Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek ponúka veriacim svoje úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie v čase pandémie koronavírusu.
JA SOM S VAMI PO VŠETKY DNI
Úvahy k liturgickým čítaniam Svätého písma na Veľkonočné obdobie
Druhý veľkonočný týždeň
Sobota
Sk 6, 1-7
6, 16-21
V našej dobe nie je problémom prežiť takú skúsenosť, že s niekým sa rozlúčime v jednej krajine a my odídeme do druhej, alebo i na iný svetadiel – a ten človek sa nám ohlási, prihovorí, prípadne sa s nami aj
viditeľne rozpráva. Samozrejme, nie je to osobná, fyzická prítomnosť daného človeka – tej je svojím telom tam, kde sme sa s ním rozlúčili.
Apoštoli v udalosti dnešného evanjelia zažili niečo podobné. Po zázračnom rozmnožení chlebov sa s nimi Ježiš rozlúčil, zostal sa modliť na svahu brehu a ich poslal loďkou na opačnú stranu jazera. Voda bola rozbúrená, bola noc, ťažko sa im napredovalo a boli si vedomí toho, že sú v tomto položení sami. Neuveriteľne ich prekvapilo, keď v tom nečase a na vlnách videli kráčať ku nim toho istého Ježiša, ktorého predsa nechali na brehu. Počujú však jeho slová: „To som Ja! Nebojte sa!“ Nimi nielen potvrdil svoju totožnosť, lež aj vysvetlil, čo je za týmto podivuhodným úkazom: „To som Ja“ – presne týmito slovami sa predstavil Boh Mojžišovi, keď ho oslovil z horiaceho kríka pod Sinajom a poslal ho oslobodiť Izraelitov z egyptského otroctva. Ježiš je teda ten istý Boh. Za týmto javom nebola nejaká vysoká technika (ktorá v tom čase nejestvovala), lež je to prejav skutočnosti, že Ježiš je súčasne Bohom – a Bohu predsa nič nie e nemožné. A práve jeho blízkosť bola pre apoštolov výzvou prekonať strach. Bojíme sa nejakej neznámej, záhadnej bytosti či sily. No, oni predsa Ježiša poznajú, vedia aký je jeho vzťah ku nim, môžu mu plne dôverovať. A On svoju božskú moc aj hneď používa v ich prospech – ocitajú sa na brehu, ktorý bol ich cieľom.
Táto loďka apoštolov na rozbúrenom mori je obrazom Cirkvi, ktorú vzkriesený Kristus poslal do tohto rozbúreného sveta, aby plnila svoje poslanie až po dosiahnutie „druhého brehu“, až do konca sveta. Na tejto svojej plavbe sa dostáva Cirkev pred mnohé problémy, ktoré sú nové a na ktoré ju Ježiš priamo nepripravil. O jednom takom sme počuli aj v dnešnom čítaní so Skutkov. Množstvo veriacich narastalo, narastalo však aj napätie, pretože apoštoli nestíhali spravodlivo rozdeľovať hmotné prostriedky pre všetkých. Čo tu robiť, ako zvládnuť túto situáciu? Apoštoli však už vedeli, že vzkriesený Pán dal svojej Cirkvi svojho Ducha, o ktorom im povedal: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16, 13). Prostredníctvom svojho Ducha je Kristus prítomný v spoločenstve svojej Cirkvi v každej situácii. Boží Duch pôsobí v srdciach členov Cirkvi a vedie ich k takému konaniu, aké od nich v daných okolnostiach očakáva sám Kristus.
Petrov návrh riešiť aktuálny problém voľbou diakonov nebol len jeho osobným dobrým nápadom, lež bol darom Ježišovho Ducha, ktorý mu dal poznať čo je v tej situácii treba robiť podľa Ježišovej vôle. V spoločenstve Cirkvi prišlo k radostnému vydýchnutiu, prekonaniu napätia – podobnému tomu uspokojeniu, ktoré pocítili apoštoli, keď v prítomnosti svojho Pána šťastne dosiahli breh.
