Komentáre k textom na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi A
Komentár k 1. čítaniu – Dt 8, 2-3. 14b-16a
Dar pokrmu, o ktorom je reč v prvom liturgickom čítaní, je súčasťou historickej skúsenosti Izraelského národa. Na tento dejinný zážitok sa odvoláva Mojžiš, keď sa obracia na národ výzvou „spomínaj“. Pamäť je pre Boží ľud kľúčová na budovanie jeho identity. Pamäť na to minulé, na to, čo Izrael prežil vo svojich dejinách, je rozhodujúca pre súčasnosť Božieho ľudu. Kniha Deuteronómium predstavuje situáciu, keď sa Izrael po štyridsaťročnom putovaní nachádza na hranici Zasľúbenej zeme, do ktorej má vkročiť. Práve vtedy Mojžiš svojmu národu adresuje poučenia a prikázania, na ktoré ma Izrael pamätať a ktoré má zachovávať, ak chce žiť v tejto zemi v dobrobyte a neohrozene. Práve pamäť na to, čo Boh vykonal v jeho živote, má viesť Izrael k tomu, aby bol verný Bohu. V komentovanom texte sú opísané dve základné skúsenosti, ktoré sa majú stať súčasťou kolektívnej pamäte Izraela: ťažkosti putovania na púšti a dar manny. Na púšti človek zakúša svoju slabosť a existenciálne ohrozenie, ktoré môžu byť prekonané len dôverou v Boha, ktorý ho môže zachrániť. Preto dnes Písmo hovorí, že Boh chcel človeka najskôr „pokoriť a vyskúšať“, skôr než mu dal pokrm. Ten pokrm bol neobyčajný, presahoval akúkoľvek ľudskú skúsenosť a zároveň poukazoval na to, že pravým darom je Božie slovo, ktoré dáva plnosť života.
Komentár k 2. čítaniu 1 Kor 10, 16-17
V 10. kapitole 1. listu Korinťanom, ktorej súčasťou sú verše dnešného druhého liturgického čítania sa Pavol odvoláva na skúsenosť Izraelitov putujúcich po púšti, ktorým bol daný Boží pokrm. O tejto dejinnej skúsenosti však hovorí liturgickým jazykom. Potreba Božieho pokrmu je naďalej niečím reálnym, nevyhnutným pre človeka, ale nielen preto, že uspokojuje jeho telesné existenciálne potreby, ale najmä preto, že uspokojuje jeho duchovné potreby, predovšetkým potrebu blízkosti, zažitého vzťahu s Bohom i človekom, čo apoštol opisuje slovom účasť (po gr. koinonía – teda blízky vzťah vzájomného zdieľania) a slovom podiel. Pavol sa pritom odvoláva na skúsenosť slávenia eucharistie v spoločenstve v Korinte. Slávenie a spoločné prijímanie eucharistie, teda chleba a vína, pomáha žiť v blízkom vzťahu so samotným Kristom, pomáha mať účasť na jeho živote a láske. Prijatím eucharistie sa zároveň buduje jednota cirkvi, čo Pavol vyjadruje vo vete, ktorá má podobu logického argumentu.
Komentár k evanjeliovému čítaniu Jn 6, 51-58
Dnešné evanjelium by sa malo čítať cez prizmu prvého čítania, t. j. vo svetle skúsenosti Božieho ľudu na púšti. Putovanie Izraelitov po púšti spolu so všetkými milosťami, ktoré Izraeliti mohli na púšti zakúsiť boli považované za fundament vyvoleného národa. Ježiš v eucharistickej reči v Jánovom evanjeliu však ukazuje, že v jeho osobe ľudia môžu dosť omnoho viac. Ježiš prichádza od Boha ako dar, ktorý prináša skutočný život. Iba ten, kto ho prijíma ako pokrm, môže živiť v sebe nádej na večný život. Vyzerá to neuveriteľne. Ježiš nevysvetľuje, ako sa dochádza k tomuto zázraku, ktorý je väčší ako samotná manna, ktorú otcovia jedli na púšti. Tento veľký dar je nepochopiteľný pre toho človeka, ktorý uvažuje len na „doslovnej úrovni“, úrovni náboženského fundamentalizmu. Evanjelista na to poukazuje v motíve sporiacich sa židov, ktorí nechápu slová Ježiša, vnímajú ich ako nezmyselnú výzvu ku kanibalizmu. Tento motív je súčasťou jánovskej rétorickej techniky neporozumenia, prostredníctvom ktorej chce autor evanjelia svojho čitateľa voviesť do hlbšieho chápania Ježišov slov. Ukazuje mu, že ak čitateľ nechce uviaznuť v slepej uličke doslovnosti, musí Ježišove slová vnímať v duchovnom zmysle. Náboženská doslovnosť vedie k smrti, zatiaľ čo prijatie Ježišových slov, umožňuje, aby sa človek vďaka eucharistii otvoril na večný život. Sila eucharistie spočíva v tom, že večný život nebude len prisľúbením do budúcnosti, ale človek, ktorý prijíma Ježišovo telo a krv, už v sebe „má život večný“. Prijímanie pokrmu, ktorý Ježiš ponúka, vytvára vzájomne zjednotenie s Ježišom, čo Ježiš vyjadruje slovami „ostáva vo mne a ja v ňom“. Grécke sloveso menei, ktoré prekladáme slovesom ostávať (alebo trvať) vyjadruje ideu života v nejakom priestore, žitie v príbytku. Jánovo evanjelium tak ukazuje, že eucharistia premieňa životný priestor človeka, umožňuje mu žiť vo sfére Boha.
Branislav Kľuska
