Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek ponúka veriacim svoje úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie v čase pandémie koronavírusu.

JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI

Úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie
Šiesty veľkonočný týždeň

Sobota
Sk 18, 23-28
Jn 16, 23b-28

     V živote a pôsobení apoštola Pavla zohrali významnú úlohu aj manželia Akvila a Priscila. Do Korintu sa dostali následkom rozhodnutia cisára Klaudia, ktorý okolo roku 50 vyhnal z Ríma Židov. Na živobytie si zarábali tkaním stanov. Pretože aj Pavol mal túto profesiu a stretol sa s nimi v Korinte, kde sa stali pod jeho vplyvom kresťanmi, pripojil sa ku nim a spolu s nimi pracoval. Keď Pavol odchádzal z Korintu do svojho „materského“ cirkevného spoločenstva, do Antiochie v Sýrii, zobral so sebou aj Akvilu a Priscilu. Po nejakom čase sa vydal na svoju tretiu misijnú cestu, ktorá prebiehala v rokoch 53-58. Aj tu ho sprevádzali verní spoločníci, manželia Akvila a Priscila. Jedným z dôležitých miest na tejto ceste bol Efez. Akvila s Priscilou zostali tam aj po Pavlovom odchode – a ako sme počuli v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov, hoci boli laikmi, tak si osvojili od Pavla kresťanskú vieru, že postrehli nedostatky v hlásaní horlivého evanjelizátora Apolla. Mali odvahu ho osloviť, pozvali ho ku sebe a doplnili jeho poznatky o Božom diele spásy, uskutočnenom Ježišom Kristom. Tak prispeli k tomu, že Apollo mohol svojou činnosťou šíriť plnú pravdu o Kristovi.
Osobnosti týchto aktívnych kresťanských manželov sú vzorom pre veriacich laikov. Hoci sa časy zmenili, predsa aj dnes potrebujú vysvätení služobníci oporu a zázemie zrelých veriacich laikov. Skutky nehovoria nič o tom, že by Akvila a Priscila mali deti. Je pravdepodobné, že boli bezdetným manželstvom. Nezostali však zameraní iba na seba, lež vytvárali rodinné zázemie apoštolovi Pavlovi, pomáhali mu prakticky, no, súčasne sa prehlbovali vo viere, ktorú si osvojovali od tohto Učiteľa národov. Aké obetavé služby mu preukazovali, to môžeme vytušiť zo slov, ktoré uvádza Pavol v závere svojho listu Rimanom, keď píše: „Pozdravte Priku a Akvilu, mojich spolupracovníkov v Kristovi Ježišovi. Oni nastavili vlastné šije za môj život. Im som nielen ja zaviazaný vďakou, ale aj všetky cirkvi z pohanov. Pozdravte aj cirkev v ich dome“ (Rim 16, 3-5). Z poslednej vety vidíme, že v ich dome žilo väčšie spoločenstvo kresťanov a zrejme sa v ich dome schádzali aj ďalší na bohoslužby.
Aj u nás boli v dobe komunistického prenasledovania hrdinskí manželia, ktorí poskytovali útočište prenasledovaným kňazom, napomáhali ich pôsobenie a mnohí za túto aktivitu zaplatili aj väzením a inými postihmi. Treba nám na týchto hrdinských laikov s vďakou a úctou pamätať.
Časy sa zmenili, stále sú však veľmi potrební laici, ktorí aktívne pomáhajú duchovným pastierom, angažujú sa pre miestne spoločenstvo veriacich, napomáhajú kňazské a rehoľné povolania mladých a úmerne svojmu vzdelaniu vo svojom odbore a súčasne i v poznaní viery Cirkvi dokážu kvalifikovane vstupovať do dialógu s konkrétnymi ľuďmi i v médiách a vedia postrehnúť aj medzery či omyly v pôsobení kňazov, najmä mladších a nachádzajú spôsoby, ako ich s úctou a láskou osloviť a doplniť im ich nedostatky tak, aby sa mohli stať hodnotnými šíriteľmi evanjelia.
