ako z potápajúcej sa lode. Tento obraz nám pomôže trochu lepšie pochopiť o čo ide. Predstavme si taký potápajúci sa Titanic. Priplávala by k nemu nejaká veľká záchranná loď. Tí, ktorí spôsobili stroskotanie by však zabraňovali všetkými možnými spôsobmi prejsť na záchrannú loď ľuďom, ktorí by sa chceli zachrániť. Vo svojej perverznej pýche si nechcú priznať, že to s nimi skončí zle a každého, kto chce opustiť potápajúcu sa loď vyhlasujú za zradcu a sú ochotní radšej ho zničiť než by mu dovolili aby sa zachránil… Preto „svet“ nenávidel Ježiša a preto bude nenávidieť aj Jeho nasledovníkov. Zachraňujúca moc Božej lásky je však väčšia a premáha svet. Túžba po Božej záchrane, spáse sa ozýva z hĺbky ľudských sŕdc a žiaden diktátor, žiadna ideológia, žiaden teror ju nemôže zastaviť. Takto počul vo sne apoštol Pavol aj prosbu Macedónskeho muža, ktorý ho prosil, aby prešiel do Macedónska a aby im pomohol. Táto príhoda rozhodla o prechode Pavla a spoločníkov na Európsku pevninu a o začiatku budovania tej záchrannej lode, ktorou je Kristova Cirkev. Ako zaznamenáva autor Skutkov apoštolov, hlásatelia evanjelia to nemali ľahké ani v Európe, svet sa aj tu prejavoval nepriateľský voči Kristovi a Jeho nasledovníkom. No, aj tu sa potvrdzovali slová apoštola Jána: „Ten, ktorý je vo vás je väčší než ten, čo je vo svete“ (1 Jn 4, 4). Ak veríme v Ježiša Krista a nasledujeme ho, tak v nás je Jeho Duch. A Duch Boží je tá najväčšia moc, moc lásky. Tá prekonáva moc pýchy, moc diablovho odporu voči Bohu a moc jeho vražednej nenávisti voči človeku. A tak, napriek všetkému, evanjelium zapustilo korene i na Európskom kontinente a v srdciach mnohých jej obyvateľov.
V súčasnosti sa duch sveta snaží ovládnuť srdcia Európanov. Avšak, aj taká skúsenosť akou je Kovid 19, nás preberá z omámenia všemocným blahobytom a musíme si uvedomiť, aký je zmysel a cieľ nášho života – a ten môžeme uskutočniť a dosiahnuť iba s pomocou Kristovej pravdy a lásky.

Piatok
Sk 15, 22-31
Jn 15 12-17

     Ľudia, ktorí sa majú radi si aj vzájomne dôverujú. A dôvera sa prejavuje v zdôverovaní sa – jeden druhému hovoria pravdivo o tom, čo je v ich vnútri.
Ježiš miluje svojich až po obetu života. No súčasťou tejto Jeho lásky je aj pravdivé odovzdávanie obsahu toho, čo mu zveril Otec. Touto dôvernosťou povyšuje vzťah medzi sebou a apoštolmi na úroveň priateľstva, ba po zmŕtvychvstaní ich nazve svojimi bratmi.
Možno povedať, že tu ide o dve roviny lásky: obetovať život za záchranu a vytvárať dôverný vzťah priateľstva a bratstva. U Ježiša sú tieto dve podoby lásky voči nám zjednotené.
V našej ľudskej skúsenosti sa stretávame aj s oddelenými formami týchto dvoch rovín lásky.
Ktosi to vyjadril vzhľadom na manželstvo: „Za niekoho možno obetovať život, ale nemožno si ho vziať za manžela…“ A naozaj sa stáva, že záchranár alebo lekár položí svoj život pri záchrane druhého človeka, s ktorým však nemá – a z rozličných dôvodov ani nemôže mať – vzťah priateľskej, dôvernej lásky.