Aj pre nás je dôležité, aby sme si navykali na túto stálu blízkosť vzkrieseného Krista prostredníctvom jeho Ducha. Aby sme však túto prítomnosť Ducha a Kristovo pôsobenie cez neho mohli vnímať, je nevyhnutné, aby sme boli a zostávali súčasťou spoločenstva Cirkvi. Ježiš postavil svoju Cirkev na základe, ktorým sú apoštoli, na čele s Petrom – a ich nástupcovia na čele s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom. Toto spoločenstvo môže na svojej plavbe dejinami prežívať rozličné ťažkosti a krízy, ale vzkriesený Pán nikdy neponechá loďku svojej Cirkvi napospas vlnám. Cez svojho Ducha je tu stále, vždy ponúka východisko a pomoc – a táto jeho božská blízkosť je výzvou prekonávať strach.
Zostávať za každú cenu živou súčasťou Cirkvi; žiť vo viere v stálu prítomnosť a blízkosť vzkrieseného Pána skrze jeho Ducha – to by sa malo stávať základom našej životnej istoty a nádeje do budúcnosti.
Piatok
Sk 5, 34-42
Jn 6, 1-15
Vieme, aké úsilie a nemalé finančné prostriedky vynakladajú tí, čo sa rozhodli pre politickú kariéru. Robia všetko pre to, aby ich ľudia zvolili do takých či onakých funkcií.
Dokonca aj v Ježišovom procese bol jeden z bodov obžaloby politicky motivovaný: vydáva sa za kráľa! To bolo pre rímsku nadvládu v Palestíne nebezpečné. Stavať sa do pozície kráľa nieslo so sebou snahu získavať čo najviac prívržencov a s ich pomocou nadobúdať moc. Žalobcovia sa snažili dostať Ježiša do tejto optiky a vedeli, že keď sa im to podarí, tak Pilát urobí s Ježišom rýchly koniec.
Aká však bola skutočnosť? To sme mohli vidieť aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš sa venuje ľuďom, mal o nich starosť a aby ich nasýtil, urobil pozoruhodný zázrak – rozmnožil päť chlebov a dve ryby a nasýtil tak asi päť tisíc ľudí.
Skúsenosť hovorí, že plný žalúdok oslabuje myslenie. V tomto prípade to však neplatilo. Zázračne nasýtení ľudia začínajú rozmýšľať. Mať takéhoto kráľa, ktorý disponuje takouto mocou: postaral by sa o potreby svojho ľudu a iste by svoju moc použil aj pre oslobodenie národa spod rímskeho útlaku.
Keď však Ježiš postrehol túto snahu, poslal ľudí domov a sám sa utiahol na vrch. Evanjelista Matúš, ktorý píše o tejto istej udalosti, dopĺňa, že Ježiš sa utiahol do samoty, aby sa modlil, aby hovoril so svojím nebeským Otcom a poznával jeho vôľu.
Neskôr pred Pilátom odpovedal na prokurátorovu otázku či je kráľom: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto“ (Jn 18, 36). Tým jasne vyjadril, že jeho ambície nie sú politické. Je však kráľom v inej oblasti: „Na to som sa narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 37).
V úryvku zo Skutkov apoštolov dáva Gamaliel ostatným členom veľrady, ktorí nevedia ako zatvoriť apoštolom ústa, zvláštnu radu: aby ich nechali tak. Poukazuje na príklady z nedávnej minulosti, ktoré dosvedčujú, že ľudia, ktorí si zhromažďovali prívržencov aby dosiahli moc, neskončili dobre. Ak teda majú apoštoli nejaké mocenské ambície a chcú v mene Ježiša z Nazareta získať moc, tak to s nimi čoskoro skončí podobne.
„Ak je však toto dielo od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť. Aby ste sa neocitli v boji proti Bohu!“
Žiaľ, členovia veľrady už začali bojovať proti Bohu, keď odsúdili Ježiša. A teraz majú do činenia s pravdou o jeho zmŕtvychvstaní, s narastaním jeho prívržencov, ľudí, čo v neho uverili a prijali krst. To bolo rastúce kráľovstvo pravdy, ktoré nebojovalo o politickú moc, lež ju rešpektovalo. No, súčasne kráľom života pokrstených sa stal Ježiš Kristus, Jeho Duch, Jeho pravda.
