Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek ponúka veriacim svoje úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie v čase pandémie koronavírusu.
JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI
Úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie
Siedmy veľkonočný týždeň
Sobota
Sk 28, 16-20. 30-31
Jn 21, 20-25
Pápež Benedikt XVI. dostal raz otázku, že koľko ciest vedie k Bohu. Odpovedal: „Toľko, koľko je ľudí.“ Čiže, Pán Boh má pre každého človeka cestu, ktorá je len jeho a po ktorej má prísť k Nemu. Veľkonočné obdobie v liturgii sa tiež končí ukončením čítania knihy Skutkov apoštolov i evanjelia podľa Jána. Tieto texty sa končia poukazom na cesty, ktoré určil Kristus Pavlovi, Petrovi i Jánovi.
Pavol kráča za Kristom plnením svojho poslania v rímskom väzení. Peter dostáva dosť jasné usmernenie, aby sa neobzeral po druhých, aká bude ich cesta, lež aby šiel za Kristom cestou, ktorú mu určil. A Ján dáva na pravú mieru reči, ktoré sa o ňom šírili, že zostane žiť až do druhého Pánovho príchodu a podčiarkuje: „Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,“ ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?“ Je pravdou, že Ján žil najdlhšie zo všetkých apoštolov, približne sto rokov. Jediný z nich zomrel prirodzenou smrťou. Bol rozhodujúcim svedkom Ježišovho života a posolstva v čase, keď bolo potrebné chrániť čistotu viery mladej Cirkvi, vystavenej rozličným bludom.
Zdá sa, že Ján preháňa, keď píše, že keby sa malo podrobne opísať všetko, čo Ježiš urobil, nebolo by na svete dosť miesta pre knihy, ktoré by bolo treba napísať… Keď si však uvedomíme, že Ježišove skutky boli činmi večného Božieho Syna, tak každé Jeho slovo, každý Jeho čin má nielen „prvoplánový“ význam, ale má doslova nekonečnú hĺbku. Stačí si len všimnúť koľko rozličných úvah a poznatkov sa napísalo počas dejín Cirkvi o jednej a tej istej udalosti či slove. Pod vedením Ducha Svätého sa kresťania stále hlbšie ponárajú do obsahu Jeho posolstva a poznávajú jeho stále novú a aktuálnu aplikáciu. Keď k tomu pridáme skutky jednotlivých kresťanov, inšpirované Ježišovým slovom ma príkladom, Jeho Duchom – kto by to vládal všetko opísať a kam by sa dalo toľko kníh?…Takže, Jánovo konštatovanie nie je len rečníckym preháňaním…
Po stretaniach so vzkrieseným Pánom v Jeho slove počas veľkonočného obdobia, po uvažovaním nad skutkami apoštolov a našich bratov a sestier z prvej generácie kresťanov, sa prirodzene vynára otázka: „Aká je tá moja cesta k Bohu, moja cesta za Kristom?“ Nie sme aj my ohrození postojom apoštola Petra, že sa budeme obzerať za druhými, všímať si ich cesty, porovnávať sa s nimi, zamýšľať sa nad tým, čo bude s nimi – a nebudeme venovať všetku pozornosť a sily tej našej osobnej ceste za Kristom…
Príklady tých mnohých, ktorí úspešne zvládli svoju kresťanskú cestu nám majú byť povzbudením, aby sme s odvahou a dôverou vykročili na tú našu jedinečnú a neopakovateľnú cestu a plnili verne poslanie, ktoré Pán dáva práve nám. Cieľ máme všetci spoločný: dom nášho nebeského Otca, účasť na Kristovom vzkriesení a Jeho večnej sláve. Cestu nám však určil každému našu vlastnú. Pod vedením Ducha nám ju treba denne hľadať a kráčať po nej. Ak budeme verne nasledovať Krista, tak bude vznikať „evanjelium podľa každého z nás“, a je nádej, že takémuto aktuálnemu evanjeliu budú rozumieť práve ľudia našej doby; je nádej, že budú vznikať príbehy „skutkov súčasných kresťanov, súčasnej Cirkvi“. Nemusíme nutne o tom písať, čo urobil Ježiš v našom živote, nemusia o tom písať druhí, točiť filmy, robiť televízne či rozhlasové relácie, hoci mnohým sa ujde aj takáto pozornosť – ale fakt je ten, že čím viac bude takýchto opravdivých Kristových nasledovníkov, tým viac bude vyžarovať do nášho sveta pestré spektrum Kristovho životodarného svetla. On cez nás pritiahne ku sebe, k svojmu nasledovaniu ďalších a ďalších ľudí, „lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12).