Svätý Ján Pavol II. venuje v exhortácii Familiaris consortio jednu veľkú časť téme: „Účasť rodiny na živote a poslaní Cirkvi“( FC 49-64). Stálo by za to, aby si dnešní manželia a členovia kresťanských rodín tieto slová prečítali a hľadali spôsob, ako ich praktizovať.

Piatok
Sk 18, 9-18
Jn 16, 20-23a

     Úryvky evanjelia týchto dní sú vzaté z Ježišovej rozlúčkovej reči, povedanej apoštolom po poslednej večeri, krátko pred svojím umučením, ktorým skončil svoj pozemský pobyt. Ako starostlivý dobrý Pastier sa snaží v tomto svojom testamente povedať apoštolom to najpotrebnejšie pre zvládnutie ich života a poslania. Obrazom rodiacej ženy, ktorý si ľahko zapamätajú vykresľuje položenie svojich nasledovníkov na tomto svete. Naším poslaním je nielen si udržať vieru v Neho, lež – ako povedal v závere Matúšovho evanjelia – „robiť učeníkov“ (= grécka pôvodina: matetcheúsate) zo všetkých národov. To znamená, nielen „učiť“, ale doslova ich duchovne rodiť. Tak to povedal o svojej apoštolskej činnosti svätý Pavol: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4, 19). Také odovzdávanie Kristovho evanjelia, ktoré stvárňuje ľudí vnútorne i v skutkoch do podobnosti s Kristom je často sprevádzané i s námahou, s utrpením, spôsobovaným nechápavosťou, slabosťou a hriešnosťou evanjelizovaných ale aj prekážkami a ťažkosťami okolitého sveta, ktorý vidí v Kristových služobníkoch doslova nepriateľov a tak sa voči nim aj správa. Konkrétny príklad sme videli v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov. Pavol je priamo povzbudený zmŕtvychvstalým Kristom, aby odvážne pôsobil v gréckom prístavnom meste Korinte. Korint bol multikultúrnym mestom, kam sa z celého vtedajšieho sveta zlievali nielen kultúrne vplyvy a bohatstvo, lež aj morálne zlo. Z takýchto ľudí má Pavol „rodiť“ kresťanov. Z jeho dvoch listov, adresovaných práve kresťanom v Korinte vidíme obsah Pavlovho pôsobenia ako aj ťažkosti, s ktorými musel zápasiť, bolesti, ktoré musel prekonávať. Prišiel však aj nápor zákernej zloby z vonkajšieho prostredia: miestni Židia sa rozhodli Pavlovi navždy zatvoriť ústa a to podobným spôsobom, ako to urobili ich súkmeňovci s Ježišom v Jeruzaleme – úradnou rukou miestneho zástupcu rímskeho cisára. Našťastie, prokonzul Lucius Junius Gallio, starší brat rímskeho filozofa Senecu, bol iného razenia než Pontius Pilátus. Odmietol sa, ako sudca, miešať do náboženských záležitostí Židov a doslova ich odohnal od súdnej stolice. Tak sa tento nepríjemný problém skončil pre Pavla predbežne šťastne.
Ježiš nás obrazom rodiacej matky vedie k tomu, aby sme ťažkosti pri plnení nášho kresťanského poslania prežívali s nádejou. Podobne ako rodiaca matka trpí, vie však, že toto utrpenie slúži zrodeniu nového človeka, tak by aj naše utrpenia mali byť sprievodnými znakmi duchovného zrodenia ľudí. Tak, ako matka okamžite zabúda na svoje bolesti, keď vidí svoje novonarodené dieťa, aj ten, kto sa pričinil svojimi apoštolskými námahami a utrpeniami o duchovný zrod ľudí, prežíva radosť, ktorá je vynahradením všetkých trápení.