Predstavení Cirkvi sú povolaní uvedomovať si, že žijú z tejto dvojitej Kristovej lásky: aj oni sú zachránení Kristovou obetou. Krásne to vyjadroval apoštol Pavol: „Ježiš Kristus prišiel na svet spasiť hriešnikov; a ja som prvý z nich…aby na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus  všetku zhovievavosť“ (1 Tim 1, 15-16). A súčasne dostali nezaslúžený dar dôverného priateľstva s Kristom, môžu si osvojovať Jeho slovo, stále hlbšie poznávať jeho obsah.
Tento dar Kristovej lásky je však pre nich aj úlohou: sú povolaní Kristovou láskou milovať všetkých ľudí, zvlášť tých čo patria do Cirkvi. Pre ich dobro sa majú nezištne obetovať, ale im aj pomáhať poznávať Kristovu pravdu a tak ich dvíhať na úroveň priateľstva a bratstva s Kristom ako aj so sebou.
Príklad takéhoto počínania predstavených prvotnej Cirkvi sme videli v udalosti, zaznamenanej v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov. Na zhromaždení v Jeruzaleme apoštoli rozriešili vážny problém a posielajú túto informáciu kresťanom do Antiochie nielen ako úradné rozhodnutie, lež ako prejav lásky: nositeľmi tejto správy sú „naši drahí Barnabáš a Pavol, ľudia, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista“; pôvodcom tohto rozhodnutia je Duch Svätý – Duch Božej lásky – a spoločenstvo apoštolov. Táto odpoveď nielen oslobodzuje kresťanov z pohanstva od záväzkov židovského zákona, lež ich aj žiada brať určitý ohľad na Židov, rozptýlených po celom vtedajšom svete. Majú sa chrániť takých vecí, kvôli ktorým by sa stávali Židom odpornými – ako bolo jedenie krvi, či mäsa, ktoré bolo pred predajom obetované  modlám… Mali sa tiež z lásky k Židom týchto vecí zrieknuť, aby im nedali pohoršenie na ich prípadnej ceste k prijatiu evanjelia.
Prví kresťania toto posolstvo, diktované láskou, porozumeli a s ochotou a radosťou prijali. Takto sa nielen vyriešil jeden vážny problém, ale prežili aj skúsenosť starostlivej lásky svojich duchovných pastierov a boli zapojení do hlbšieho chápania Kristovej pravdy a do súvislostí, ktoré z nej vyplývajú. Možno povedať, že sa stali zrelšími a súčasne radostnejšími – lebo opravdivá láska je aj zdrojom radosti.
Prečo nám tak často chýba v živote viery radosť? Lebo zostávame len pri povinnostiach či našich nedostatkoch a hriechoch. Predstavených Cirkvi neraz vnímame len ako anonymných byrokratov, ktorí nás zaťažujú požiadavkami a predpismi…
Nemali by sme sa viac prehlbovať v poznaní Kristovej lásky? Veď, čo si uvedomil apoštol Pavol, to platí o každom z nás.
Nemali by sme mať bližší vzťah k nášmu kňazovi či biskupovi, poznávať ich ako ľudí, ktorí sa veľkodušne obetujú pre svoju službu, pre svojich veriacich? A nemali by sme sa snažiť chápať učenie Cirkvi nie ako nezaujímavé a nepotrebné teórie, lež hľadať v ňom múdru lásku Ducha Svätého a starostlivosť našich duchovných pastierov o nás, ale aj o svet? Veľkým problémom sa stávame práve my, členovia Katolíckej cirkvi: ak my ignorujeme záväzné a zodpovedné vyjadrenia pápeža a biskupov vo veciach viery a morálky – čo potom možno čakať od ľudí mimo Cirkvi? Ako môžu tí ľudia veriť v zachraňujúcu Božiu lásku, keď vidia, že my v ňu neveríme…
Zmení sa to? Ak si osvojíme postoj apoštola Jána, ktorý definuje kresťanov ako ľudí, ktorí „spoznali lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16), tak áno…

Štvrtok
Sk 15, 7-21
Jn 15, 9-11

     Keď sa chystáme na návštevu niekomu, na kom nám veľmi záleží, keď mu ideme gratulovať, alebo máme s ním stráviť Vianoce – koľko sa narozmýšľame, aký darček mu pripraviť, aby sme mu vyjadrili náš vzťah, aby sme sa mu naším darčekom zapáčili…
