Pozvaní k radosti

Príbehy nádeje v čase krízy

03.05.2020

Dnes o Samirovi a jeho rodine v Iraku

„Zo srdca dúfam, že môj syn bude môcť vyrásť v Iraku. Boh si nájde cestu,“ zveruje sa mladý 30-ročný Iračan Samir, zatiaľ čo jeho žena Siba kolíše na rukách iba niekoľkotýždňové bábätko.
Tak ako všetci kresťania z Bartelly, kresťanského mesta blízko Mosulu, aj táto mladá rodina musela utiecť zo strachu pred islamskými extrémistami. Ich kostoly a domy boli zničené alebo poškodené a takmer všetky vyplienené. Nadácia ACN sa snaží týmto kresťanom umožniť návrat na miesta, ktoré kedysi volali svojím domovom.
Malý Timotheus zatiaľ trávi prvý rok svojho života v dome, ktorý nepatrí jeho rodičom. „Tento dom nie je náš,“ hovorí Samir, „avšak vďaka ACN tu môžeme na jeden rok bývať zadarmo.“ Aj takýmto spôsobom sa ACN snaží pomôcť kresťanským rodinám, aby mohli pracovať na oprave svojich domovov a vrátiť sa tam, odkiaľ ich vyhnali skupiny extrémistov.
Napriek mnohým obavám teda Samir vidí budúcnosť svojej rodiny optimisticky. „Žijem zo dňa na deň, presne tak, ako nás to učí Ježiš,“ vraví. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“
Aj keď by odchod z krajiny mohol vyriešiť mnohé jeho problémy, Samir takúto možnosť nepripúšťa. „Bez pochyby, žijeme v nestabilnej krajine. No akokoľvek, je to stále náš domov. Pokým sa nestane niečo absolútne hrozné, chcem tu zostať.“ A jeho manželka Siba súhlasí: „Milujem svoju krajinu. Podpora nášho Pána a môjho manžela mi dodáva silu na prekonanie všetkých ťažkostí.“

Modlime sa

Nebeský Otec, ďakujeme ti, že aj v tých najťažších chvíľach sa o nás s láskou staráš a dávaš nám každodenný chlieb spolu so všetkým, čo potrebujeme. Prosíme ťa, daj, aby sme sa na teba vedeli vždy spoľahnúť a aby sme vo svojom srdci vytrvalo budovali domov, ktorý už nikdy nestratíme, ale prežijeme v ňom večný život s tebou. Amen.

02.05.2020

Dnes o mladom Fadim Morovi v Sýrii

Po dlhých rokoch od vypuknutia ničivej občianskej vojny sa mladý Sýrčan Fadi Joseph Mora môže opäť vrátiť k svojej túžbe stať sa kňazom. Náročné obdobie vojenskej služby skončilo a on je konečne slobodný odpovedať Bohu na jeho volanie.
Fadi si svoju prihlášku do kňazského seminára podal už pred ôsmymi rokmi, keď po prvý krát pocítil Božie volanie a rozhodol sa nasledovať hlas, ktorý jasne počul vo svojom srdci. V tomto čase mu však plány prekazila povinná vojenská služba, ktorú musel absolvovať každý mladý muž – ak len nemal dostatok peňazí, aby si mohol zaplatiť cestu von.
Po dlhých ôsmich rokoch, keď mohol Fadi konečne opustiť armádu, pocítil v sebe obrovskú radosť. „31. decembra 2018 nastal ten deň, keď moja vojenská služba skončila – deň, kedy som sa po tých dlhých ôsmych rokoch znova narodil! Budem si ten deň pamätať už navždy,“ hovorí s nadšením.
Okamžite po návrate si Fadi opäť podal prihlášku do seminára a biskup Joseph Tobji ju prijal s otvorenou náručou. „Pánovo slovo, ktoré mi adresoval, nikdy nezomrelo, ale zostalo živé v mojom vnútri,“ tvrdí Fadi. A biskup Joseph Tobji potvrdzuje: „Semienko, ktoré Pán zasial, nezomrelo, ale jednoducho čakalo na ten správny moment, aby mohlo začať klíčiť. Teraz sa pokúsime vytvoriť mu čo najlepšie podmienky na to, aby mohlo rásť v lone katolíckej Cirkvi a priniesť ovocie.“

Modlime sa

Pane Ježišu, prosíme ťa, pomáhaj nám načúvať tvojim slovám a uchovávať ich živé vo svojom srdci, aby v ten správny čas mohli začať klíčiť a priniesť bohatú úrodu. Taktiež ťa prosíme za kňazské povolania – požehnaj Cirkvi láskavých a verných kňazov, ktorí ťa budú reprezentovať tu na zemi a prinášať tvoju milosť všade tam, kde je potrebná. Amen.

