Komentáre k textom na 4. pôstnu nedeľu A
1. čítanie: 1 Sam 16, 1b. 6-7. 10-13a
Rozprávanie o Dávidovom pomazaní je zaradené do liturgie kvôli tomu, že je predobrazom krstného pomazania na kňaza, proroka a kráľa. Pôsobení Pánovho ducha v živote Dávida (v. 13) je predobrazom Ducha Svätého v srdci pokrsteného. V tomto texte sa objavuje významná biblická téma: voľba „najmenšieho“ (v. 11), posledného. Boh si volí to, čo je nepatrné. Dávid je totiž najmenší zo svojich bratov a zdá sa, že aj jeho otec na neho zabudol a neskôr je prekvapený touto Božou voľbou (v. 11). Niekoľko prvkov podčiarkuje Boží charakter jeho vyvolenia. Pán povedal prorokovi Samuelovi, že on sám ukáže, kto je vyvolený: keď príde Dávid, Samuel prijíma príkaz pomazať ho olejom, hoci je Dávid najmladší a najmenší. Ďalší rys Božieho vyvolenia je pomazanie duchom, ktorý na ňom zostal natrvalo, nie ako u kráľa Saula, od ktorého odstúpil.
2. čítanie: Ef 5, 8-14
V prvotnej Cirkvi sa krst označoval ako „osvietenie“. Autor Listu Efezanom nadväzuje na toto ponímanie a rozvíja protiklad „temnota – svetlo“. Kresťania boli kedysi tmou a konali skutky temnoty, no teraz sa stali svetlom v Pánovi. Nemajú podliehať skutkom tmy, ktoré charakterizujú život „neposlušných ľudí“ (v. 7), starého človeka (v. 8). Ak sa stali v krste svetlom, majú žiť ako synovia svetla: životom „v dobrote, spravodlivosti a pravde“. Kristovo svetlo pomáha tiež rozlišovať a rozpoznávať Božiu vôľu, pomenovať a odsúdiť skutky tmy, čo znamená zobudiť sa zo spánku, z ľahostajnosti voči hriechu.
Evanjelium: Jn 9, 1-41
Opis zázraku uzdravenia slepca od narodenia sa spája cez tému svetla s ôsmou kapitolou, kde sa Ježiš prehlásil v Jn 8, 12: „Ja som svetlo sveta…“ Spoločnou témou je aj nádrž Siloe, z ktorej čerpali na Sviatok stánkov vodu na liturgiu a vylievali ju na oltár kvôli príchodu dažďov. V liturgii sa tento text čítal od 4 stor. pri príprave katechumenov na krst. U slepca sa totiž jasne ukazuje rast viery: Ježiš je najprv pre neho človek, potom prorok poslaný od Boha a nakoniec „Syn človeka a Pán“. Ježiš otvoril okrem očí aj oči jeho srdca. Slepec uvidel svetlo sveta a stal sa synom svetla: zažil osvietenie, ktoré je darom krstného zasvätenia. Otvorenie očí slepých bolo už v Starom zákone mesiášskym znamením (Iz 6, 9-10; Iz 35, 4). Ako starozákonní proroci, ktorí potvrdzovali svoje hlásanie symbolickými činmi, aj Ježiš svoje slovo Ja som svetlo sveta (Jn 9, 5) dokladá viditeľným znamením a jeho svetlo víťazí nad temnotou. V evanjeliu sa dajú rozlíšiť štyri reakcie na zázrak: prví sú tí, čo si nekladú otázku o Kristovi a zmysli znamenia; sú to susedia vo v. 8-12; druhou skupinou sú tí, čo sa pýtajú, ale neveria (farizeji alebo židia, čo je označenie tých, čo odmietajú Krista a tým pádom zostávajú slepí (v. 39-41); tretiu reakciu predstavujú tí, čo veria, ale nevyznajú vieru (rodičia, v. 18-23). Ideálnou reakciou je u tých, čo sa pýtajú, veria a vydávajú svedectvo ako uzdravený slepec ja napriek odporu. Medzi otvorenosťou slepca a uzatvorením a slepotou farizejov je úžasný protiklad. Trikrát slepec vyznáva svoju nevedomosť (v. 12. 25. 36). Trikrát farizeji vynášajú trúfalé výroky o tom, ako ho poznajú (v. 16. 24. 29). Uzdravený slepec je vzorom učeníka, ktorý po stretnutí s Kristom dostáva svetlo viery a vyznáva ju bez strachu. Cesta k poznaniu Krista je však púťou. Slepec podobne ako Samaritánka sa postupne dostal k poznaniu, že Ježiš je Syn človeka, Mesiáš, Spasiteľ a nakoniec sa pred ním pokloní a vzdá mu poctu aká náleží iba Bohu, čím dospel k cieľu svojho „putovania“.
Mons. Jozef Jančovič