V roku 1996 som mal možnosť navštíviť tiež veľké prístavné mesto, Odesu. Po určitom hľadaní som našiel katolícky kostol, v ktorom končil svätú omšu – ešte v predkocilovom obrade – starý kňaz. Keď som prišiel za ním do sakristie, bol som prekvapený z radosti, ktorou doslova žiaril. Povedal mi, že počas Sovietskeho zväzu bol jediným katolíckym kňazom na území od Odesy po Moskvu a že svojich veriacich navštevoval letecky. Na moju otázku, či sa nebál, že ho komunisti zlikvidujú, mi odpovedal so smiechom: „Ja som sa ničoho nebál, lebo cigánka mi vyveštila z ruky, že budem žiť, až kým nezomriem!“ A potom s radosťou vysvetľoval, že sa to oplatilo. So žiariacimi očami rozprával, že teraz majú mladých v seminári, na štúdiách v Ríme, dievčatá vstupujú do kláštorov a život katolíckeho spoločenstva sa nádejne rozvíja…
Ak my neprežívame podobné radosti, ak sa naše spoločenstvá prežívajú akúsi duchovnú demografickú krízu, treba sa opýtať, či sme si neušetrili „pôrodné bolesti“, či sme vložili dosť snahy a úsilia do toho, aby sme rodili z našich detí a mládeže, z ľudí v našom prostredí opravdivých Kristových učeníkov. Či sme si dali tú námahu, aby sme sa nimi stávali predovšetkým my sami. Našťastie, duchovná plodnosť je možná v každom veku a za každých okolností. Prijmime aj my Pánovo povzbudenie, ktoré dal Pavlovi: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja…lebo v tomto meste, v tejto obci, v tejto škole, na tomto pracovisku, v tomto prostredí mám mnoho ľudu…“

Štvrtok – Nanebovstúpenie Pána
Sk 1, 1-11
Ef 1, 17-23
Mt 28, 16-20

     Dnes vieme, že nás obklopuje skutočnosť, ktorá je veľmi veľká, vesmírne svety v obrovskej vzdialenosti; ale aj skutočnosť veľmi malá, svet atómov a elementárnych častíc hmoty. Aby sa ľudia mohli dopátrať týchto skutočností, bolo nevyhnutné zostrojiť a použiť príslušnú optiku: špeciálne ďalekohľady a rovnako špeciálne prístroje na pozorovanie najmenších častíc. Keďže nás zaujíma realita, v ktorej žijeme a veríme, že jej poznanie nie je len záležitosťou vedomostí, lež pravdivé poznanie skutočnosti môžeme rozličným spôsobom aj využiť pre nás i pre budúcnosť ľudstva, tak štáty neváhajú investovať veľké financie do týchto prístrojov a do výskumu…
Avšak, okrem makrosveta a mikrosveta jestvuje ešte duchovný svet, ktorý má pre nás najväčší význam a preto stojí za to aj tento svet objavovať a poznávať. Avšak, na rozdiel od poznávania materiálneho sveta, ktorý poznávame naším úsilím, pri poznávaní duchovného sveta sme odkázaní na ústretovosť zo strany Boha. My môžeme túžiť po tomto poznaní, môžeme oň prosiť. môžeme ho prijímať – no nemôžeme ho dosiahnuť vlastným úsilím.
Preto apoštol Pavol prosí všemohúceho Boha, aby nám dal tieto skutočnosti poznať. Dnes nás Cirkev zameriava na jednu z týchto veľkých duchovných skutočností a ňou je Pánovo nanebovstúpenie. O tomto fakte sa dozvedáme na základe viery. Ňou si osvojujeme to, čo o tejto skutočnosti vie Cirkev na základe Božieho zjavenia. Počuli sme o tom v úryvku zo Skutkov apoštolov i v evanjeliu. Obdobie štyridsiatich dní, počas ktorého sa zmŕtvychvstalý Pán stretával so svojimi apoštolmi a objasňoval im mnohé veci ohľadom Božieho plánu spásy, pomáhal im chápať význam svojej smrti a zmŕtvychvstania a hovoril im aj o ich poslaní pri odovzdávaní svedectva o Ňom všetkým národom, sa končí. Ježiš sa vznáša smerom hore, čo zodpovedá ľudským predstavám o nebi ako ríši Boha. Zahaľuje ho oblak, ktorý bol symbolom Božej prítomnosti. Čiže, týmito javmi Ježiš naznačil, že aj ako človek, so svojím vzkrieseným telom, vstúpil do priameho a trvalého spoločenstva s Bohom, bez toho, že by sme mali lokalizovať nebo a Božiu prítomnosť na nejakú nadhviezdnu ríšu. Súčasne však Ježiš uistil apoštolov, že zostáva s nimi – ako aj so všetkými svojimi nasledovníkmi, teda i s nami – po všetky dni, až do skončenia sveta. Ibaže tá Jeho blízkosť je neviditeľná.