Piatok
Sk 25, 13-21
21, 15-19
Pôvodným jazykom väčšiny spisov Nového zákona bola gréčtina. Ak chceme porozumieť presný význam niektorých slov, je nevyhnutné vrátiť sa k pôvodnému textu, pretože nedokážeme adekvátne preložiť do našej reči obsah gréckych výrazov. Zvlášť výrazný je tento problém v dnešnom úryvku evanjelia. Mohli sme si všimnúť, že Ježiš sa apoštola Petra pýta, či ho miluje – a Peter odpovedá, že ho má rád. V slovenčine nám tieto výrazy pripadajú ako rovnocenné, ako synonymá. Keď sa však pozrieme na grécke znenie, zistíme, že evanjelista týmito rozdielnymi slovami chcel aj niečo dôležité povedať. Ježiš sa pýta Petra: „agapás me?“; Peter odpovedá: „filó se.“
Agapao označuje lásku, ktorá sa prejavuje v intelekte a vo vôli. Týmto výrazom Ježiš označuje svoju lásku voči učeníkom, od ktorej niet väčšej, pretože kladie život za svojich priateľov. Filó je citová, priateľská láska.
Prečo táto rozdielnosť v otázke a odpovedi?
Pred Ježišovým utrpením Peter sebavedome deklaroval: „Pane…aj život položím za teba!“ (Jn 13, 37). Týmto postojom vyjadril vlastne to, čo je obsahom slova agapé. Potom však prišla tvrdá realita Ježišovho zajatia a súdu. Peter na Kajfášovom dvore zo strachu tri krát zapiera, že by Ježiša čo len poznal.
Keď teraz, na brehu jazera, dostáva od vzkrieseného Pána otázku, či má voči Ježišovi lásku na úrovni agapé, či je schopný položiť za Neho život – Peter zreálnený smutnou skúsenosťou pokorne a pravdivo odpovedá, že jeho láska je iba na úrovni citovej, priateľskej lásky, ale nie na úrovni agapé.
Ježiš ho nenapomína za jeho trúfalosť, nevysmieva sa mu za jeho zlyhanie, ale na toto úprimné priznanie, že jeho láska ku Kristovi nedosahuje úroveň agapé tým, že mu zveruje starosť o Jeho ovečka a baránky, čiže o tých, čo uveria v Neho a budú ho nasledovať. Práve starostlivosť o spoločenstvo Cirkvi bola cestou dozrievania Petrovej lásky. O tejto obetavej Petrovej láske voči spoločenstvu kresťanov hovoria tak Skutky apoštolov, ako aj dva Petrove listy, zachované na stránkach Nového zákona. O dozretí Petrovej lásky voči Ježišovi na úroveň agapé hovorí aj legenda, podľa ktorej keď vypuklo v Ríme Nérovo prenasledovanie kresťanov, Peter kráča po Vii Appii Antiche, aby si zachránil život. Oproti nemu prichádza Ježiš s krížom na pleciach. Peter sa ho pýta: „Quo vadis, Domine?“ (Kam kráčaš, Pane?). Ježiš mu vraj odpovedal? „Idem do Ríma, aby ma znova ukrižovali.“ Na pamiatku toho stretnutia je na Vii appii antique postavený kostolík s názvom “Quo vadis?“ Peter pochopil kde je jeho úloha, vracia sa späť do Ríma, kde kladie život za Krista a Cirkev v Neronovom cirkuse na Vatikánskom vŕšku – s úcty voči Ježišovi prijíma smrť na kríži dolu hlavou. To už bola láska voči Kristovi i voči Cirkvi na úrovni agapé.
Aj Pavol sa častejšie vyznával zo svojej lásky voči Kristovi. Obetavá služba voči cirkevným spoločenstvám na rozličných miestach vtedajšieho sveta ho napokon privádza k tomu, že aj on vystiera ruky, ktoré mu poviazali a viedli ho, kam nechcel – najprv do väzenia, potom ho deportovali loďami do Ríma, kde v domácom väzení čakal asi dva roky na cisárov rozsudok. Predpokladá sa, že bol najprv oslobodzujúci; Pavol po ňom pokračuje vo svojej starostlivosti o prvotnú Cirkev, v spolupráci s Petrom. Napokon v tom istom čase ako Peter, aj on v pokore a v dôvere prijíma – v zmysle „privilégia“ rímskeho občana – smrť sťatím hlavy. Obaja apoštoli dozreli v láske na úroveň agapé.
