Pozvaní k radosti

Príbehy nádeje v čase krízy

23.05.2020

Dnes o obeti znásilnenia Meene Barwe, ktorá dáva nádej ľuďom v Indii

V auguste 2008 zažil region Kandhamal v Indii najhoršie prenasledovanie kresťanov v modernej histórii krajiny. Napätie explodovalo, keď bol zavraždený hinduistický duchovný a radikáli okamžite falošne obvinili kresťanov. Výsledkom vyčíňania extrémistov bolo niekoľko sto zavraždených kresťanov, 600 zničených kostolov a 6 000 domov kresťanov.
Jednou z obetí krutého násilia bola Meena Barwa. Len preto, že je kresťanka, ju znásilnili a polonahú viedli po uliciach mesta na znak poníženia.
„Trauma, ktorú som prežila, bola nezvládnuteľná. Kvôli vlastnej bezpečnosti som sa musela niekoľkokrát sťahovať z miesta na miesto. Musela som byť roky oddelená dokonca aj od mojej rodiny,“ povedala pracovníkom ACN, ktorí jej pomohli.
Utrpenie sa však neskončilo. Keď sa začal súdny proces s násilníkmi, Meena sa musela pravidelne vrátiť do mesta na súd. „Ten súd ma traumatizoval znova a znova. Nemohla som spať, bola som duševne úplne zničená a nenávidela som všetkých ľudí. Keď som zaspala, snívalo sa mi o tom, ako mi ublížili.“
Súdnictvo v Indii trpí mnohými problémami a súdne procesy, ak sú spravodlivé, sa ťahajú dlhé roky, často bez výsledku. Najmä, ak ide o kresťanov.
Po rokoch sa však stalo niečo, čo Meena nikdy nečakala.
„Uvedomila som si, že tak ako ja trpia mnohí ďalší ľudia v krajine. Zrazu som zacítila silnú povinnosť, aby som s tým niečo spravila.“ A tak sa Meena anonymne prihlásila do školy pre dievčatá. Keď vzala svoj život do rúk, aj ona sa vnútri začala meniť. „Stretla som ľudí, ktorí mi pomohli prejsť všetkým utrpením a nájsť znova zmysel života. Cítila som, že sú to ľudia, ktorých mi posiela Boh ako anjelov, aby ma preniesli cez trápenie.“
V roku 2015 začala Meena študovať právo a vďaka skúsenosti so zlým súdnictvom sa rozhodla, že bude ako právnička slúžiť tým, ktorí sú v núdzi.
„Každý deň, keď sa modlím Otče náš, odpúšťam tým, ktorí mi ublížili. Keď prosím Boha aby mi odpustil moje previnenia, musím aj ja odpúšťať. Vďaka modlitbe a odpusteniu som sa zbavila traumy a už ma viac neprenasledujú strašné myšlienky. Dnes žijem svoj život slobodne.“
„Ďakujem Bohu za dar života, za to, že mi pomáha zvládať skúšky, že mi dáva silu slúžiť slabým a dávať ľuďom v mojej krajine nádej, že existuje spravodlivosť.“

Modlime sa

Pane Ježišu, prosíme Ťa za obete sexuálneho násilia a poníženia. Uzdrav ich svojou láskou, vylieč ich srdce a dušu a daj im silu odpustiť. Daj im pocítiť, že aj napriek násiliu, ktoré dokážu vykonať ľudia, existuje na svete veľa lásky dobra. Amen.