01.05.2020

Dnes o sestre Orencya a väzňoch v Kamerune

Sestra Orencya patrí do rádu palotíniek a už od roku 2009 pracuje vo väznici v Kamerune. Väzňov, ktorých je tu približne 1000, navštevuje dvakrát do týždňa.
Vďaka kňazom, rehoľníkom a mnohým dobrovoľníkom funguje miestna väzenská kresťanská komunita už 20 rokov. Nesie meno blahoslaveného Marcela Calla, ktorý je zároveň jej patrónom. Väzni tu môžu prijať duchovnú, ale i materiálnu pomoc, navštíviť spoločné modlitby, katechézy, či sväté omše.
V roku 2017 sa vďaka nadácii ACN podarilo tiež zrenovovať miestnu väzenskú kaplnku. Niektorí z väzňov aj takýmto spôsobom vyjadrili svoju vďaku:
„Pretože Boh nikdy neopúšťa svoje deti, keď kričia o pomoc, aj ku nám zoslal anjela: sestru Orencyu – aby počúvala naše náreky a prinášala ich ku vám. Vďaka vám za všetko, čo pre nás robíte. Veľa väzňov sa obrátilo vďaka tomu, že náš život vo väzení sa zlepšil. Mnohí navštevujú hodiny katechizmu a patria do modlitebných skupín v Komunite Marcela Calla. Vďaka vašej štedrej podpore sme pochopili, že ani napriek našim chybám nie sme opustení a že Pán je vždy s nami. Vďaka Bohu a vďaka vám sa teraz cítim šťastný, že svoj čas vo väzení môžem prežívať v pokoji, radosti a v láske ku Kristovi.“
„Boh dopustil moje uväznenie, aby som ho mohol spoznať. Tam vonku som žil zhýralým životom. Tu, vo väzení, som na ceste k obráteniu a radikálne som zmenil svoj spôsob zmýšľania. To všetko sa deje vďaka Bohu a vďaka vám, ktorí ste dôkazom jeho dobroty v mojom živote.“

Modlime sa

Pane Ježišu, dnes sa zriekame všetkých svojich hriechov, ktoré nás zväzujú a robia z nás väzňov a otrokov našich vlastných nerestí. Prosíme ťa, daruj nám skutočnú slobodu, ktorá nám umožní vždy si zvoliť to najväčšie dobro – teba. Amen.

29.04.2020

Dnes o Miriam Toubal v Aleppe

Počet kresťanov v Aleppe sa počas vojny znížil až päťnásobne. Ekonomická kríza a nedostatok pracovných príležitostí ovplyvnil aj mnohých mladých ľudí – no oni sa chcú stať hlasom nádeje.
Pri príležitosti 60. výročia vzniku Pravoslávneho hnutia mládeže zorganizovali mladí a deti veľkolepý koncert, aký v Aleppe nezaznel už dlhý čas. Zbor tvorený približne 60 deťmi a mladými sprevádzalo päť hudobníkov.
Jednou zo speváčok bola 23-ročná Miriam Toubal, študentka biotechnológie, ktorá zbor vedie. Po celý rok sa so zboristami stretávala vždy na hodinu týždenne, aby s nimi nacvičovala piesne, ktoré mohli teraz konečne odznieť pred publikom. Nácviky sú pre ňu po vojne oveľa pokojnejšie a menej stresujúce – no ani v tých najťažších časoch sa mladí a deti neprestali stretávať, aby trénovali spoločné skladby.
Život v Aleppe sa postupne obnovuje najmä vďaka pomoci zvonka. ACN poskytuje miestnym rodinám potravinovú i zdravotnícku pomoc, pomáha im financovať bývanie a vzdelávanie. Rôzne kresťanské cirkvi sa učia spolupracovať, aby sa mesto čo najskôr dokázalo opäť postaviť na nohy. V jeho ruinách sa začína skvieť iskra nového života – a aspoň na krátky moment, Miriam a jej zbor mohli byť hlasom tejto nádeje.

Modlime sa

Nebeský Otec, prosíme ťa, pomáhaj nám napĺňať svoje krstné povolanie a byť v tomto svete svedkami Tvojej nádeje. Aj dnes sa chceme zriecť hriechu a vyznať svoju vieru v Ježiša Krista. Daruj nám milosť, ktorú potrebujeme, aby sme dokázali naplno žiť dôstojnosť, ku ktorej nás povolávaš. Amen.

