Komentáre k textom na Palmovú (Kvetnú) nedeľu –
nedeľu Utrpenia Pána A
Spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema: Mt 21, 1-11
Tento úryvok jasne ukazuje, ako Ježiš chápe svoju kráľovskú dôstojnosť: nevstupuje do Jeruzalema okázalo a honosne, ale pokorne na osliatku. Týmto činom ukazuje dve veci: on je skutočný Mesiáš a kráľ (Zach 9, 9), avšak iný ako králi tohto sveta. Nevystupuje pred človeka so zdrvujúcou mocou, ale zostupuje k nemu s tichosťou a miernosťou. Jeho cesta k človeku vedie skrze poníženie, ktoré dosiahne svoju najväčšiu hĺbku pri utrpení na kríži.
1. čítanie: Iz 50, 4-7
Text je tretím spevom o Pánovom služobníkovi. Je pokladaný za najľahší spomedzi štyroch spevov. Prehovorí v ňom sám Pánov služobník. Tematicky sa stať skladá zo štyroch častí: vv. 4-5a opisujú každodenné učeníctvo sluhu; vv. 5b-6 sú výrazom jeho hrdinstva a v. 7 je vyznaním jeho úplnej dôvery v Pána počas skúšky. Z hľadiska literárneho druhu je stať individuálnym žalmom dôvery, keďže vyznanie dôvery v Boha od sprostredkovateľa slova je prvoradý cieľ perikopy. Služobník je opakom izraelského ľudu, ktorý nepočúva Božie slovo. On mu je úplne otvorený a zvestuje to, čo mu Pán povie napriek nepriateľstvu a utrpeniu, ktoré z toho plynú.
2. čítanie: Flp 2, 6-11
Tento kristologický hymnus je veľmi bohatý. V protikladoch predstavuje Ježišovu cestu zostúpenia a povýšenia. V prvej časti sa hlbšie rozvádza Ježišova „kenóza“, t. j. „vzdanie sa “ nárokov pocty a slávy. Ježíš sa „vzdal/uprázdnil“: stal sa služobníkom, obyčajným človekom, ktorý dokonca zomrel smrťou na kríži. Navonok sa „zriekol“ svojho mena (avšak neprestal byť Bohom a Pánom slávy, iba to nebolo vidieť očami ľudí), a preto ako človek dostal meno nad iné mená. Ponížený a potupený služobník bol povýšený a stal sa Pánom! Služobník opovrhovaný od ľudí je teraz prežiarený takou veľkou Božou slávou, že všetci musia uznať: Ježiš Kristus je Pán! Kontext tohto hymnu určuje výzva pokornej služby druhým a osvojenia si toho zmýšľania, aké mal Ježiš Kristus. V tomto postoji ho máme nasledovať.
Evanjelium: Mt 26, 14 – 27, 66
Utrpením a smrťou vyvrcholí Ježišova pozemská púť. V nich sa zviditeľňuje ešte zreteľnejšie Ježišova celoživotná odovzdanosť Otcovi a ľudom. Ježiš sa vydáva pri poslednej večeri učeníkom v podobe chleba a vína. Vydáva sa Otcovi a jeho vôli v Getsemanskej záhrade. Bude vydaný veľrade, Pilátovi a ľudu. Ten ho vydal k ukrižovaniu. Na kríži sa Ježiš dáva Otcovi, ktorý ho zdanlivo úplne vydal napospas iným a opustil. Jeho smrť je smrťou „starého“ kultu (roztrhnutie opony v 27, 51), starého poriadku prírody (zemetrasenie a pukanie skál – 27, 52). Jeho preliata krv novej zmluvy zahajuje niečo nové: mŕtvi dostávajú nový život (27, 52). Cesta spásy je zároveň cestou poníženia a zníženia sa k človeku. Pokora prejavená pri príchode do Svätého mesta bola len tieňom poníženia pri vypočúvaní, bičovaní, potupení a pri ukrižovaní. Ježiš neprišiel utláčať, ale priblížil sa nám, aby nás zachránil. Takého Krista sa nemusíme báť, aj keď by sme boli najväčšími zločincami. No márne by však bolo, keby k nám zostúpil, ak by sme my nezostúpili k nemu z trónu sebestačnosti a nezávislosti na Kristovi.
Mons. Jozef Jančovič