Pri plnení programu, ktorý im Ježiš zveril, sa nemajú spoliehať iba na vlastné sily, ale nevyhnutným pomocníkom im bude Duch Svätý a tak majú čakať spolu v Jeruzaleme na Jeho príchod. Udalosť Ježišovho nanebovstúpenia bola pre nich takým silným zážitkom, že zostávajú stáť zahľadení do neba. Až ich dvaja mužovia v bielom, dvaja anjeli, musia prebrať do reality a povzbudiť ich na plnenie ich poslania, ktorým sa súčasne budú pripravovať na opätovné stretnutie s Pánom pri Jeho slávnom príchode.
Z Ježišovho poverenia majú apoštoli učiť všetky národy a tých čo uveria majú krstiť v mene troch božských osôb, ktoré sa spolu, každá svojím spôsobom, zaangažovali do diela spásy ľudstva. To znamená, že poslucháč apoštolov nesmie zostať len pri tom, že zoberie na vedomie nejaké učenie, že si osvojí nejaké názory. Lež má prijať učenie apoštolov s vierou a prijatím krstu vstúpiť do osobného vzťahu s trojjediným Bohom, prijať účasť na Jeho živote a celý svoj ďalší život uskutočňovať ako súčasť samého Krista, Jeho tela, ktorým je Cirkev.
Práve pokrstený človek sa podobá astronómovi či atómovému fyzikovi, ktorí nielen vedia o existencii makrokozmu či mikrokozmu, ale majú aj moderné prístroje, pomocou ktorých môžu tieto skutočnosti bližšie poznávať.
Kresťan nielen „vie“ o jestvovaní Boha, o spásnom diele Ježiša Krista. Vo sviatosti krstu ho Boží Duch vnútorne premieňa, obdarováva duchovnými schopnosťami vzťahu viery, nádeje a lásky voči Bohu, je prijatý k účasti na vnútornom živote trojjediného Boha, čo je najplnší, najintenzívnejší a najkrajší život – hoci v rámci pozemskej existencie ho pravidla veľmi málo vnímame. Krstom nás Kristus pričlenil ku sebe, stali sme sa Jeho súčasťou a sme povolaní rásť v podobnosti s Ním, čo má vyústiť k účasti na Jeho vzkriesení. Apoštol Pavol má odvahu povedať pokrsteným, že už sú vzkriesení – lebo tento proces sa v nás krstom už začal a je len otázkou času jeho plné uskutočnenie – pokiaľ budeme s Kristom verne spolupracovať až do konca pozemského života.
Ak si toto aspoň trochu uvedomujeme, ak sa otvárame pre spoluprácu s Božím Duchom, tak môžeme vnímať niečo z toho, o čo prosí Apoštol pre veriacich v dnešnom druhom čítaní: „aká je nádej z Božieho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva…aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich, čo dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a posadil po svojej pravici…“, takže vzkriesený Pán mohol povedať: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“. Ak s pomocou Ducha Svätého dokážeme aspoň trochu vytušiť tieto skutočnosti, tak budeme s obdivom a s radostnou nádejou prežívať túto realitu, v ktorej sa ako pokrstení nachádzame. To neznamená uletieť do nejakej ríše snov, ale podobne ako vedec sa opierame aj my o realitu zjavenú Bohom, ktorej súčasťou je aj Ježišovo nanebovstúpenie, a vďaka svetlu viery ju stále hlbšie poznávame.
Významný teológ XX. storočia Karl Rahner povedal, že kresťan XXI. storočia buď bude mystikom, alebo nebude vôbec. Mystik je človek, ktorý s pomocou Božieho Ducha dokáže skutočnosti viery hlboko a radostne i vďačne prežívať. No nie tak, ako apoštoli, ktorí zostali stáť zahľadení do neba, až ich museli anjeli prebudiť do reality.