Aj medzi Kristom a nami je vzťah lásky. Ubezpečuje nás, že tak, ako Jeho miluje Otec, aj On miluje nás. Jeho láska nie je len nejaký pekný cit. Robí  pre našu záchranu, pre naše skutočné a trvalé dobro všetko, až po dobrovoľné položenie vlastného života. Sám povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“. O tomto vzťahu Kristovej lásky voči nám platia aj slová apoštola Jána: „ Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10). Hoci dostávame túto Kristovu lásku z absolútnej Božej iniciatívy, bez toho, že by si ju mohol niekto z nás zaslúžiť, predsa však nemáme zostať iba jej pasívnymi prijímateľmi. Ježiš chce, aby sme na túto Jeho lásku reagovali snahou o také konanie, ktoré by bolo prejavom našej lásky voči Nemu, bolo by snahou vyvolať v Ňom spokojnosť s nami, Jeho obľubu. Presne to požaduje od apoštolov i od každého z nás: „Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“
Lenže, v praktickom živote sa môžeme neraz ocitnúť v podobnej situácii ako pri hľadaní vhodného darčeku pre milovanú osobu: nevieme čo, ako riešiť danú situáciu, ako sa rozhodnúť, čo urobiť – aby to bolo v zhode s Jeho prikázaniami, aby sa mu to páčilo, aby sme mohli zostať v Jeho láske…
V takejto situácii sa ocitli aj apoštoli, keď v Jeruzaleme rozmýšľali, či požadovať od kresťanov z pohanov dodržiavanie predpisov Starého zákona alebo nie. Ježiš im o tomto nič nepovedal a predsa majú vec rozhodnúť podľa Neho… Nechal im však svojho ducha, o ktorom povedal, že ich naučí všetko a pripomenie im všetko, čo im hovoril. Pod vedením Tohto Ducha lásky hľadajú na svojej porade správne riešenie. Nie je to ľahký proces. Niektorí namiesto sily argumentov používajú silu hlasu. Apoštoli ich nechajú, aby sa uvoľnilo to príliš ľudské napätie, ktoré bolo v niektorých. Keď vášne opadli a nastalo ticho, potom tí, čo už mali skúsenosti s Božím pôsobením pri ich poslaní hovoria práve o tom, čo Boh cez nich urobil, čo dal On najavo ako svoju vôľu a dopracovávajú sa k správnemu a všeobecne prijateľnému rozhodnutiu, ktoré je predovšetkým v zhode s ich láskou ku Kristovi, s láskou k Cirkvi, môže získať ich obľubu u Krista.
Čo je motívom našich rozhodnutí? Iba to, čo nám vyhovuje, čo je v zhode s názormi a spôsobmi nášho prostredia – alebo nám ide o snahu odvďačiť sa Kristovi za Jeho lásku a tak sa rozhodovať a tak konať, aby bol s tým predovšetkým On spokojný, aby sme mohli zostať v Jeho obľube?
Nájsť správne riešenia konkrétnych problémov z tohto hľadiska môže byť niekedy veľmi ťažké. Vyžaduje si to úprimnú modlitbu k Duchu Svätému, uvažovanie, niekedy aj polemiku a konzultácie s kompetentnými v Cirkvi. Len tak môžeme „urobiť niečo pekné pre Pána“, ako hovorievala svätá Matka Tereza.

Streda
Sk 15, 1-6
Jn 15, 1-8

     Keďže Cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus nie je nejaká organizácia, lež živý organizmus, pravdu o nej vyjadril Ježiš obrazom viniča. Kto pozná prácu vo vinici vie, že na viniči je hneď na jar vidno, ktorá jeho ratolesť bude mať hrozno a ktorá nie – na ratolestiach sa objavia malé strapčeky, prísľub budúceho strapca. Vinohradník krátko na to robí prehliadku jednotlivých viničov a odrezáva ratolesti, ktoré nedávajú prísľub úrody, aby mohol, aby mohol viničný koreň sústreďovať svoju miazgu do vyživovania strapcov.
O niekoľko týždňov neskôr, po odkvitnutí hrozna, keď sa ratolesti rozrástli, vinohradník ich opäť prehliada, lebo spoza listov vyrástli akoby nové, jalové ratolesti. Tie olamuje, hoci sú plné života, z toho istého dôvodu – aby mohol vinič mohol vinič vkladať celú svoju silu do strapcov.