Príklad oboch týchto „kniežat apoštolov“ nám hovorí, že cesta k dokonalej láske nevedie cez veľké slová, lež cez úprimnú a pokornú službu Kristovi v našich blížnych. Koho alebo ktorých ľudí zveril Pán práve mne, aby som sa o nich staral v Jeho mene? Ako to robím? Vkladám do tejto služby aj kus úprimnej a obetavej lásky? Nech nám v tom pomáha aj príhovor oboch kniežat apoštolov u osláveného Pána.
Štvrtok
Sk 22, 30; 23, 6-11
Jn 17, 20-26
Ľudové príslovie hovorí, že kde sa dvaja bijú, tam tretí víťazí. Celkom prakticky to využil aj apoštol Pavol. V dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov ho vidíme pred súdom židovskej veľrady. Ako bývalý farizej veľmi dobre poznal názorové rozdiely medzi členmi veľrady a využil ich vo svoj prospech – prihlásil sa k tým jej členom, ktorí verili v existenciu duchovného sveta a v zmŕtvychvstanie. Tým spôsobil roztržku medzi svojimi žalobcami a vyviazol z ich rúk bez úhony.
Ako počujeme z Ježišových úst v Jeho veľkňazskej modlitbe, vyprosuje od svojho Otca pre svojich budúcich nasledovníkov dar plnej vzájomnej jednoty. Nemá to byť len nejaká organizačná či názorová jednota, lež vnútorná, hlboká. Taká, aká spája Otca a Syna, ktorí sú láskou jeden v druhom. Prosí, aby láska, ktorou Otec miluje Syna bola v nás. Touto láskou je Duch Svätý. Čiže, má nás spájať tá istá Láska, ktorá spája Otca so Synom. Duch Svätý svojou prítomnosťou a svojím pôsobením nám chce pomáhať, aby sme rástli v podobnosti s Kristom, aby v nás Otec mohol milovať vlastného Syna. Máme byť synovia a dcéry v Synovi – „a aby som v nich bol ja“.
Teda jednota medzi kresťanmi nie je nejaká diplomatická dohoda, nejaký pakt o neútočení. Lež je to jednota, ktorú spôsobuje Duch Svätý, lebo On je jednotou v láske medzi Otcom a Synom. Pod Jeho vedením máme rásť v podobnosti v zmýšľaní, v postojoch i skutkoch so samým Kristom. Takto bude nebeský Otec „vidieť“ v nás mnohých jedného svojho milovaného Syna, takže bude i na nás spočívať Jeho láska, ktorou miluje Ježiša. Samozrejme, táto hlboká duchovná jednota sa bude prejavovať v konkrétnych vzájomných vzťahoch a v skutkoch a z nás mnohých bude vyžarovať vzájomná láska a zhoda, ktorá bude najsilnejším a najpresvedčivejším svedectvom, dokazujúcim, že Ježiš, ktorého nasledujeme, je poslaný od Boha. Takáto naša jednota je schopná premôcť neveru sveta, priviesť ľudí k prijatiu Krista ako darcu plného života a tak vlastne prispieť k záchrane sveta.
Aká je však realita? Ako Kristovi nasledovníci sme sa medzi sebou svárili a delili počas celých dejín. V súčasnosti sa už voči sebe správame s určitou ohľaduplnosťou a tolerantnosťou, aj sa dokonca raz do roka spolu modlíme o dar jednoty, ale spravidla zostávame len pri tom, každý vo svojom tábore, pri svojej tradícii. Zbožne to odôvodňujeme tým, že jednotu nemôžeme vytvoriť vlastným úsilím, ona je Božím darom – a my čakáme trpezlivo, kedy nám Pán Boh ten dar dá. A zatiaľ sa nič nedeje…
Počuli sme však, že Boží Syn sa pred svojou obetou modlil k Otcovi o dar tej hlbokej jednoty pre nás. Môžeme predpokladať, že by Otec nevypočul túto Synovu modlitbu? Nie je skôr problém v nás, že tento dar jednoty jednoducho neprijímame, lebo sa neotvárame daru Ducha, Božej Láske, nestvárňujeme sa podľa Neho do podobnosti s Kristom a nepristupujeme jedni k druhým v Kristovom Duchu.