Prežívanie duchovnej skutočnosti nás musí pobádať k vernému plneniu poslania, ktoré nám Kristus zveruje v tomto svete, pretože práve cez nás chce Kristus v tomto svete ďalej pôsobiť a iba ak si splníme naše poslanie, môže sa naša kresťanská nádej stať pre nás plnou a večnou skutočnosťou.
Pripojme sa preto aj my k apoštolovi Pavlovi a často prosme všemohúceho Boha o dar Ducha zjavenia, aby sme reálne prežívali našu nádej.

Streda
Sk 17, 15. 22-18, 1
Jn 16, 12-15

     Keď nejaký podnik vysiela svojho pracovníka do vzdialenej krajiny, aby tam propagoval jeho záujmy, tak mu obyčajne najprv zabezpečí dôkladné školenie o podmienkach, kultúre a jazyku daného národa.
Ježiš vyslal svojich apoštolov do celého sveta, ku všetkým národom a nedal im k dispozícii ani technické či finančné prostriedky, ani ich nepripravil na kultúrne či jazykové zvláštnosti národov, s ktorými sa stretnú. Ak by ich mal na toto všetko pripravovať, to by presahovalo ich schopnosti a toľké informácie by spôsobili zničujúco na ich poznávaciu kapacitu a zrejme by mali za následok aj pocit totálnej neschopnosti zoči-voči tým nesmiernym úlohám, ktoré budú pred nimi.
Vo svojej božskej múdrosti Ježiš upúšťa od nejakých praktických školení a dáva im do výbavy iba jeden dar – a to Ducha pravdy, ktorý ich uvedie do plnej pravdy vzhľadom na aktuálnu potrebu situácie a bude apoštolom sprostredkovávať to, čo by im v daných okolnostiach povedal sám Ježiš.
Ako tento Dar fungoval v praxi, to vidíme aj na činnosti apoštola Pavla, konkrétne v situácii, ktorú opisuje dnešný úryvok zo Skutkov apoštolov.
Pavol, ktorý vyrastal v maloázijskom Tarze, bol vzdelaný a vychovaný v Jeruzaleme, prichádza do vtedajšieho centra antickej kultúry, do Atén. Je si vedomý svojho poslania – priniesť aj týmto ľuďom zvesť o spáse, ktorú im Boh ponúka skrze Krista. Stojí však pred úlohou ako urobiť posolstvo evanjelia zrozumiteľným pre Aténčanov, ktorí nielenže hovorili iným jazykom, grécky, čo Pavol zrejme ovládal; ak by bol potreboval pomoc, mal so sebou vzácneho pomocníka, lekára Lukáša, ktorý mu mohol poslúžiť ako tlmočník. Vážnejší problém spôsobovala otázka, ako s týmito ľuďmi nadviazať reč, vzbudiť ich záujem, pomôcť im pochopiť o čo ide.
Pavol, vedený Kristovým Duchom, venuje pozornosť kultúre a náboženstvu Aténčanov. Prejde mestom, všíma si mnohé chrámy, venované množstvu bohov o ktorých hovorili rozličné mýty a jeho pozornosť upútal aj chrám, zasvätený „neznámemu bohu“. Bol to prejav snahy tých dobrých ľudí, aby náhodou nezabudli na nejakého boha. Pavol práve z tejto skutočnosti vychádza vo svojom príhovore členom aténskej aristokratickej rady, ktorí mali správnu a súdnu kompetenciu. Volali sa areopagiti – podľa svojho sídla, ktoré bolo pod skalnatým vŕškom, zvaným Areopag, čiže Aresov pahorok. (Ares bol podľa gréckej mytológie boh vojny a brat bohyne sváru, Eridy). Nevieme si predstaviť aká to musela byť odvaha tohto apoštola, osloviť evanjeliom takýchto dôležitých, vzdelaných a rozhodujúcich ľudí. Vo svojej reči nadviazal na to, čo im bolo blízke, vzbudil ich záujem s tým, že im prináša zvesť práve o tom Bohu, ktorého oni považujú za neznámeho a ktorý je skutočným Bohom, Pánom vesmíru, ľudstva a darcom všetkého dobra. Dokonca si pomáha aj citátom gréckych básnikov z 3. storočia pred Kristom, Aratosa a Kleántesa, že ľudia sú Božím pokolením. Na základe toho im vysvetľuje nevyhnutnosť duchovnej skutočnosti Boha. Z toho vyplýva, že celá mytológia a znázorňovanie bohov sochami je niečo scestné, v rozpore so skutočnosťou. Tak prichádza až k výzve k zmene zmýšľania, k pokániu a k oznámeniu Bohom poslaného sudcu celého ľudstva, ktorého Boh potvrdil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.
