Komentáre k textom na 11. nedeľu v Cezročnom obobí A
1. čítanie: Ex 19, 2-6a
Text prvého liturgického čítania predstavuje v Tóre, t. j. v základnom texte starozákonného myslenia, počiatok centrálnej časti. Tá sa nazýva sinajskou perikopou, pretože hovorí o dlhodobom pobyte Izraelitov na úpätí hory Sinaj, na ktorej Boh Jahve uzatvoril s Izraelom zmluvu. Jej súčasťou bolo okrem iného desať Božích prikázaní, ktoré predstavovali jadro morálnosti vyvoleného národa. Zmluva medzi Bohom a národom bola základnou náboženskou inštitúciou, ktorá legitimizovala vyvolenie Izraela a dala mu teologický rámec. V texte čítania Boh v slovách, ktoré adresuje Izraelskému národu prostredníctvom privilegovaného prostredníka a zákonodarcu Mojžiša, predstavuje základnú deklaráciu zmluvy zo strany Pána, ktorý je jej strojcom. Celá iniciatíva pochádza od Boha a vyplýva z jeho vernej lásky. Tú Izrael zakúsil vďaka oslobodeniu z egyptského otroctva a počas putovaniu po púšti, ktoré je opísané pôsobivým symbolom nesenia na orlích krídlach. Vzťah lásky vyžaduje odpoveď, ktorá sa realizuje pristúpením ľudu k zmluve. Konkrétnym a hmatateľným vyjadrením toho zo strany Izraela je poslušnosť Božiemu slovu. Vďaka zmluve Izrael sa stáva privilegovaným medzi všetkými národmi, s mimoriadnym vzťahom k Bohu. Môže s Jahve komunikovať, preto je mu daný atribút kňazstva a má účasť na Božej mimoriadnosti a neopakovateľnosti, preto je vo formule zmluvy nazvaný svätým národom.
2. čítanie: Rim 5, 6-11
Prvé kapitoly Listu Rimanom, na ktoré dnešný text druhého liturgického čítania nadväzuje, predstavujú veľmi reálnu a dramatickú diagnózu ľudskej prirodzenosti. Celé ľudstvo, teda všetci ľudia – Židia i pohania – zhrešili. Boh vo svojom milosrdenstve odpovedá na túto situáciu vydaním svojho vlastného Syna na smrť, prostredníctvom ktorej sa uskutočnilo vykúpenie celého ľudstva. To sa udialo v „určenom čase“ (gr. kata kairon), teda v momente, kedy sa Božia milosť mimoriadne znásobila. Apoštol porovnáva Ježišovu zástupnú smrť s rozšírenou ľudskou skúsenosťou a hovorí, že ľahko je obetovať svoj život za niekoho, kto je považovaný za dobrého človeka. Ježiš však zomrel za hriešnych ľudí, čím sa prejavuje veľkosť a nezaslúženosť Božej lásky. Vďaka tejto Božej iniciatíve, ktorá sa prejavila v bezhraničnej a bezpodmienečnej láske, kresťanská nádej dostáva veľkú silu. Totiž od momentu milostivého kairos (času), keď Boh ospravedlnil ľudí – zlomených hriechom – Božia láska určite nikdy neprestane a neoslabne, pretože jej cieľom priviesť všetkých k spáse. Preto veriaci môžu oslavovať toto dielo zmierenia celej ľudskosti, ktoré Boh realizoval v osobe Ježiša Krista.
Evanjelium: Mt 9, 36 – 10, 8
Fragment Evanjelia podľa Matúša nás vovádza do takzvanej „misijnej reči“ (Mt 10, 5-42). Ježiš poslaný Otcom neustále ohlasuje prítomnosť Nebeského kráľovstva. Ohlasovanie Ježiša priťahuje mnohých ľudí. Ježiš vďaka svojmu vnímavému a citlivému pohľadu vidí ich slabosť a krehkosť. V evanjeliovom texte je to vyjadrené obrazom opusteného stáda. Táto metafora sa nachádza už v Knihe proroka Ezechiela (Ez 34, 5). Tento starozákonný muž zároveň predpovedal, že to sám Boh sa stane v budúcnosti pastierom národa a privedie ho na bohaté pasienky a bude ho ochraňovať. Ľudia nasledujúci Ježiša spolu s apoštolmi sa stávajú svedkami realizovania prorockých predpovedí. Ježiš sa zľutúva nad ľuďmi, a preto prikazuje svojim apoštolom modliť sa, aby bol dostatok robotníkov počas žatvy. Tento eschatologický obraz žatvy vystupuje už v ohlasovaní Jána Krstiteľa a naznačuje mesiášske obdobie hojnosti a úrody. Zaujímavé je, že hoci za robotníkov môžeme považovať aj samotných apoštolov, Ježiš im prikazuje modliť za dostatok ľudských síl, čím zvýrazňuje, že dielo spásy sa vždy nachádza v Božích rukách. Matúš následne predstavuje vybratie dvanástich apoštolov a zverenie im Ježišovej mesiášskej moci. Oni sú garantmi pokračovania Ježišovho diela. Prameňom poslania apoštolov, ktorých mená Matúš vymenúva v istom hierarchickom poriadku – je „Pán žatvy“, teda Boh, ktorý poslal svojho Syna a Ten teraz posiela svojich učeníkov. Udeľuje im moc nad zlom a jeho prejavmi. Zlo totiž nemá miesto tam, kde má byť prítomné Božie kráľovstvo. Poslaný učeník si má zároveň uvedomovať, že toto svoje poslanie a s ním spojenú moc, si ničím nezaslúžil, a preto nemá očakávať zaň žiadnu odmenu. Evanjelium podľa Matúša bolo napísané pre kresťanov pochádzajúcich zo židovstva, preto je vyvolený národ privilegovaným adresátom účinkovania apoštolov, ale zmŕtvychvstalý Kristus rozšíri toto dielo spásy na všetky národy (Mt 28, 18-20).
Branislav Kľuska