Kde začať? Celkom iste od seba. Veriacim počúvaním Krista, ktorý nám vo svojom slove dáva poznávať Otca. Úprimným životom podľa spoznanej Otcovej vôle a pravdy môžeme vytvárať predpoklady pre to, aby nás Otec zahŕňal svojou Láskou, Duchom Svätým. Je nádej, že stretneme ďalších veriacich kresťanov s týmto postojom a prežijeme niečo z tejto opravdivej jednoty. Ak je to naozaj jednota v Kristovom Duchu, bude a postupne šíriť ako očisťujúci a životodarný oheň.
Z uvedeného môžeme vnímať, že jednota o ktorú ide Ježišovi je predovšetkým Božím darom, ale je aj našou úlohou.
To, čo povedal vzkriesený Pán Pavlovi, platí aj pre každého z nás: „Buď pevný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.“ Musíme zápasiť predovšetkým o jednotu s Kristom. Budovanie opravdivej jednoty so spoluveriacimi, v spoločenstve s Cirkvou ako Kristovým telom, ktorého viditeľnou hlavou a princípom jednoty je nástupca apoštola Petra na rímskom biskupskom stolci, je aj namáhavý a dlhotrvajúci proces. Ten si vyžaduje pevnosť v jednote s Kristom a dôveru, že On vzbudí túžbu po tejto jednote aj v ďalších svojich verných nasledovníkoch, s ktorými môžeme túto hlbokú a pravdivú jednotu prežívať a dosvedčovať a tak vydávať svedectvo, že Pán žije a pôsobí v nás. On bude priťahovať cez nás ku sebe ľudí zo sveta a tak bude zachraňovať ich i svet.
Streda
Sk 20, 28-38
Jn 17, 11b-19
Zvykneme hovoriť, že nejaké dielo, rodina či inštitúcia na niekom „stojí“. Takýto človek je inšpirátorom, zjednocujúcim princípom, usmerňovateľom a stredobodom. Keď odchádza, zostáva akési prázdno, stráca sa niekto konkrétny, o koho by sa tí, čo zostávajú mohli oprieť.
Komu prenecháva Ježiš svoje dielo, spoločenstvo svojej začínajúcej Cirkvi? Zveruje svojich veriacich nebeskému Otcovi, aby ich On zachovával v jednote, aby ich vo svete zachoval pred Zlým, aby ich posvätil, čiže prenikol pravdou, ktorým je Otcovo slovo – to, ktoré Ježiš odovzdával vo svojom učení, ale tým Slovom je predovšetkým On sám, ako večné Slovo nebeského Otca.
Ježiš nielen odchádza, lež súčasne aj posiela apoštolov plniť poslanie, ktoré im dal, rozširovať a aktualizovať Jeho dielo vo svete. Aby im mohol odovzdať Božieho Ducha, On sám sa Ním dáva stále viac prenikať uskutočňovaním Otcovej vôle, čo je vlastne zviditeľňovanie pravdy. Robí to až po znášanie utrpenia a smrti, do posledného výdychu na kríži. Touto pravdou majú byť preniknutí aj apoštoli, majú ju uskutočňovať vo svojom živote, odovzdávať svojou službou druhým. Ježišov odchod teda neznamenal ponechanie apoštolov a členov Cirkvi samých na seba, lež zveruje ich do Otcových rúk. On sám urobil. On sám urobil všetko, aby im dal solídny základ a aby mohol získať svojmu dielu Otcovu starostlivú lásku
Podobne si počína aj apoštol Pavol. Zo svojej strany urobil všetko, aby priviedol ľudí, medzi ktorými pôsobil, k vernému nasledovaniu Krista, k budovaniu Jeho Cirkvi. Uvedomuje si však, že nemôže byť ďalej osobne oporou viery týchto ľudí. Predpokladá mnohé vnútorné i vonkajšie ohrozenia ich viery. Zveruje ich Bohu a Jeho slovu. Avšak, kladie im na srdce aj ich vlastný diel zodpovednosti za verné plnenie poslania, za nasledovanie príkladu Apoštola. Jeho postoj spočíval v nezištnej službe. Tu Pavol uvádza Ježišov citát, ktorý je vzácny aj tým, že sa nenachádza v evanjeliách: „Blaženejšie je dávať ako prijímať.