Gamalielovu radu by sme dnes nazvali postojom „tolerancie“. Aj v súčasnosti si mnohí osvojujú podobný postoj. Chcú byť tolerantní voči každému náboženstvu, voči každému názoru. Zdá sa to byť moderné a veľkorysé. No, v skutočnosti je za takýmto postojom aj málo osobného úsilia pravdivo poznať, ako sa veci majú, lebo pravda je iba jedna. Odvolávaním sa na toleranciu mnohí ospravedlňujú svoju názorovú plytkosť a neochotu prijať dôsledky, vyplývajúce z pravdy. Iste, Pán Boh si svoje dielo obháji a presadí. Otázka však je, či sa my staneme súčasťou tohto jeho diela ak sme si zvolili postoj nestranných pozorovateľov v záležitosti, ktorá sa týka pravdy, predovšetkým pravdy o Bohu, pravdy o Ježišovi Kristovi – a to zvlášť po Jeho zmŕtvychvstaní, ktoré je Jeho najväčším skutkom a dôkazom Jeho Božského poslania…
Štvrtok
Sk 5, 27-33
Jn 3, 31-36
V dnešnom úryvku z evanjelia hovorí Ježiš o dvoch zorných uhloch, z ktorých môžeme vnímať skutočnosť. V náuke o perspektíve sa tieto rozdielne uhly pohľadu nazývajú „žabia“ a „vtáčia“ perspektíva. Náš ľudský pohľad na skutočnosť (nielen hmotnú) Ježiš nazýva pohľadom „zdola“, čo zodpovedá žabej perspektíve. On je jediným človekom, ktorý je súčasne Božím Synom a ako taký vidí realitu Božími očami, v plnej pravde, čo je pohľad „zhora“, čiže vtáčia perspektíva. Ježišov pohľad zhora nie je pohľadom z nejakej astronomickej výšky, ale je to videnie v plnej pravde Božej múdrosti a lásky, vo svetle Božieho plánu s človekom a so svetom.
S akým záujmom počúvali ľudia svedectvo amerických kozmonautov, ktorí v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pristáli na Mesiaci. Nenašiel sa hádam nik, kto by neveril tomu, čo hovorili.
V dejinách ľudstva nastáva najvýznamnejšia udalosť: prichádza medzi nás večný Boh v osobe svojho vteleného Syna, aby nám jeho prostredníctvom našou rečou povedal, ako sa veci majú v tých najdôležitejších záležitostiach: aký je vzťah Boha ku nám, ako má vyzerať náš život podľa Božieho plánu, ku akému cieľu nás Boh povoláva, aký zmysel má v tomto náš svet .
Ježiš sa dostatočne predstavil, že je Božím Synom – a čo by malo byť samozrejmejšie než to, aby sme s vierou prijali jeho slová. Skúsenosť však bola iná. Musí konštatovať, že „nik neprijíma jeho svedectvo“. Pokiaľ by to zostalo len pri ignorovaní jeho slov, aj to by bolo veľmi nepochopiteľné a zlé. No tí, čo odmietli jeho svedectvo prešli do vražednej nenávisti a Ježiša, ktorý nám priniesol pravdu od Boha kruto umlčali na kríži.
Krátko na to majú však do činenia so svedkami Ježišovho života a zmŕtvychvstania, ktorý dosvedčujú, že Boh potvrdil Ježišovo Božské poslanie a pravdivosť jeho slov tým, že po smrti na kríži ho vzkriesil k novému životu. A títo svedkovia sa nedali zastaviť ani hrozbami, ani väzením, ani bičovaním. Vďaka svedectvu apoštolov a ich nástupcov, vďaka vernému odovzdávaniu ich svedectva generáciami kresťanov až po naše časy máme aj my a ľudia našej doby možnosť počuť Krista a jeho slovo. Súčasne sme aj my vyzvaní zaujať postoj k tomuto pohľadu „zhora“, Božiemu pohľadu na náš život. Ak ho prijmeme s vierou, uznáme, že Boh je pravdivý a umožníme mu, aby v nás pôsobil jeho život. Ak budeme lipnúť na našej „žabej“ perspektíve aj za cenu rozličného umlčovania Kristovho svedectva – počnúc od umlčovania vlastného svedomia až po ignorovanie služby Cirkvi a možno i brutálnejších spôsobov, privedieme nazmar Božiu iniciatívnu zachraňujúcu lásku, pohrdneme tým najsilnejším svedectvom Božej pravdy a lásky, ktorou sa stal Kristov kríž a zmŕtvychvstanie a zaradili by sme sa medzi tých, na ktorých za takýto postoj spočíva Boží hnev.