Ježiš sa prirovnal k viničnému koreňu, On vyživuje každého, kto je vierou a krstom s Ním spojený. Avšak tak, ako vinohradník pestuje vinič kvôli úrode, aj Boh založil Cirkev preto, aby jej členovia prinášali ovocie, aké od nich očakáva. Boh vidí každému do srdca, vie, či dávame nádej na úrodu alebo nie. Ježiš hovorí, že Otec každú neplodnú ratolesť z Neho odrezáva.
Veľmi jasne to vyjadril II. vatikánsky koncil, keď učí: „Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení“ (LG 14).
Takýto očisťovací proces na viniči Cirkvi predstavujú aj rozličné krízové situácie v jej dejinách, problémy, pred ktorými sa ocitla. Prvý takýto veľký problém predstavovala otázka, či kresťania, ktorí predtým neboli Židmi, lež pohanmi, musia prijať aj celý židovský zákon. Niektorí zastávali názor, že áno, iní – ako Pavol a Barnabáš to považovali priamo za protikladné voči Kristovmu vykúpeniu a za prekážku šírenia evanjelia v pohanských krajinách.
Hľadanie odpovede, ktorá by bola v zhode s Kristovou vôľou a teda pod vedením Jeho Ducha, šli hľadať do spoločenstva apoštolov, ktorí boli v tom čase ešte v Jeruzaleme. Okolo roku 50 sa tam schádza „apoštolský koncil“, ktorý tento problém definitívne vyriešil.
Aj takto môže vyzerať spôsob akým nás nebeský Otec očisťuje a vedie nás k tomu, aby sme sa koncentrovali na prinášanie ovocia podľa Jeho vôle: pobáda nás hľadať odpoveď na to, čo je správne, zhodné s Kristovou pravdou v jednotlivých záležitostiach. Hľadať pravdivú odpoveď  – poradou s ďalšími veriacimi: v rodine, vo farnosti, s kňazom vo farnosti, s biskupom v diecéze, počúvaním učenia Petrovho nástupcu, učenia koncilov, zvlášť toho posledného – a potom podľa spoznanej pravdy konať.
Ak sa tejto námahe vyhýbame, ak chceme bezstarostne „vegetovať“ , ľahko sa môže stať, že sa vnútorne oddelíme od zdroja života a zostávame suchými ratolesťami. Pán však očakáva od nás ovocie skutkov lásky a podľa neho nás raz bude súdiť…

Utorok
Sk 14, 19-28
Jn 14, 27-31a

     Básnici zvyknú personifikovať – zosobňovať rozličné prežívania či sily, napríklad lásku, radosť, ale aj hnev či búrku…Čitateľ to chápe  ako určitý spôsob vyjadrenia, ale neberie tieto javy ako skutočné osoby.
Pri počúvaní dnešného evanjelia sme mohli mať dojem, že aj Ježiš takto poeticky zosobňuje pokoj. Hovorí o dvojakom „pokoji“. Jeden je ten, ktorý dáva On; druhý, inakší pokoj, dáva svet.
Aký je to pokoj, ktorý dáva Ježiš svojim učeníkom? Aký je ten „Jeho pokoj“? Naznačil to v tej najdramatickejšej chvíli, večer pred svojim umučením. Apoštolom vtedy povedal: „Prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou. Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 32-33).
Práve vo chvíľach, keď by mal najviac dôvodov na nepokoj – apoštoli ho opustia, zostane sám, vydaný napospas nepriateľom, odhodlaným ho zlikvidovať, Ježiš je ako skalné bralo, na ktoré naráža morský príboj – tie všetky nápory ním vnútorne neotrasú, ba ponúka tento svoj pokoj ako oporu aj samotným apoštolom.