Na prijatie tejto zvesti však nestačila filozofická múdrosť areopagitov. To mohli prijať s vierou iba tí, ktorí už dovtedy vytvárali vo svojom živote predpoklady pre pôsobenie Ducha Svätého, ktorým dal Boh milosť viery. Niekoľkí z areopagitov, čo prijali Pavlove slová s vierou, odišli za ním a stali sa základom kresťanského spoločenstva v Aténach. Dodnes môžeme nájsť v tomto meste pamiatky na prítomnosť apoštola Pavla a na túto jeho reč. Svätého Dinýza si kresťania v Aténach uctievajú ako svojho prvého biskupa a v tomto päť miliónovom meste nájdeme nielen stopy po pohanských chrámoch, lež veľa veľkolepých chrámov, v ktorých sa slávi krásna východná liturgia na počesť pravému trojjedinému Bohu, v ktorých sa uctieva Spasiteľ sveta, Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.
Takýto efekt mala otvorenosť svätého Pavla voči vedeniu Ducha Svätého a spolupráca s Ním.
Žijeme v dobe mnohých informácií. Ale iba Duch nám môže pomôcť tieto informácie správne pochopiť a použiť na dobré, na sprostredkovanie toho najdôležitejšieho posolstva…

Utorok
Sk 16, 22-34
Jn 16, 5-11

     Sú neviditeľné skutočnosti o ktorých jestvovaní a povahe vieme iba z ich prejavov. Napríklad, či je v človeku životný princíp, duša, vieme z elementárnych prejavov života ako je dýchanie či tlkot srdca.
Či je v nejakom kábli elektrina a ako sa táto energia prejavuje, to zistíme priložením kontrolky, keď sa nám táto rozsvieti. Čo dokáže elektrina, o tom sa presvedčíme do veľkých elektromotorov a iných zariadení.
Ježiš hovoril, že cieľom Jeho odchodu cez utrpenie a kríž je poslanie Ducha od Otca. Duch Svätý je neviditeľná skutočnosť, ktorú môžeme poznať tiež len z jeho prejavov. Ježiš ho nazýva „Tešiteľom“ alebo tiež Obhajcom. Hovorí, že ukáže svetu čo je hriech. Podstata hriechu je, že ľudia odmietajú veriť, že Ježiš je Boží Syn, Záchranca človeka. Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého si ľudia s bolesťou uvedomia, akého zla sa dopustili, keď odmietli Krista a Jeho zachraňujúcu lásku.
Duch ukáže, že je spravodlivosťou skutočnosť, že Ježiša Boh odmenil za Jeho vernosť vzkriesením a nanebovzatím a že ho až do Jeho druhého príchodu neuvidíme. On – aj ako človek – dostáva u Otca spravodlivú odmenu za uskutočnenie Jeho diela spásy a my musíme opierať našu vieru na svedectve priamych svedkov Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania.
Duch nám dáva poznať aj to, v čom spočíva Boží súd: ten, ktorý sa pokladal za pána nad svetom, zmocnil sa tejto vlády vzburou proti Bohu je Kristovou poslušnosťou Otcovi až na smrť na kríži už premožený a odsúdený. Jeho definitívny koniec je len otázkou času.
Týmito svojimi prejavmi nás Duch Svätý vedie aj k úplne inému pohľadu na svet, na skutočnosť. Pomáha nám prekonávať neveru ako niečo, čo je základom všetkého zla; spravodlivosť chceme očakávať iba od Boha vo večnosti – a preto nie sme deprimovaní, ak sa nám jej nedostáva v tomto svete od ľudí.