Ak sme ochotní veriť Kristovi, apoštol Peter nám v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov pripomína, že je to vďaka pôsobeniu Ducha Svätého v nás, „ktorého Boh dáva tým, čo ho poslúchajú“.
Svojou poslušnosťou Bohu a jeho pravde v konkrétnych okolnostiach nášho života vytvárajme predpoklady pre prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v nás, aby nás mohol obdarovávať stále hlbším
prijímaním Kristovho svedectva – čo vyúsťuje v rozhodnutí dať sa pokrstiť, alebo v prípade väčšiny z nás v súhlase so svojím krstom. Práve v krste a birmovaní dostávame dar Ducha Svätého, ktorý nás posilňuje v presvedčivom a odvážnom odovzdávaní Kristovej pravdy našim súčasníkom.
Streda
Sk 5, 17-26
Jn 3, 16-21
Veľkonočná udalosť – Kristovo vzkriesenie – je víťazstvom života nad smrťou, je otvorením cesty k účasti na živote večného Boha.
V rozhovore s Nikodémom Ježiš označil za cieľ svojho poslania vytvorenie možnosti prijatia daru večného života pre každého človeka, ktorý uverí v lásku Boha, ktorú prejavil darovaním svojho Syna.
Podmienkou prijatia daru účasti na Božom živote je viera v Krista, nositeľa tejto Otcovej lásky, ktorú vrcholným spôsobom dokázal svojou obetou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním.
Ak sa majú ľudia rozhodnúť veriť, musia byť informovaní o Kristovi, o jeho živote, učení, smrti a zmŕtvychvstaní. Pred svojím nanebovstúpením sám Ježiš splnomocnil svojich apoštolov: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Ku plneniu tejto úlohy im dal Ducha Svätého.
Svoje poslanie začínajú apoštoli plniť v Jeruzaleme, kde bolo aj epicentrum odporu, pretože tam sa nachádzali predstavitelia náboženstva a národa, ktorí sa aktívne pričinili o ukrižovanie Ježiša a ktorí mali vehementný záujem o to, aby sa o jeho zmŕtvychvstaní nehovorilo. Preto zasahujú brutálne voči apoštolom a dávajú ich do väzenia.
V noci však anjel otvára dvere väzenia a posial apoštolov, aby „hlásali ľudu všetky slová tohto života“. Mali teda oznamovať nie nejaké učenie, ideológiu – ale slová života: boli to slová o Živote, ktorým bol sám Kristus. Veď povedal: „Ja som…Život.“ A práve na jeho zmŕtvychvstaní sa prejavila sila cieľ tohto života. Kto s vierou prijme tieto slová o Kristovi, prijíma dar účasti na živote večného Boha.
Prinášať ľuďom tieto slová života bolo a je najväčším dobrodením. Aj z toho dôvodu majú ich nositelia „ísť na svetlo“. Preto ich Boh aj zázračne posiela z tmy väzenia na svetlo.
Každý pokrstený a veriaci kresťan je povolaný robiť dobro uskutočňovaním slov života. Tak sa máme stávať svetlom a našimi skutkami dosvedčovať, že naše skutky konáme v spojení s Bohom. Takto – možno viac príkladom než slovami – môžeme odovzdávať „slová tohto života“ aj ľuďom našej doby, aby sa mohli rozhodnúť uveriť Božej láske a tak aby mohli mať večný život.
V súčasnosti je tendencia urobiť z kresťanskej viery iba súkromnú záležitosť: kto chce, môže si veriť, môže sa modliť, praktizovať svoju vieru účasťou na bohoslužbách – ale prejavovať svoju vieru navonok slovami či skutkami, dokonca hovoriť o svojej viere v Ježiša Krista – to sa, prinajmenšom, nepatrí. Mnohí z nás, žiaľ, prijímame tento spoločenský tlak a neprejavujeme sa ako veriaci kresťania. Tak sa vlastne dávame zatlačiť do väzení nášho súkromia, zostávame v tme utajenosti. Nepriatelia Boha i človeka tak veľmi jemne dosahujú svoj cieľ: pravda o Kristovi, o živote, ktorý nám prináša, zostáva pred mnohými utajená.