“ To bola Pavlova zásada a odporúča ju i kresťanom, ktorých opúšťa. Vo vedomí, že urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach, že splnil svoju úlohu, obracia sa na záver v modlitbe k Bohu. Vtedy môžeme počítať s Božou pomocou, s Jeho prevzatím zodpovednosti za naše dielo, ak sme my urobili všetko, aby sme splnili Jeho vôľu. Srdečný vzťah veriacich voči Pavlovi sa prejavuje vo chvíľach rozlúčky. Táto vzájomná láska však Pavla nevedie k tomu, aby zostal, aby sa považoval za nenahraditeľného, alebo aby hľadal príjemné zázemie ľudí, ktorí ho mali radi, lež ide smerom k plneniu Božej vôle, aj keď všetko nasvedčuje, že to nebude ľahké ani príjemné. Jeho vzťah lásky k ľuďom, ktorých získal pre vieru v Krista však zostával aj po odchode, o čom svedčia mnohé listy, ktoré písal jednotlivým spoločenstvám veriacich, medzi ktorými pôsobil.
Dôležité je, aby sme sa aj my zodpovedne a s láskou venovali ľuďom, ktorých nám Boh zveril – či sú to členovia našej rodiny, spoločenstva spoluveriacich, priatelia alebo spolupracujúci. Mali by sme byť v týchto vzťahoch zameraní na nezištnú službu, na dávanie. Dôsledkom takýchto vzťahov je vytváranie vzájomných väzieb. Avšak nie je správne naviazať ľudí na seba tak, že keď sa z nejakých dôvodov končí naša osobná prítomnosť, padá aj viery tých ľudí. Správna služba má smerovať k tomu, aby sa dokázali postaviť aj v oblasti viery na vlastné nohy a zodpovedne žili ako Kristovi nasledovníci, budovali Jeho Cirkev. My by sme im mali byť vzorom viery aj tým, že s uzrozumením prijímame Božiu vôľu, aj keď si jej plnenie od nás vyžaduje tých ľudí opustiť. Ak môžeme aj po odchode nejako prejavovať našu lásku voči nim a pomáhať im, je iste správne udržiavať a rozvíjať nadobudnuté vzťahy. Podstatné je však zverovať ich do Božích rúk úprimnou modlitbou, ktorá môže byť užitočná najmä vtedy, ak ju prednáša ten, kto vo vernosti Bohu a v nezištnej službe daroval všetko.
Na úsvite našich národných a kresťanských dejín máme nádherný príklad takejto osobnosti a takejto rozlúčky v osobe zomierajúceho svätého Cyrila.
Vypočujme si jeho slová, prednesené na smrteľnej posteli v Ríme, 14. februára 869: „Pane, Bože môj, ktorý si stvoril všetky anjelské zbory a netelesné sily, rozprestrel si do šírky nebo a položil si základy zeme a všetko jestvujúce priviedol z nebytia v bytie, a ktorý vždy vypočúvaš tých, čo plnia tvoju vôľu, teba sa boja a zachovávajú tvoje prikázania, vypočuj moje modlitby a zachovaj verné ti stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného služobníka. Zachráň ho pred bezbožnou a pohanskou zlobou tých, čo sa ti rúhajú, a znič trojjazyčný blud, zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj v jednote ducha a urob znamenitým ľudom, rovnako zmýšľajúcim o pravej viere a o správnom vyznávaní, a vry do ich sŕdc slovo tvojho prijatia za synov. Lebo je to tvoj dar, ak si nás nehodných prijal hlásať evanjeliá tvojho Krista, aby sme boli ochotní konať dobré skutky a tebe milé veci. Tých, čo si mi dal, odovzdávam ti ako tvojich. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“
Utorok
Sk 20, 17-27
Jn 17, 1-11a
V živote každého človeka sa vyskytujú aj lúčenia. Tie každodenné – pri odchode do práce či do školy alebo na služobnú cestu; ale aj vážnejšie – pri odchode z rodiny na dlhšiu dobu, do nemocnice s neistým návratom, na smrteľnej posteli i tie na cintoríne…
Ako sa pri rozlúčke prejavujeme, čo hovoríme, čo cítime – to všetko prezrádza náš vzťah k tomu či k tým, od ktorých odchádzame, ktorých na kratšiu či dlhšiu dobu zanechávame.