Tretí postoj je spokojná istota voči akýmkoľvek prejavom zla, vyplývajúca z istoty, že Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne premohol diabla a jeho agresívne prejavy sú len metaním sa zdochýnajúceho koňa.
Z takéhoto vnímania skutočnosti, ktoré je dôsledkom pôsobenia Ducha v srdci človeka, vyplýva aj tomu zodpovedajúce vnútorné prežívanie a vonkajšie správanie.
Konkrétne to vidíme na apoštolovi Pavlovi v udalosti, ktorú nám podáva dnešný úryvok zo Skutkov apoštolov.
Ako by sa mal asi cítiť tento človek, keď ako nevinný bol kruto zbičovaný, vhodený do temného žalára, s nohami privretými do klady… A on – aj so svojím spolupracovníkom Sílasom –namiesto bezradného smútku a sklamania – sa modlí a spieva.
Aká by bola prirodzená reakcia, keď sa následkom zemetrasenia otvorili dvere žalára a uvoľnili sa putá – väzni by mali bezhlavo utekať; namiesto toho Pavol, a pod jeho vplyvom aj ostatní, zostávajú pokojne na svojich miestach.
Takéto správanie vedie správcu žalára k presvedčeniu, že čo títo muži hovorili o Ježišovi Kristovi ako Spasiteľovi, bude iste pravda. Spolu so svojimi domácimi so záujmom vypočuje Pavlovo posolstvo, prejavil Pavlovi a Sílasovi bratskú službu ošetrením rán po bičovaní, dal sa pokrstiť a pripravil im pohostenie ako prejav spoločnej radosti z Božej zachraňujúcej lásky, ktorú mohol vo viere prijať.
V tom všetkom môžeme vidieť pôsobenie Ducha Tešiteľa.
Aj my sme dostali toho istého Ducha – v krste, v birmovaní, v ďalších sviatostiach, v živote v spoločenstve Cirkvi. Reagujeme na skutočnosti tohto sveta len podľa optiky , ktorá neberie do úvahy skutočnosť Boha a stávame sa zajatcami našich smútkov a beznádejí…
Tým by sme dokazovali, že v nás niet Božieho Ducha.
Avšak, vo svetle Ducha Tešiteľa sme pozvaní vidieť a hodnotiť realitu vo svetle plnej pravdy, z perspektívy Kristovho víťazstva nad diablom, nad smrťou i hriechom. V spoločenstve s Kristom máme vždy dôvody nádeje.
Preto sme aj my, dnešní kresťania, ktorí sa ocitáme v podmienkach tohto sveta spolu i s ostatnými ľuďmi akoby v jednom veľkom, globálnom väzení, povolaní spolupracovať s Duchom Svätým a prejavovať radostnú nádej. II. vatikánsky koncil to vyjadril slovami: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody života a nádeje“ (GS 31).

Pondelok
Sk 16, 11-15
Jn 15, 26-16, 4a

     Stáva sa, že nás zaujme krása nejakej vzdialenej krajiny. Urobíme si z nej fotografie moderným elektronickým fotoaparátom. Vrátime sa do vlasti a chceme niekomu túto krásu ukázať. Robíme to spravidla tak, že prehráme materiál z nášho fotoaparátu na USB kľúč a ten dáme dotyčnému. Ak má na svojom počítači program kompatibilný s naším fotoaparátom, tak môže uvidieť presne to, čo sme obdivovali my v tej vzdialenej krajine a môže prežívať tú istú radosť z krásy, akú sme prežívali my…
Niečo podobné sa deje aj v oblasti viery. Niektorí ľudia mali to šťastie, že stretli osobne toho „najkrajšieho z ľudských synov“ (Žalm 45, 3), vteleného Božieho Syna, Ježiša Krista. Počuli Jeho slová, videli Jeho skutky, boli svedkami Jeho umučenia i zmŕtvychvstania. Upútal ich nielen Ježišov vonkajší zjav, lež vďaka vnútornému svetlu Ducha Svätého – zvlášť na Turíce a po nich – prežívali radosť z pochopenia významu Ježiša Krista pre nich, ako aj pre každého človeka. Títo šťastlivci si však nemali nechať tieto zážitky len sami pre seba. Pred svojím nanebovstúpením im Ježiš povedal: „Vy ste toho svedkami pred všetkými národmi“ (por. Lk 24, 47-48).
