Odpustky

     Keď sa spýtame dnešného praktizujúceho katolíka na obsah pojmu odpustky a na odpustkovú prax v Cirkvi, dostane sa nám množstvo mnohokrát rozporuplných odpovedí. Na jednej strane stojí názor, že odpustky sú už zastaralé a po II. vatikánskom koncile snáď i zrušené. Na opačnom póle sú potom tí, ktorí v období okolo Dušičiek organizujú nezriadené lovy na odpustky, ktorými chcú pomôcť svojim blízkym a známym, na ktorých si počas celého roku ani nespomenú, aby im skrátili ich pobyt v očistci. Táto optika pohľadu na odpustky však svedčí skôr o nedostatkoch v našich znalostiach učenia Cirkvi a v nedokonalom pochopení ako samotných odpustkov, tak i celej odpustkovej praxe. Pozrime sa preto v stručnosti na odpustky vo svetle histórie i súčasných cirkevných dokumentov.

Vznik a vývoj odpustkovej praxe

     Prax a učenie o odpustkoch vznikli v západnej Cirkvi až začiatkom XI. storočia, ale korene majú v dejinách sviatosti pokánia už v prvom tisícročí. Božím odpustením viny sú síce odpustené večné tresty, nie sú ale nutne odstránené jej časné následky, ako nás poúča i sv. Pavol – „toho, kto sa dopustil smilstva, treba v mene nášho Pána Ježiša Krista vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň“ (1 Kor 5, 4-5). Tieto následky vín a hriechov musia byť odčiňované pokáním. Pri tom môže tiež účinne pomôcť Cirkev, ktorá je solidárnym spoločenstvom, v ktorom existuje vzájomná spoluúčasť viny a milosti. V spoločenstve svätých totiž existuje medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť alebo ktorí si odpykávajú svoje viny v očistci alebo ktorí ešte putujú po tejto zemi, trvalé puto lásky a vzájomná bohatá výmena všetkých dobier. Pri tejto obdivuhodnej výmene svätosť jedného prospieva druhým a zďaleka presahuje škodu, ktorú hriech jedného mohol spôsobiť ostatným, pretože „Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť; aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 24-26).

     Odpustky v dejinách, ale i v dnešnej dobe, sú predmetom mnohých nedorozumení. Snáď k tomu prispieva i nevhodný tradičný výraz, ktorý je zavádzajúci. Odpustky nie sú odpustenie hriechov, ale nahradením časných trestov za už odpustené hriechy a nemôžu sa nikdy vzťahovať k nejakým hriechom v budúcnosti. K správnemu chápaniu odpustkov významne prispelo učenie sv. Tomáša Akvinského, ktorý vidí prameň ich udeľovania v „poklade Cirkvi“. Ten si však nemôžeme predstavovať ako nejaké nahromadenie hmotných statkov, ktoré by Cirkev nazhromaždila počas storočí, ale ide o nekonečnú hodnotu Kristových zásluh a zmiernych skutkov, ktoré boli  obetované, aby celé ľudstvo bolo oslobodené od hriechov a dosiahlo večnú spásu.

       Od XIII. storočia sa odpustky oddeľujú od sviatosti pokánia a ich udeľovanie je vyhradené pápežom. Odpustky boli vždy duchovnou záležitosťou patriacou medzi sväteniny. Snáď boli kedysi znižované či degradované tým, že medzi podmienkami pre ich prijatie bol nevhodný spôsob náhrady za časné tresty (poskytnutie daru na nejaký účel), a tak mohol vzniknúť dojem uplatňovania akéhosi trhového princípu v tejto oblasti. Príkladom sú i okolnosti okolo stavby Baziliky sv. Petra v Ríme, ktorú začal v roku 1506 stavať pápež Július II. (1503-1513), v diele ktorého pokračoval Lev X. (1513-1521). Aby čo najskôr bola ukončená stavba chrámu, v súvislosti s tým vyhlásil od-pustenie trestov za hriechy (odpustky) pre všetkých, ktorí prispejú na stavbu chrámu. S finančným darom však bola spojená aj podmienka kajúcnosti, ako je to v každom prípade spojené s odpustkami. V praktickej realizácii to malo za následok, že ľudoví kazatelia pri voľnom vysvetľovaní týchto nariadení príliš zdôrazňovali finančný príspevok na stavbu chrámu, čím sa dostalo do povedomia akési „kupovanie či predávanie“ odpustkov bez zmeny osobného života, čo bolo na úkor duchovných hodnôt, ktoré plynuli z odpustkov. Bola to jedna, nie však jediná forma možnosti získania odpustkov. Proti takémuto „zneužívaniu“ odpustkov sa postavil Martin Luther, keď vo svojich 95 protestných tézach, vyvesených na dverách zámockého kostola vo Wittenbergu na vigíliu (31.10.) slávnosti Všetkých svätých v roku 1517, vystúpil nielen proti odpustkom vyhláseným pápežom, ale spochybnil i právomoci pápeža. To bol začiatok neskoršieho veľkého a smutného rozdelenia v Cirkvi, tzv. reformácie.

     Avšak už reformy prevedené pred storočiami urobili týmto zvykom koniec. Tak proti tým, ktorí odmietali odpustky, definuje už Tridentský koncil v roku 1563, že „Cirkev má moc udeľovať odpustky, ktoré sú osožné pre spásu, preto ich treba ponechať, ale musí byť zachovaná správna miera“.