Z čoho pramení táto Ježišova istota a odolnosť voči náporom zla? Z toho, že s Ním je Otec. Ježiš je ukotvený v jednote s Otcom, v Jeho láske a vo svojej vernosti tejto Otcovej láske v každých okolnostiach. Táto Otcova láska je najväčšia moc na svete, všetky možné sily zla sú voči nej bezmocné. Táto láska medzi Otcom a Synom je nielen nejako poeticky zosobnená, lež je to božská Osoba, Duch Svätý! A táto jednota v láske je súčasne vzťah, ktorý sa prežíva ako pokoj, je to osobný Pokoj – Boží Duch, ktorý vlieva svoj pokoj do duše.
Toto je teda Ježišov pokoj a tento „svoj“ pokoj dáva svojim nasledovníkom – nie ako nejakú vec, nie ako niečo zosobnené, lež ako Osobu v tom najplnšom zmysle, svojho Ducha!
Aký pokoj vie dávať svet?
Taký, že nechá niekoho na pokoji – pokiaľ plní jeho požiadavky, pokiaľ rešpektuje „svet“ – čiže spôsob jestvovania a života, ktorý neberie do úvahy Boha, lež si žije podľa svojich záujmov,  uzavretý do svojich „absolútnych hodnôt“, bez vzťahu k Bohu.
Ako náhle sa niekto prejavuje v zhode s Bohom, začína byť pre svet nepríjemný, čo mu svet dáva rozličným spôsobom pocítiť, núti ho upustiť od takých prejavov práve tým, že mu narúša  pokoj, napríklad až takým drastickým spôsobom, ako to urobili Židia, ktorí odmietli veriť evanjeliu, hlásanému Pavlom. Išli za ním na miesto jeho pôsobenia, zorganizovali povstanie ľudu proti Pavlovi, ktoré vyvrcholilo jeho kameňovaním. Takto sa mu snažil svet odňať svoj pokoj a spôsobiť mu pokoj smrti, ktorý svetu zaručí, že bude mať pokoj od Pavla, od jeho zvesti o Božej výzve k pokániu, adresovanej cez Ježiša.
História nám hovorí, ako také kameňovanie vyzeralo. Človek mal zomrieť pod údermi hádzaných kameňov. Ako by sme sa asi po takejto sprche cítili, aj keď by sme zázrakom prežili, ako Pavol toto kameňovanie? Bola by z toho aspoň polročná maródka…Pavol vstáva a na druhý deň sa vracia práve do tých miest, z ktorých boli prenasledovatelia, aby tam posilnil vo viere kresťanov, ktorí sa nimi len nedávno stali.
To bola sila pokoja! A ten pokoj Pavol odovzdával aj veriacim. Vedel o čom hovorí, keď im tvrdil, že „cez mnohé súženia nám treba vchádzať do Božieho kráľovstva“. Ide nielen o to „Božie kráľovstvo“, do ktorého máme vstúpiť cez smrť, lež ak má Boh v nás kraľovať tým, že plníme Jeho vôľu, tak v podmienkach tohto sveta budeme narážať na odpor, čo nám bude spôsobovať rozličné súženia.
A tak sa dostávame do zvláštnej situácie: ak chceme prijímať Kristov pokoj, je nevyhnutné prijímať Božie kraľovanie v konkrétnych situáciách nášho života. Ale práve táto snaha bude zapríčiňovať, že svet nám bude odoberať jeho pokoj, ba že nám bude spôsobovať utrpenie.
Musíme si uvedomiť, ktorý pokoj je dôležitejší a silnejší. Ktorý nám stojí za to. Ten svetský je veľmi labilný a krátky. Ten Kristom darovaný je neotrasiteľný, prekoná všetko a vyústi vo večnom pokoji – v trvalom plnom šťastí v spoločenstve s Trojjediným Bohom.

Pondelok
Sk 14, 5-18
Jn 14, 21-26

     Pred každými voľbami sme svedkami podobného scenára: popri cestách  a na uliciach sú nalepené fotografie kandidátov, za veľké peniaze si kandidáti najímajú médiá, cez ktoré majú dosah na množstvo ľudí, ktorých sa snažia získať vo svoj prospech. Hovorí sa, že dnes vyhrávajú voľby médiá…
Zrejme vždy sa v nejakej podobe používal tento mechanizmus: kto sa vedel zviditeľniť, ten získaval ľudí. Ako vidíme z evanjelia, tak tomu bolo aj v Ježišovej dobe. Apoštol Júda je prekvapený z toho, že Ježiš sa zameriava na to, aby sa zjavil úzkemu kruhu tých, ktorí potvrdzujú svoju lásku k Nemu zachovávaním Jeho prikázaní. Čakal by, že Ježiš sa ukáže, dá poznať – „zjaví“ – svetu, čiže masám ľudí, že svojimi činmi, najmä zázrakmi strhne ich pozornosť a stane sa prinajmenšom slávnym.