28.04.2020

Dnes o Yolle Ghandour v Sýrii

Yolla Ghandour je sýrsko-arménskou katolíčkou a matkou troch detí – jednej dcéry a dvoch synov. Spolu s rodinou žijú v meste Aleppo a zažili niektoré z najhorších momentov sýrskej občianskej vojny.
Najbolestnejšou stratou bola pre celú rodinu smrť Yollinho 19- ročného syna Krikora, ktorý zahynul v jednom z bojov v apríli 2014. „V deň, keď zomrel, sme spolu telefonovali, a po skončení telefonátu som mala zvláštny pocit, niečo ako predtuchu,“ rozpráva Yolla. „Modlila som sa k Panne Márii: Prosím, neskúšaj ma. Ty sama si ochutnala tento kalich, prosím nenechaj ma zažiť rovnakú bolesť.“
Neskôr v ten večer však dostala správu, že jej syn bol zranený a prevezený do nemocnice. Aj keď sa, neustále modliac, ponáhľala za ním a prosila svätých o záchranu jeho života, Krikor v túto noc zomrel.
Napriek svojej materinskej bolesti Yolla vyznáva svoju vieru vo vzkriesenie a priznáva, že často premýšľa o živote v Božom kráľovstve. Na svojho syna je hrdá a vníma, že mu chce zostať stále na blízku. „Keď nám do života vtrhnú búrky, musíme stáť ako silný strom s koreňmi zapustenými hlboko v zemi,“ hovorí. A dodáva: „Naše korene musia byť zasadené v Bohu. Všetky zmeny a smútok musíme prekonať s dôverou v jeho lásku.“

Modlime sa

Pane Ježišu, pomôž nám spoznávať a milovať tvoj hlas, ktorým nás vedieš a utešuješ naše srdce aj vo chvíľach smútku a bolesti. Nech tento tvoj hlas prehluší všetko ostatné a prenikne do hĺbky každej zranenej duše – veď tvoja láska je mocná a tvoje slovo nás uzdravuje. Amen.

27.04.2020

Dnes o otcovi Alberto Narváezovi v Paname

V Paname je päť hodín ráno. Kňaz Alberto Narváez vypína budík. Začína sa pripravovať na svoju každodennú prácu v bahnitej misionárskej oblasti Rio de Congo, ktorá sa podobá na džungľu. V provincii Darién, kde pôsobí už štyri roky, musela byť prerušená aj najdlhšia cesta na svete – Panamerická diaľnica – práve pre neprístupné lesy a hory, ktoré sú známe ako Dariénska medzera.
Po tom, čo otec Alberto ráno dotankoval benzín, skontroloval tlak v pneumatikách a prezrel aj mapu, aby zistil, ako sa dostať do komunít, ktoré dnes plánuje navštíviť, si dáva raňajky. Dnes má pred sebou nabitý deň. Dúfa, že sa dostane do Las Peñitas a El Cacao. Keď prší, do týchto dedín, obklopených kopcami, strmými svahmi a „červenou pôdou“, sa autom nedostane.
„Raz sa mi stalo, že auto museli odtiahnuť koňmi, pretože sa nemohlo pohnúť,“ spomína otec Alberto. Táto skúsenosť bola ale preňho poučná. „Keď prší, jednoducho sa do týchto takmer neprístupných oblastí autom nedopravíte. Je lepšie radšej prísť na druhý deň, ako riskovať svoj život.“
V mnohých komunitách apoštolského vikariátu Darién neexistujú žiadne telefónne spojenia a už vôbec nefunguje internet. V každej dedine „delegáti Slova“ koordinujú alebo vykonávajú nedeľné pobožnosti, keď kňaz chýba. Z času na čas sa otec Alberto Narváez s nimi stretne na stretnutiach alebo školeniach. Potom musia zariadiť termíny, kedy k nim zavíta kňaz.
Ak príde deň určený na jeho návštevu a misionár sa nedostaví, ľudia ho idú hľadať. „Čakajú na mňa, vedia deň a čas, kedy sme sa dohodli na stretnutí. Ale tiež vedia, že ak neprídem, nie je to preto, že nechcem, ale preto, že mi v tom niečo zabránilo.“ Tak, ako stúpa hladina rieky, rastie aj riziko, že vozidlo s pohonom všetkých štyroch kolies odnesie prúd. „Ak auto nemá dostatočný výkon, ohrozujete tak svoj život.“
Keď však konečne dorazí do dediny a vystúpi z auta, Alberto okamžite zabudne na únavu aj na všetok stres zo zlých ciest. „Keď vidíš šťastné tváre ľudí, zabudneš na seba. Na čo nezabudneš, je úprimná náklonnosť pokorných a jednoduchých ľudí. To je niečo, čo mi dáva silu ako kňazovi.“

Modlime sa

Pane, ty vidíš do sŕdc každého z nás. Prosíme ťa za tých, ktorí žijú v odľahlých častiach Zeme a nemajú prístup k sviatostiam tak často, ako by bolo potrebné. Požehnaj tieto regióny dažďom duchovných povolaní a povzbudzuj kňazov k obetavej službe. Amen.

Informačný servis nitrianskej diecézy

Ďalšie informácie

Okolie

Rýchle linky

Kontakt