Aj v živote Ježiša Krista prišla chvíľa rozlúčky. Bolo to po Poslednej večeri, pred Jeho smrťou na kríži, ktorá znamenala aj Jeho odchod z tohto sveta k Otcovi.
Evanjelista Ján nám zaznamenal tieto vzácne chvíle, to čo Ježiš v nich hovoril, aký bol Jeho vzťah k Otcovi, k svojim apoštolom i ku všetkým, čo ho budú s vierou nasledovať. Dnes i v nasledujúcich dňoch budeme počúvať vrchol Ježišovej rozlúčkovej reči – Jeho rozhovor s Otcom v tej dramatickej chvíli. Čo tu Ježiš hovoril, tým nám otvára akoby pohľad do hĺbky svojho srdca. Iba stručne si všimnime, o čom hovorí Ježiš s Otcom: prosí o svoje oslávenie. pod slávou si predstavujeme úspech, popularitu. Z iných miest evanjelia vieme, že Ježiš pod svojou „slávou“ myslel na svoju smrť na kríži. Išlo o zviditeľnenie toho, čím Ježiš ako Syn je: úplným darovaním sa Otcovi pre uskutočnenie Jeho vôle zachrániť ľudstvo. Súčasne Ježiš v utrpení a smrti na kríži zviditeľňuje Otca ako toho, ktorý tak miluje svet, že „dáva svojho jednorodeného Syna“ (por. Jn 3, 16) aby nám dosvedčil svoju zachraňujúcu lásku voči nám.
Cieľom tohto vzájomného „oslávenia“ je darovať ľuďom večný život. To je nielen život trvajúci bez konca, ale spočíva v „poznaní“ Boha Otca a Jeho Syna. „Poznanie“ v zmysle Svätého písma je hlboká osobná skúsenosť, účasť na živote – v tomto prípade na živote, ktorým je vzťah Otca a Syna – a týmto vzťahom je Duch Svätý.
Pri svojej rozlúčke môže Ježiš konštatovať, že dokončil dielo, ktoré mu Otec zveril. Toto dáva hlboký vnútorný pokoj v okamihu rozlúčky: ak sme splnili našu úlohu, vyplnili poslanie. Iba ten, kto dobre a zodpovedne využil čas a možnosti môže s pokojom povedať, že splnil svoje poslanie. Ježiš s dôverou čaká na Otcovu odmenu, ktorá bude spočívať v tom, že aj ako človek bude mať účasť na prežívaní priameho spoločenstva s Otcom, ktoré mal ako Boží Syn už pred stvorením sveta.
Potom Ježiš hovorí, že odovzdal poznanie Otca, Jeho pravdy a lásky ľuďom, ktorých mu dal a ktorí s vierou prijali Jeho slová a uverili v Neho. A za týchto prosí Otca. Neprosí za tých, čo odmietli prijať Božiu zachraňujúcu lásku, odmietli mu uveriť a tým sa zaradili do skutočnosti, ktorú Ježiš nazýva výrazom „svet“ v tom negatívnom význame.
Na inom mieste evanjelia Ježiš povedal, že On nesúdi toho, kto neprijal Jeho slovo. „Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň. Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať“ (Jn 12, 48-49). Avšak, za ľudí, ktorí sa zaradili do postoja sveta, Ježiš neprosí Otca – a bez Božej milosti, ktorú nám vyprosuje Boží Syn, obetovaný za nás, sa nik nemôže pozdvihnúť do vzťahu viery a lásky k Bohu…
Ježiš teda prosí za apoštolov, predstavuje ich Otcovi ako patriacich Jemu – pretože Otec a Syn majú všetko spoločné. Cez ich život a pôsobenie je Ježiš na tomto svete viditeľný, čiže „oslávený“. Ježiš ich necháva samých na svete. Potrebujú ochranu a pomoc – preto ich zveruje Otcovi.
Podobne to robí aj apoštol Pavol s predstavenými Cirkvi v Efeze. Zavolal si ich do prístavu v Miléte. Osvedčuje sa pred nimi, že si splnil svoje poslanie. Odchádza s odhodlaním prijať aj mučenícku smrť. Je to rozlúčka podobná tej Ježišovej.