Ide však o život, o večný život – náš i tých druhých. A keď ide o život, tak je treba prekonať všetky prekážky…
Utorok
Sk 4, 32-37
Jn 3, 7b-15
Človek je od prirodzenosti zameraný na seba. podobáme sa magnetu, ktorý priťahuje veci ale i pozornosť či slávu ku sebe. Priam fyzický to pociťujeme vtedy, keď by sme mali dať niečo zo svojho druhému. Aj veci, ktoré sme roky nepotrebovali zrazu vnímame ako nenahraditeľné a nechceme sa ich vzdať.
V dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov sme počuli o ďalšom zvláštnom prejave prvokresťanského spoločenstva. „Mali jedno srdce a jednu dušu. Nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal je jeho, ale všetko mali spoločné…medzi nimi nebolo núdzneho…rozdeľovalo sa každému, kto ako potreboval.“ Ako prichádzalo k prekonaniu egoistickej príťažlivosti, v čom spočívala tá odstredivá sila, ktorá ich viedla k ochotnému a spontánnemu zriekaniu sa svojho majetku v prospech druhých?
Opäť to bola sila Svätého Ducha. Veď Duch Svätý je vzájomná Láska Otca a Syna. Z toho, čo nám Ježiš povedal o Bohu, vieme, že Boží život spočíva v podstate s úplného darovania sa Otca Synovi a Syna Otcovi. Majú všetko spoločné okrem vzájomného vzťahu: Otcovi je vlastný vzťah k Synovi. celý sa mu dáva, dáva mu svoj život. Syn žije úplne pre Otca, darúva sa mu bezvýhradným plnením Jeho vôle. A tento ich vzájomný vzťah, tento Boží Život je Duch Svätý. A tento Boží život, jeho radosť, krásu a šťastie pozná jedine Boží Syn, ktorý „prišiel z neba“, čiže stal sa človekom. A ukázal nám čo znamená byť synom – aj ako človek daroval nielen nejaké svoje veci, ale sám seba, a to prijatím obety seba samého na kríži. Takto ako človek sa absolútne daroval Otcovi, ale urobil to pre nás, aby nám daroval Boží život, ktorý bol v ňom, Božieho Ducha – aby nás tento Duch robil schopnými skutočného života, ktorý nespočíva v egoizme, lež v darovaní sa z lásky.
Práve táto láska Božieho Ducha bola tou odstredivou silou v členoch prvokresťanského spoločenstva. Nezriekali sa svojich vecí a peňazí na základe nejakých predpisov alebo pravidiel, nik ich k tomu nenútil. Bola to jedine láska Ducha Svätého, ktorá im umožňovala vidieť v tých druhých svojich bratov a sestry, synov a dcéry toho istého nebeského Otca. Bola to láska Ducha Svätého, ktorá im pomáhala nachádzať svoje šťastie v nezištnom sebadarovaní sa svojim blížnym, v ich dobre o ktoré sa pričinili aj poskytnutím svojich prostriedkov. Žiaľ, v reálnom živote nás, pokrstených, to takto ideálne veľmi nefunguje. Kde je príčina? Duch Svätý, ktorého sme dostali je aj dnes tou istou Láskou Otca i Syna. Aj dnes nás vedie a posilňuje pre nezištné a veľkodušné sebadarovanie.
Ak to predsa nejde, tak chyba môže byť len v nás. Ako umožňujeme Duchu Svätému aby v nás pôsobil? Ako si osvojujeme jeho lásku, ktorú nám zjavuje Ježiš Kristus? Treba si nám priznať našu nemohúcnosť, náš nesúlad s ideálom veľkodušnej lásky a s pokorou, vierou a trpezlivosťou spolupracovať s Duchom Svätým na premáhaní nášho egoizmu a na uskutočňovaní Kristových usmernení v každodenných záležitostiach života ako zdôrazňuje sv. Pavol: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (Gal 6, 10).
Pondelok
Sk 4, 23-31
Jn 3, 1-8
Slávenie Veľkej noci je nielen spomienkou na vrcholné udalosti zo života Ježiša Krista, na jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Prostredníctvom služby Cirkvi vzkriesený Kristus udeľuje ovocie svojho diela spásy konkrétnym ľuďom vo sviatostiach, z ktorých prvou je krst.