Ale ako mohli sprostredkovať túto pravdu o Ježišovi Kristovi, radosť z nového života, ktorý nám prináša, ľuďom, ktorí nemali túto priamu skúsenosť s Kristom? Ich slová boli len akýmsi USB kľúčom, ktorý prepravil do mysle tých ľudí určité obsahy. Ale aby tie slová vyvolali v poslucháčoch poznanie Krista, lásku k Nemu, radosť z Jeho zachraňujúcej lásky, prijatie účasti na Jeho živote – to už nebolo v moci hlásateľov. To mohol spôsobiť iba ten istý Duch, ktorého Ježiš daroval apoštolom. V dnešnom evanjeliu však Ježiš oznamuje radostnú skutočnosť: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza z Otca, on o mne vydá svedectvo.“ Duch Svätý je teda tou „kompatibilitou“ medzi hlásateľmi evanjelia a poslucháčmi. Iba ten mohol prijať evanjelium s pochopením viery a s radosťou z Kristovej lásky, v kom pri jeho počúvaní pôsobil ten istý Duch, ktorý napĺňal a viedol aj hlásateľov.
Túto skutočnosť klasicky vyjadril aj sám Ježiš vo svojom podobenstve o rozsievačovi.
A tak aj apoštol Pavol hľadá na európskej pevnine, vo Filipách, skupinu ľudí, ktorí by dávali predpoklad na dobrú pôdu pre semeno slova. Orientuje sa na ľudí, ktorí sa – ako Židia, alebo ako pohania, no uctievajúci si pravého Boha – schádzajú na modlitbu.
Autor Skutkov poznamenáva, že medzi poslucháčmi bola žena menom Lýdia, ktorej „Pán otvoril srdce, aby pozorne sledovala, čo Pavol hovorí…“. Tento záujem, toto otvorené srdce pre slovo, spôsobil Pán darom svojho Ducha. Vďaka tomuto Daru prijala zvesť o Kristovi s vierou, ktorá vyústila do krstu a tým do začlenenia sa do Kristovho tela, do Cirkvi. Táto žena sa stala prvou kresťankou na európskom kontinente. Jej radosť z viery sa prejavila hneď aj napomáhaním práce evanjelizátorov veľkodušným poskytnutím pohostinstva.
Ježiš nás však pripravuje aj na to, že narazíme na ľudí, ktorí z rozličných dôvodov nemajú v sebe Božieho Ducha. Formálne sa aj prejavujú ako veriaci v Boha, no tých, čo svedčia o Kristovi považujú priamo za bohorúhačov a tak s nimi aj zaobchádzajú. Bez Božieho Ducha človek nie je schopný porozumieť a prijať svedectvo o Kristovi, ba vníma ho ako niečo nepriateľské.
Koľko takýchto bezduchých ľudí sa nachádza aj v súčasnej Európe.
Úlohou nás, čo máme dar viery a patríme do Cirkvi, je hľadať ľudí dávajúcich predpoklady, že v nich pôsobí Boží Duch, s dôverou im predkladať pravdu o Kristovi a Jeho evanjelium. Spolupracujme s Duchom Svätým a stávajme sa čo najopravdivejšími svedkami evanjelia a modlime sa o dar Božieho Ducha pre adresátov evanjelia. Iba tento Duch je v stave otvoriť ľuďom oči srdca pre poznanie krásy Krista, Jeho pravdy a lásky a povzbudiť k Jeho ochotnému nasledovaniu.
Je čas na novú evanjelizáciu obyvateľov Európy. Našou úlohou je, aby sme vytvárali podmienky pre prítomnosť a pôsobenie Božieho Ducha v nás a boli sme čo najúprimnejšími svedkami viery v Krista. Hľadajme dialóg so statočnými ľuďmi, v dôvere v Ducha Svätého, ktorí pôsobí aj v ich srdciach sa s nimi deľme o našu vieru a vzájomne sa povzbudzujme skutkami lásky.