Komentáre k textom na 7. nedeľu v Cezročnom období A
1. čítanie: Lv 19, 1 – 2. 17-18
Pri slove „svätý“ sa nám s veľkou pravdepodobnosťou vybaví v mysli postava muža či ženy z minulosti, čnostného života, zobrazovaná so svätožiarou, a umiestnená niekde vo výklenku či na piedestáli. Ak však Boh cez Mojžiša vyzýva starozákonný ľud, aby bol svätý, ako je on, Boh, svätý, nemá na mysli posmrtné svätorečenie. Svätosť v chápaní Knihy Levitikus značí vyhradenie, oddelenie pre Boha. V pravom slova zmysle je „svätý“ iba Boh (Iz 6, 3); oddelený od všetkého nedokonalého a pozemského, svätý vo svojej jedinečnosti. Vyvolený národ dostáva za úlohu stávať sa svätým, oddeleným pre Pána. Inými slovami má zotrvať v jeho blízkosti, oddeliť sa od toho, čo nie je v súlade s ním. Tak to vysvetľuje on sám cez Mojžiša: „…lebo ja, Pán, som svätý, a ja som si vás oddelil od národov, aby ste boli moji“ (Lv 20, 26).
Konkrétnym spôsobom sa svätosť vyjadruje cez lásku k blížnemu. Hoci chápanie toho, kto má byť považovaný za „blížneho“, nebolo v židovskej interpretácii vždy jednoznačné, predsa sa ukazovalo, že to nemá byť len príslušník vlastného národa, ale skôr každý človek, ktorý nejakým spôsobom križuje moju životnú cestu. Za povšimnutie stojí, že ako prejav lásky k blížnemu sa zdôrazňuje neprechovávať hnev. Nie nenahnevať sa, ale nenosiť v srdci nenávisť, nenechať ju tam zakoreniť. Svätosť značí teda dať vzťahu s blížnym novú šancu. Opakovane. Tak ako ju dáva Boh mne. To robí blížneho naozaj „blízkym“, a súčasne približuje k Bohu.
2. čítanie: 1 Kor 3, 16-23
Pavol sa v liste do Korintu dotýka témy svätosti z iného uhla pohľadu. Poukazuje na to, že svätosť je vlastná každému, kto uveril v Krista. Zaznelo to už na začiatku listu, keď sa komunite prihovára ako k „posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým“ (1, 2). Ide o nezaslúžený dar, milosť, ktorú v každom veriacom uchováva Duch Svätý. Veriaci je Božím chrámom vďaka jeho prebývaniu. Naopak, bez neho sa stáva duchovnou ruinou. A tak Pavol nástojí: „Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí.“ Chrám Božieho Ducha v sebe ničí ten, kto žije prízemne, živočíšne (2, 14), kto zabúda na to, že už patrí Kristovi (Rim 8, 9).
Svätosť preto zostáva aktuálnou úlohou: užívať pozemské veci s rozvážnosťou a mať na pamäti komu patrím. Lebo – ako dodáva Pavol – „všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“. Dalo by sa to povedať i tak, že apoštol až tak nenástojí na skutkoch askézy, kde jestvuje riziko, že sa človek zameria na vlastný výkon, teda iba na seba, ale radí rozvahu, ktorá – načúvajúc vnuknutiam Božieho Ducha – rozpoznáva, ktorou cestou kráčať.
Evanjelium: Mt 5, 38-48
Pokračovanie Ježišovho „aktualizujúceho“ vysvetľovania Božích prikázaní v rámci Reči na hore (Mt 5–7) sa dotýka odplaty a lásky k blížnemu. Tak ako prv, privádza učeníka k tomu, aby si uvedomil, aký bol (a je) pôvodný zámer toho-ktorého usmernenia v Božom pláne. Ak bola v Mojžišovom zákone umožnená „primeraná odplata“ – lebo v tom spočíval zmysel onoho „oko za oko…“, totiž aby sa zamedzilo bezbrehej pomste – Ježiš ukazuje dokonalejšiu cestu, ktorá sa úplne vyhýba násiliu. Podobne predstavuje i v otázke uskutočňovania lásky k blížnemu „Božiu cestu“: skutočná láska, akú uskutočňuje Boh, sa nevyhraňuje voči nikomu.
Mierou totiž nie je to, čo je výhodné „pre mňa“, ale to, čo ma pripodobňuje nebeskému Otcovi. Ježiš načrtáva cestu synovstva veriaceho, ktorý upiera svoj pohľad na dokonalosť Otca. Nie na porovnávanie sa s nedokonalosťou brata. „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ – je kľúčom k správnemu postoju voči komukoľvek. Pozoruhodné, že termín „dokonalý“ [gr. téleios] sa vzťahuje aj na vnútornú zrelosť, ako aj na „bezchybnosť“ obetných zvierat. Akoby naznačil, že cesta k „dokonalosti“ vedie cez obetu. Nakoniec, ani Ježiš sa krížu nevyhol. Myšlienka svätosti z Knihy Levitikus tak nachádza svoje prehĺbenie. Svätosť je cesta k dokonalosti, ktorej mierou je Boh. A ak je Boh dobro v sebe samom, učeník sa mu stáva podobným, ak si vždy volí dobro. Nenecháva sa premôcť zlom, odmieta cestu zla, a dobrom premáha zlo (Rim 12, 17.21). Svedectvo o tom, že je to uskutočniteľné, nachádzame v živote mnohých svätcov, najmä mučeníkov.
Marek Vaňuš SVD
