Komentáre k textom na sviatok Obetovania Pána A
1. čítanie: Mal 3, 1-4
Spis proroka Malachiáša (5. stor. pred Kr.) uzatvára zbierku tzv. malých prorokov, teda relatívne kratších dvanástich prorockých spisov, ktoré sú v hebrejskom origináli uvedené na jednom zvitku. Meno Malachiáš značí doslova „môj posol“, výraz, ktorý sa objavuje na začiatku kap. 3: „Hľa, ja posielam svojho anjela [doslova môjho posla], aby mi pripravil cestu.“ Pravdepodobne tým anjelom/poslom je teda samotný prorok, ktorý oznamuje príchod Pánovho dňa. Ide o deň, ktorý sa v biblických dejinách stal obrazom súdu – preto sa vzápätí v úryvku objavujú odkazy na čistenie vzácnych kovov od znehodnocujúcich prísad ako odkaz na vnútornú očistu, ktorú Boh pri svojom príchode uskutoční. Prorok nalieha na pripravenosť, ktorá sa má pretaviť do postoja „spravodlivosti“.
Nakoľko posledné verše Malachiášovho spisu spájajú postavu Pánovho posla s osobou Eliáša [„Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný“ (3, 23)], text našiel odozvu u novozákonných autorov. Návrat Eliáša vnímali uskutočnený v postave Jána Krstiteľa, a očakávaný príchod Pána bol rozpoznaný v osobe Ježiša. Slová „hneď potom príde do svojho domu Pán“ silno rezonovali nielen vzhľadom na udalosť Ježišovho vyčistenia jeruzalemského chrámu, ale aj vzhľadom na moment, keď ho ako dieťa priniesli Jozef s Máriou do chrámu, aby ho predstavili Pánovi podľa predpisu zákona.
Alebo:
2. čítanie: Hebr 2, 14-18
Jednou z kľúčových línií Listu Hebrejom je pohľad na Ježiša v perspektíve starozákonného kňazstva. Hoci Ježiš sám nepochádzal z kňazského rodu, svojím životom a poslušnosťou až po smrť na kríži uskutočnil definitívnu obetu, ktorej zachraňujúce účinky sa dotýkajú každého, kto skrze vieru vstupuje do synovského vzťahu s Bohom. Ježiš – ako píše autor Listu – sa stal naším bratom, pripodobnil sa nám vo všetkom okrem hriechu, a cez túto „spoluúčasť“ nám získal oslobodenie od otroctva strachu a smrti, ktoré sú tým otráveným ovocím hriechu.
Práve skrze pripodobnenie, teda to, že sa stal jedným z nás, „sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom …a môže pomáhať tým, čo sú skúšaní“. Nenárokoval si výnimky. Prešiel cez poslušnosť zákonu, ako to v evanjeliu vyjadruje i opis jeho prinesenia do chrámu. Blízkosť a znášanie ľudského osudu bežného človeka, vrátane smrti, ho potvrdilo ako pôvodcu spásy, t.j. záchrany pre každého človeka.
Evanjelium: Lk 2, 22-40
Príbeh evanjelia, zasadený do prostredia jeruzalemského chrámu, sa odvíja od dobových náboženských predpisov. Mojžišov zákon ukladal obetovať Pánovi „všetko, čo otvára materské lono“ (Ex 13, 12). Mala to byť živá pripomienka vyslobodenia ľudu z egyptského otroctva, najmä rany záhuby prvorodených, ktorej sa rodiny Izraelitov vyhli. Prvorodení synovia teda „patrili Pánovi“ a mali byť vykúpení (Ex 13, 13). Prinesenie malého Ježiša do chrámu je znakom jeho solidárnosti s povinnosťami každého Izraelitu voči zákonu.
Vzápätí evanjelista vykresľuje stretnutie s dvoma postavami reprezentujúcimi biblický národ: Simeonom a Annou. Spoločnou črtou oboch je očakávanie príchodu Mesiáša, záchrancu. Obaja sa tiež vyznačujú vytrvalou službou Bohu v chráme, vďaka čomu stretávajú dieťa a rozpoznávajú v ňom Mesiáša. Motív chrámu tak tvorí líniu, ktorá spája všetky tri biblické čítania – počnúc Malachiášovým proroctvom o príchode Pána do chrámu, cez kňazskú interpretáciu poslania Ježiša v Liste Hebrejom (kňazstvo je bytostne spojené s chrámom), až po zasvätenie dieťaťa Ježiša u Lukáša. Jeruzalemský chrám, privilegované miesto Božej prítomnosti, sa stáva vďaka pôsobeniu Ducha Svätého cestou k poznaniu toho, ktorý zjavuje Otcovu blízkosť v plnej miere: k Ježišovi, Pánovmu Mesiášovi.
Úryvok evanjelia zakončuje súhrnná poznámka o raste dieťaťa Ježiša v Nazarete, v ktorej sa objavuje opätovná zmienka o poslušnosti Pánovmu zákonu; tak ako to bolo zdôraznené v úvode perikopy (2, 22-24). Poslušnosť Otcovi je totiž kľúčovým prvkom v Ježišovom poslaní od samotného začiatku až po odovzdanosť na Olivovej hore, vyjadrenej v jeho modlitbe: „…nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (22, 42).
Marek Vaňuš SVD