Každý z nás sa budeme nejakým spôsobom raz definitívne lúčiť, odchádzať z tohto sveta. Aké bude naše hodnotenie života a poslania pred Bohom i pred ľuďmi? Aká bude naša nádej? Čo zanecháme tým, čo nám boli zverení na zemi?…
Pondelok
Sk 19, 1-8
Jn 16, 29-33
Všeobecne sa považuje kresťanstvo za určitý svetonázor a kresťanská viera za súbor informácií a vedomostí, ktorým veríme a na základe toho sa pokladáme za presvedčených veriacich.
Apoštoli v dnešnom úryvku z evanjelia sa podobajú absolventom nejakého štúdia, ktorí sa tešia z diplomu a myslia si, so svojimi vedomosťami všetko zvládnu. V prípade apoštolov šlo o domnienku, že Ježiša už dobre poznajú, že ho už majú prehliadnutého a na základe týchto informácií veria, že vyšiel od Boha.
Ježiš sa však nenadchýna touto ich vierou, založenou na ich domnelom pochopení Jeho učenia a Jeho osoby. Naopak, oznamuje im biedne zlyhanie tejto ich „silnej“ viery. Súčasne im – ale i nám – ukazuje, čo je Jeho oporou i v tej najťažšej situácii: nie v prvom rade vedomosti, poznanie, lež vzťah Otca ku Nemu a Jeho k Otcovi. A tento vzťah je v Bohu živou osobou, je to Duch Svätý. Posilňovaný týmto vzťahom Ježiš zvládne všetko – aj opustenie od učeníkov, aj nepriateľstvo sveta, aj utrpenie a smrť. Istota, že Otec je s Ním, je pre Neho tou najsilnejšou oporou.
Preto sa aj apoštoli zameriavali nielen na odovzdávanie evanjelia ako nejakého učenia, ako svetonázoru či súboru informácií, ale súčasne s odovzdávaním pravdy dbajú aj o sprostredkovanie tohto osobného vzťahu medzi Otcom a Synom, ktorým je Duch Svätý. V úryvku zo Skutkov apoštolov sme počuli ako sa apoštol Pavol pýta mužov, ktorí si osvojili, prijali s vierou, učenie o Kristovi a vôbec informácie, vyplývajúce z evanjelia, nie na ich vedomosti, lež na to, či prijali aj Ducha Svätého keď uverili. A keď tí o Duchu ani nepočuli, Pavol ich nezačne učiť o Duchu Svätom, ale im modlitbou a vkladaním rúk Duch sprostredkováva.
Na to, aby sme žili podľa Kristovho slova, aby sme rástli do podobnosti s Ním, aby sme obstáli vo vernosti Kristovi a plneniu Božej vôle vo všetkých okolnostiach – na to nestačia len vedomosti, nestačí iba úprimné presvedčenie. Podobne ako úprimne presvedčení a veriaci apoštoli v kritickej chvíli zlyhali, tak zlyhalo množstvo presvedčených veriacich počas dejín Cirkvi, množstvo teologicky vzdelaných, ak nemali v sebe Ducha, ak s Ním verne nespolupracovali, ak neprijímali Jeho silu, lásku a múdrosť. Apoštol Ján zdôrazňuje kresťanom, že „…ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete“ (1 Jn 4, 4). Nápory zlého ducha sú také silné a rafinované, že len s naším ľudským duchom, s našimi vedomosťami a s našim presvedčením nemôžeme obstáť. Ak je však v nás Boží Duch, On je mocnejší a múdrejší než duch sveta a pod Jeho vedením, s Jeho pomocou môžeme obstáť a zvíťaziť.
Je teda dôležité, aby sme aj my hľadali oporu v Tom, ktorý je vždy s nami, aj keď nás ľudia opustia alebo sklamú. Preto Ježiš zameral celé svoje pôsobenie na to, aby získal a daroval Ducha Svätého, o ktorom povedal, že bude naším Tešiteľom, čiže Zástancom, že je Duch pravdy, že nám pripomenie všetko, čo nám On povedal a že bude vždy s nami.
Ak si to uvedomujeme, potom je potrebné vytvárať podmienky pre prítomnosť a spoluprácu v nás s Duchom Svätým a s dôverou sa na Neho spoliehať v každej situácii.
