Komentáre k textom na 20. nedeľu v Cezročnom obobí A
1. čítanie: Iz 56, 1. 6-7
Tento Izaiášov úryvok odráža čas po babylonskom zajatí, keď sa intenzívne uvažovalo o obnove národa a jeho dejinného smerovania. Židovskému národu nebolo dovolené obnoviť si kráľovstvo, ako to bolo pred zajatím za čias Dávida alebo Šalamúna. Preto mali obyvatelia veľké obavy z toho, či národ nezanikne. Nádeje obyvateľov Izraela sa teda upierali na náboženské ustanovizne. Tu mali významné slovo prorocké a rabínske kruhy. Autor textu vyslovil závažné výzvy: zachovávať právo a spravodlivo v každej situácii, lipnúť k Pánovi a zachovávať deň odpočinku a pridŕžať sa Pánovej zmluvy. Takéto riešenie ponúkal tento prorocký text pre danú situáciu. Úprimná láska k Bohu a zásadné dodržiavanie sviatočného dňa je aj dnes nutné k tomu, aby sme zažili to „rozradostenie v dome modlitby“, o ktorom píše prorok. Takýmto náboženským životom možno osloviť aj tých, ktorí sú dnes od náboženstva vzdialení. Záverečný prísľub proroka z dnešného 1. čítania má univerzálny charakter.
2. čítanie: Rim 11, 13-15. 29-32
Druhé čítanie je z hľadiska otázky o mieste židovského národa v dejinách spásy veľmi dôležité. Už predchádzajúcu nedeľu bola uvedená táto téma, keď si Pavol sťažoval, že v srdci nosí veľký žiaľ a bolesť nad odmietnutím Ježiša ako Mesiáša zo strany jeho národa (Rim 11, 1-5). Apoštol národov svätý Pavol v dnešnom úryvku podrobnejšie vysvetľuje, ako chápe dejiny spásy vo veci obrátenia židov. Túto otázku chápe v určitej dialektike: ich odmietnutie Krista znamenalo prijatie pohanov; o to významnejšie bude ich prijatie. Hlavným argumentom v tomto uvažovaní je tvrdenie, že Božie prísľuby sú neodvolateľné, teda že ich vyvolenie stále platí a tiež že ich nevera je dočasná. To milosrdenstvo, ktoré dostali pohania, keď nadobudli vieru, bude raz darované aj židom. Ich nevera bude trvať dovtedy, kým všetci prijmú Ježiša Krista za svojho Vykupiteľa a Spasiteľa.
Evanjelium: Mt 15, 21-28
Vypuklou vlastnosťou povahy Sýrofeničanky – ktorá bola pohanka – je hlavne jej skromnosť. Voči Ježišovi prejavila obdivuhodnú pokoru a pravé postoje blízke viere. V úryvku je trikrát uvedené jej oslovenie Ježiša: Pane! To znamenalo, že Ježiša považovala za Boha. Oslovenie Pán totiž znamenalo Adonai. K tomu ešte pridala aj ďalšie oslovenie Ježiša: Syn Dávidov, čo bol mesiášsky titul. Druhou obdivuhodnou vlastnosťou Sýrofeničanky je, že sa nehanbila vyznať určitú prednosť židov, keď vo veľmi bystrej a pokornej reakcii na Ježišov príklad priznala, že Izraeliti sú páni, zo stola ktorých ona prosí „omrvinku“ pre svoju dcéru… Napokon treťou vlastnosťou Sýrofeničanky je jej osobnostná zrelosť. Na Ježišov príklad o deťoch a šteňatách sa mohla uraziť a odísť. Ona však reaguje krásne, s vedomím cieľa, ktorý chce dosiahnuť: je to uzdravenie svojej dcéry. Potom, čo ju Ježiš takto preveril a nechal jej prejaviť pekné náboženské a ľudské postoje, ju odmenil nielen tým, že ju pochválil, ale aj splnil, o čo ho žiadala. Od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
Aj od nás sa v dnešnej dobe čaká ľudská a náboženská zrelosť. Ide najmä o náš vzťah k Bohu, ktorého máme s vnútorným presvedčením uznávať za svojho Pána, od ktorého máme všetko. Aj naše postoje voči blížnym, najmä neveriacim sa majú vyznačovať podobnými vlastnosťami ako v prípade Sýrofeničanky: starať sa o druhých, znášať poníženia, byť dobroprajní voči tým, čo nás vyzývajú zdôvodniť svoju nádej… (porov. 1 Pt 3, 15).
Mons. Anton Tyrol