     I súčasné cirkevné dokumenty venujú pozornosť odpustkom. Okrem Kó-dexu kánonického práva je to apoštolská konštitúcia pápeža Pavla VI. Indulgentiarum doctrina (1967) a Katechizmus Katolíckej cirkvi (1997), v ktorom sa o odpustkoch okrem iného píše: „Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci “zväzovať” a “rozväzovať”, ktorú jej udelil  Ježiš Kristus, intervenuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dosiahla od milosrdného Otca odpustenie časných trestov, ktoré si  zaslúžil za svoje hriechy. Takto Cirkev nechce iba prichádzať kresťanovi na pomoc, ale ho chce aj podnecovať, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky“ (KKC 1478).

Čo sú odpustky?

     Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov (nie hriechov!) za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nielen pred Cirkvou, ale aj pred Bohom; vhodne disponovaný veriaci ich môže získať za určitých podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia autoritatívne rozdeľuje a privlastňuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých. Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné, podľa toho, či zbavujú časných trestov za hriechy iba čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže získať tieto odpustky buď sám pre seba, alebo môžu byť privlastnené zomrelým na spôsob prosebnej modlitby. Udelenie čiastočných odpustkov sa dnes už neoznačuje dňami alebo rokmi, ale znamená, že veriaci, ktorý aspoň skrúšeným srdcom vykoná skutok obdarený čiastočnými odpustkami, získa prostredníctvom Cirkvi odpustenie toľkých časných trestov, koľko si zaslúži vykonaním dobrého skutku. To teda znamená, že „podiel odpustenia je mnohonásobný“. Úplné odpustky možno získať iba raz za deň (druhýkrát v jeden deň možno získať úplné odpustky iba pre okamih smrti). Čiastočné odpustky možno získať aj viackrát za deň, ak sa výslovne neurčuje inak. K tomu, aby niekto mohol získať odpustky, musí byť pokrstený, neexkomunikovaný, byť v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov, mať úmysel dosiahnuť ich, uložené úkony splniť v určenom čase a patričným spôsobom podľa znenia udelenia. Odpustky môže udeľovať Rímsky Veľkňaz (pápež), ten, komu túto moc priznáva právo a ten, kto má na to dovolenie od Rímskeho Veľkňaza.

Úplné odpustky

     Na získanie úplných odpustkov treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť tri nasledujúce podmienky: sviatostnú spoveď, sväté prijímanie a modlitbu na úmysel Svätého Otca. Okrem toho sa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému. Ak chýba táto dispozícia alebo ak sa nesplnia tri uvedené podmienky, možno získať iba čiastočné odpustky. Tri uvedené podmienky sa môžu splniť niekoľko dní pred vykonaním predpísaného dobrého skutku alebo po ňom; vhodné je však, aby sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca boli vykonané v ten istý deň ako skutok obdarený úplnými odpustkami. Jednou sviatostnou spoveďou možno získať viaceré úplné odpustky; ale jedným svätým prijímaním a jednou modlitbou na úmysel Svätého Otca možno získať iba jedny úplné odpustky. Podmienka, ktorá zahrňuje modlitbu na úmysel Svätého Otca, sa celkom spĺňa, keď sa recituje na úmysel Svätého Otca raz Otče náš a Zdravas’; každému veriacemu sa však dáva možnosť pomodliť sa akúkoľvek inú modlitbu podľa osobnej zbožnosti a oddanosti voči Rímskemu Veľkňazovi.

Čiastočné odpustky

     Veriaci, ktorý nábožne používa nejaký kňazom riadne požehnaný predmet (kríž, ruženec, škapuliar, medailu), môže získať čiastočné odpustky.

Odpustky a zomrelí

     Sv. Tomáš Akvinský píše: „Tí, ktorí sú v očistci, napriek tomu, že sú vyššie než my pre svoju neschopnosť konať hriech, sú pod nami v trestoch, ktoré trpia, a podľa toho nie sú v takom stave, aby sa za nás modlili, ale naopak, aby sa za nich konali modlitby.“ Cirkev pozná len jeden spôsob spojenia s dušami v očistci a tým sú naše prosby a modlitby za nich. Cirkev tak už od prvých dôb kresťanstva uctievala pamiatku zomrelých, prihovárala sa za nich a prinášala za nich eucharistickú obetu. V tomto kontexte tiež odporúča odpustky a kajúce skutky za zomrelých. Preto môžeme čítať i dnes v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Pretože zomrelí veriaci, ktorí sú na ceste očisťovania,  sú tiež údmi toho istého spoločenstva svätých, môžeme im  okrem iného pomáhať aj tak, že získavame pre nich odpustky,  takže sú oslobodení od časných trestov, ktoré si zaslúžili  za svoje hriechy“ (KKC 1479). Celkom logicky možno predpokladať, že každá duša oslobodená z očistca v okamihu vstupu do oslávenej cirkvi budú pamätať i na tých, ktorí prispeli k skráteniu ich časných očistcových trestov.

Odpustky ako šanca

     Odpustky sú šancou v priestore vytvárania kresťanského života, sú pomocou k tomu, aby sme prekonali následky hriechov – časné tresty. Tieto tresty ale nemožno chápať ako Bohom uložené trestné opatrenia a sankcie, ale ako následky hriechov, ktoré pôsobia utrpenie, ako poruchy v samotnom hriešnikovi a v jeho vzťahoch k okoliu, ktoré Božím odpustením nie sú jednorázovo odstránené. Odpustky nie sú ľahšou cestou k plnému prekonaniu následkov hriechov, ale sú v prípade jeho správneho pochopenia a užívania podanou rukou, ktorou nám Cirkev chce pomôcť dôjsť ku kresťanskej plnosti.

MOŽNOSTI ZÍSKANIA ÚPLNÝCH ODPUSTKOV