Práve o krste hovorí v rozhovore s Nikodémom v dnešnom evanjeliu. Nazýva ho novým narodením z vody a z Ducha Svätého. A zdôrazňuje: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“
Aj pre nás, čo sme už boli pokrstení, vyvrchoľuje duchovná cesta obdobím Veľkého pôstu a Veľkým týždňom v obnovení krstných sľubov na Veľkonočnú vigíliu. Tým sme dali najavo náš súhlas s tým, že sme boli pokrstení a vyjadrili sme odhodlanie uskutočňovať stále plnšie ten život, ktorý sme v krste dostali.
Lenže, čo to konkrétne znamená?
Možno máme už dlhoročnú skúsenosť s tým, že po sviatkoch na toto viac-menej zabudneme a náš život sa vezie v starých koľajach…
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, čo to znamená „uzrieť Božie kráľovstvo“. Obyčajne si to predstavujeme tak, že po smrti nás, ako pokrstených, Boh prijme do svojho nebeského kráľovstva. To je iste dôležité. Ale vďaka sviatosti krstu sme už teraz uschopnení „vidieť“ Božie kráľovstvo nie ako nejakú nadzemskú ríšu, lež ako Božie kraľovanie v našom živote a v našom svete.
Ježiš charakterizuje človeka, ktorý sa narodil z Ducha obrazom vetra, ktorého šum je síce počuť, ale jeho smer je nevypočítateľný.
Čo to konkrétne znamená, môžeme vidieť na živote prvej generácie kresťanov, o ktorom počúvame v úryvkoch zo Skutkov apoštolov. Ten dnešný úryvok začínal slovami: „Keď Petra a Jána prepustili…“ Kto ich a skadiaľ prepustil? Píše sa o tom v predchádzajúcom texte Skutkov. Predstavitelia židovského náboženstva, ktorí mali priamo účasť na Ježišovom ukrižovaní, ich kvôli ohlasovaniu, že Ježiš je Mesiáš a že vstal z mŕtvych, dali do väzenia, potom ich vypočúvali a napokon im prísne pohrozili, že nesmú hovoriť v Ježišovom mene. Keď prišli do spoločenstva pokrstených veriacich, porozprávali im o tomto. Aká je prirodzená reakcia ľudí na perzekúciu, väzenie, vyhrážanie? Spravidla sa snažíme takým nepríjemnostiam vyhnúť a upúšťame od činnosti, ktorá by nám ich mohla spôsobiť. Bojíme sa, pretože sa bojíme utrpenia a nepríjemností.
Ako však reagujú títo pokrstení? Zjednocujú sa v modlitbe, hovoria o týchto problémoch všemohúcemu Bohu, o ktorom veria, že je ich nebeským Otcom a prosia ho o silu, aby napriek všetkému mali silu šíriť pravdu o Ježišovi a o novom živote, ktorý dáva tým, čo v neho uverili a žiadajú ho, aby dosvedčoval pravdivosť ich svedectva zázrakmi.
Možno povedať, že sa správajú v rozpore so zákonmi psychológie. Bolo to možné preto, lebo v nich pôsobil Boží Duch, čo On potvrdil aj prejavom, podobným tomu, ktorý sa stal na Turíce, pri príchode Ducha Svätého: nastalo akoby malé zemetrasenie a naplnil ich Duch Svätý, čo sa prejavilo v ich činnosti: smelo hlásali Božie slovo. Z uvedeného vyplýva otázka, ako my reagujeme na rozličné prekážky, na ktoré narážame v dôsledku snahy o vernosť nášmu kresťanskému povolaniu?
Ak sa vzdávame tejto vernosti len preto, že niekto dá najavo, že s nami nesúhlasí, že si to nepraje, že nás vysmeje, odmietne či nám spôsobí inú nepríjemnosť – je to spolupráca s Duchom Svätým, ktorého sme dostali vo sviatosti krstu a následne i vo sviatosti birmovania?
Iste, psychologicky nám môže byť ťažké odolávať nepríjemnostiam a strachu. Ale ak prosíme v modlitbe Ducha Božieho o pomoc a silu aby sme si počínali ako Kristovi nasledovníci a potom podľa toho aj konáme – tak vtedy môžeme skúsenostne spoznať prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v nás – ako v jednotlivcoch i ako v spoločenstve. A vtedy prestávajú fungovať zákony psychológie, zastrašovania a prejavuje sa cez nás vanutie Ducha, ktorý veje kam chce.
