Komentáre k textom na 5. nedeľu v Cezročnom období A
1. čítanie: Iz 58, 7-10
Svetlo, ktoré dokáže prežiariť naoko frustrujúcu situáciu, zapaľuje v spolupráci s Božou milosťou človek. Možno i tak by sa dalo súhrnne vyjadriť posolstvo úryvku z Izaiáša, adresované frustrovaným navrátilcom z babylonského zajatia. Vystriedalo sa už niekoľko zím od ich návratu plného optimizmu, no ukázalo sa, že nie všetko ide ako po masle. Stále mnohé veci nefungovali tak, ako by všetci chceli a túžili. Snažili sa o zveľaďovanie dobier – a bieda. Bolo to frustrujúce. Prorok do toho vstupuje na Boží podnet a ukazuje iný prístup. Nabáda nemyslieť iba na seba. Tí, ktorí sa zaoberajú len svojou biedou, majú otvoriť oči pre potreby núdznych: „Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu…“ Inými slovami: Podeľ sa. Buď súcitný. Vtedy objavíš svetlo, ktoré zahojí ranu frustrácie. Prinajmenšom svetlo pochopenia, že veci sa nemenia samé od seba, ale každý jeden človek je pozvaný priložiť ruku k spoločnému dielu. A prosba k Bohu už nebude pasívnym očakávaním všetkého ako na podnose, ale tvorivou spoluprácou s jeho milosťou.
2. čítanie: 1 Kor 2, 1-5
Pavol bol študovaný žid, no skutočnú múdrosť objavil až cez stretnutie s Ježišom: Božiu múdrosť prítomnú v paradoxe kríža. Korinťanom ju práve predstavil v základných rysoch (1, 18-31) a teraz im pripomína, že si to mohli všimnúť i na ňom samom, keď prišiel k nim ohlasovať evanjelium. „Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách.“ Ide o vzácne svedectvo apoštola, ktorý nám v listoch zanechal tak bohatú teológiu. A vzápätí uvádza i motív: „…aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ Možno sa tam medzi Korinťanmi objavili takí, čo si zakladali na svojich schopnostiach, možnostiach, konexiách. Pavol sa, aj svojím príkladom, usiluje pripomenúť im, že cesta Ježišovho učeníka nevedie alejou vavrínov, ale cez odvážne prijatie paradoxu kríža. Byť odvážnym v postojoch, ktoré sa v očiach tohto sveta zdajú byť „slabosťou“. Na tomto mieste ich nemenuje, ale určite by sme tam mohli zaradiť pripravenosť znášať ťažkosti; poslúžiť núdznemu; počkať a podoprieť pomalšieho, keď sa všetci hrnú za úspechom; dopriať druhému byť úspešnejší; neslúžiť si inými pre svoje ciele atď. Nie je potrebné vypočítať všetko. Život každého ponúka každý deň nové kombinácie. Kľúčové je mať na pamäti Ukrižovaného a Božiu logiku moci ukrytej v slabosti. Ostatné sa odvíja od toho.
Evanjelium: Mt 5, 13-16
Soľ ťažko stratí svoju „slanosť“. Aby to nastalo, muselo by sa zmeniť jej vlastné vnútorné (chemické) zloženie. Nastal by tak vnútorný rozklad. Práve na to riziko upozorňuje Ježiš v slovách adresovaných svojim učeníkom. Ak prestanú byť verní princípom blahoslavenstiev, ktoré práve ohlásil (5, 3-12), riskujú vnútorný rozklad, stratu prisľúbení, vylúčenie seba samých z kruhu učeníkov. Soľ sa v biblickej tradícii používala medzi iným aj ako súčasť obiet, pre svoju schopnosť uchovať neporušenosť. Ježišov učeník má uchovať autenticitu blahoslavenstiev, ináč ho logika sveta rozšliape.
Ak funkcia soli spočíva najmä v uchovaní kvality, poslaním svetla je odhaliť pravdu. Kým črtou tmy je „zahmlievanie“ a klam, svetlo dáva všetkému skutočnú farbu. Byť svetlom pre svet neznačí potom iné ako robiť zjavnými hodnoty evanjelia. Nie kázňami, ale cez skutky. Dobré skutky sú vierou pretlmočenou do praxe. Lebo – ako píše Jakub – viera, „ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2, 17). Nejde pritom o nejakú ostentatívnosť. Skôr koherentnosť v každej situácii. Ako Ježiš priniesol svojou prítomnosťou svetlo do kraja temnôt (4, 13-16), i každý učeník dostáva poslanie byť – najmä cez ochotu deliť sa s núdznymi (ako píše Izaiáš), ale aj pripravenosť kráčať cestou Ukrižovaného (ako zas pripomína Pavol) – svetlom nádeje, sprítomňujúcim dobrotivú láskavosť nebeského Otca.
Marek Vaňuš SVD