Ježiš však pri získavaní nejde cestou vonkajšej popularity. Jeho stratégia je iná: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“
On sa chce „zjaviť“, dať sa poznať nie vonkajškovou manipuláciou, ale prostredníctvom vzťahu lásky. Táto však nesmie zostať pri lacnom obdive, lež sa musí overiť v skutkoch podľa Božích prikázaní, podľa Ježišovho slova. Iba takémuto človeku sa Ježiš dá pravdivo poznať. A to poznanie nezostane len pri nejakej idei, lež sa skonkretizuje prítomnosťou Ježiša – a preto, že Ježiš je v stálom spojení so svojím nebeským Otcom – i Jeho nebeského Otca v duši daného človeka.
Možno by niekto rád Ježišovi pošepkal, že zabudol na Ducha Svätého… Lenže, tento nerozlučný vzťah medzi Otcom a Synom je práve Duch Svätý. A okrem toho, táto prítomnosť Otca i Syna sa uskutočňuje ako odpoveď Božej lásky na našu lásku – a Božia Láska je predsa Duch Svätý (aj naša láska ku Kristovi je možná iba vďaka pomoci Ducha Svätého).
Ak vie byť ľudská láska tvorivá, o čo viac to platí o človeku, ktorého napĺňa Božia láska, v ktorého duši je prítomný Trojjediný Boh! Povedal to sám Ježiš, keď nás uistil, že kto verí v Neho, „bude konať skutky aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi“ (Jn 14, 12).
Konkrétne sme to mohli vidieť na apoštolovi Pavlovi v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov. Nezostáva len pri nejakom teoretickom učení o Ježišovi Kristovi, lež s Jeho  mocou zázračne uzdravuje chorého človeka. Obyvatelia Lystry si uvedomovali, že v tejto udalosti sa prejavila Božia moc, ktorú mylne pripisovali Pavlovi a Barnabášovi a preto im chceli priniesť obetu. Pavol iba s námahou dáva veci na pravú mieru. Jasne rozlišuje medzi Božím pôsobením cez neho a svojimi vlastnými schopnosťami.
Na toto Božie pôsobenie upriamuje aj adresátov svojho listu do Efezu: „Tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi…“ (3, 20).
Neraz bezradne pozeráme na našu neschopnosť odovzdávať vieru mladej generácii, na úpadok mravov, na úbytok duchovných povolaní, nevieme čo si počať s naším misijným poslaním v dnešnom svete… Pokúšame sa niečo organizovať, používať médiá, využívať poznatky psychológie a sociológie…Obyčajne veľmi rýchlo zistíme, že sme vyčerpali aj prostriedky aj sily a zostali sme na okraji diania vo svete – na toho „Goliáša“, svet, jednoducho nemáme…
Mali by sme si vziať príklad z Dávida, ktorý sa zriekol snahy ísť do zápasu s takými istými zbraňami a metódami ako Goliáš. Zostal pri svojej jednoduchosti, rozhodol sa použiť to, čo dobre ovládal a hlavne, vložil svoju dôveru v Pána.
Ježiš nám túto metódu priamo podsúva vo svojom testamente z večeradla: zamerať sa vo všetkom na také konanie, ktoré by bolo vyjadrením lásky k Nemu, podľa Jeho vôle. Tým budeme vytvárať predpoklady pre prítomnosť Trojjediného Boha v nás – a On sa už postará o prejavy svojej moci, ktorá nepozná prekážky. Nemusia to byť vždy zázračné uzdravenia, ani spektakulárne pády ateistických režimov – ako prejaví svoju moc,to nám treba v pokore a v dôvere ponechať na Neho.
Ale bez tejto podmienky sú všetky naše úsilia o účinnú misiu márne…