22.05.2020

Dnes o Chudobných sestrách svätej Kláry v Bosne a Hercegovine

Chudobné sestry svätej Kláry, či klarisky, ako ich poznáme u nás, pôsobia aj v Brestovsku v Bosne a Hercegovine – už vyše 30 rokov.
Ich kláštor vznikol v roku 1989, keď bolo Brestovsko ešte súčasť Juhoslávie. Štyri sestry do tohto kláštora prišli z chorvátskeho Splitu, aby založili nový kláštor v regióne, kde vtedy žiadne podobné spoločenstvo nepôsobilo. Dnes žije v tomto spoločenstve osem sestier, ktoré žijú v prísnej klauzúre a neustálej modlitbe za nás všetkých.
Sestry sa snažia byť sebestačné. Zdrojom ich príjmov je napríklad výroba a príprava hostií. Ich poctivej práci sa dostalo tej najväčšej odmeny – v roku 2015 boli hostie z ich kláštora použité Svätým Otcom Františkom, keď v Sarajeve slúžil slávnostnú svätú omšu.
Na túto špeciálnu príležitosť dokonca dostali sestry povolenie opustiť klauzúru, aby sa pápežovej svätej omše mohli zúčastniť osobne.
Kontemplatívne rády ako klarisky v Brestovsku sú dôležitým pilierom Cirkvi. Už vyše tisíc rokov rozličné komunity trávia svoj život prácou a modlitbou za celú Cirkev a sú zdrojom požehnania pre regióny, kde pôsobia.
„Ďakujeme za Vašu pomoc,” napísali nám nedávno sestry z Brestovska, pretože nadácia ACN podporila ich komunitu kúpou nástrojov potrebných na výrobu hostií. „Uisťujeme Vás, že sa každý jeden deň modlíme za Vás a Vaše rodiny. Nech Vás náš Pán požehná a pomáha Vám v každom jednom okamihu Vášho života!”

Modlime sa

Pane prosíme Ťa za všetkých zasvätených, posilňuj ich vo viere a v časoch pochybností sa im daj poznať, aby vedeli, že ty si nad všetkým a riadiš životy nás všetkých. Daj, aby zasvätené osoby po celom svete nepociťovali materiálne ani duchovné strádanie a aby mohli žiť svoje povolanie naplno. Amen.

21.05.2020

Dnes o pygmejoch, domorodých obyvateľoch v Kongu

Domorodé obyvateľstvo pygmejov možno rozdeliť na viaceré etnické skupiny, ktoré sú medzi sebou zreteľne rozlíšiteľné, napr. Twa, Aka, Baka alebo Mbuti. Podľa odhadom žije v rovníkovej Afrike až 900 000 pygmejov.
V posledných desaťročiach sa pygmejovia a ďalšie miestne spoločenstvá stali obeťami zaberania pôdy. Nezákonné privlastňovanie tradičnej pôdy ich predkov slúži ekonomickým záujmom v oblasti poľnohospodárskych prác alebo ťažby dreva.
Pygmejovia trpia odlesňovaním, inváziou ťažobných spoločností a vojnami, ktoré pustošia ich územia. Musia sa nečinne prizerať na ničenie svojich tradičných miest, na ktorých rástli ovocné stromy, alebo sa na nich dokonca nachádzajú hroby ich predkov.
V živote im preto veľmi pomáha viera v živého Krista. Hoci katolíkov je medzi nimi zatiaľ máličko – v diecéze Ouesso v Kongu je to približne 3-tisíc z nich – viera sa medzi nimi rozmáha. Keď do farnosti Péké na severe krajiny v roku 2014 prišiel kňaz Franck Bango, našiel tu rozličné sekty. Dnes sú ich predstavitelia preč a obyvatelia sa čoraz viac obracajú na kresťanstvo.
Otec Bango žije spolu s pygmejmi, sprevádza ich pri rybolove, aby sa s nimi dobre spoznal… Spočiatku „boli podozrievaví, pretože zažili, že kandidáti v rôznych voľbách porušili svoje sľuby… Tiež si mysleli, že Kristus by nezodpovedal ich tradíciám, ale zistil som, že bez toho, aby o tom vedeli, už žijú v duchu určitých evanjeliových hodnôt“.
Otec Bango ako príklad uvádza, že novomanželia vstupujú do celoživotného manželstva. U pygmejov neexistuje ani koncept rozvodu, ani polygamie. Okrem toho nie sú ani materialisticky založení.

Modlime sa

Pane prosíme Ťa za všetkých pygmejov a členov iných domorodých kmeňov. Daj sa im spoznať skrze odvážnych misionárov a dovoľ im radovať sa z tvojho vykúpenia. Zbav ich pôsobenia rozličných siekt a falošných prorokov, aby sa čím skôr mohli pripojiť k Cirkvi ako jej plnohodnotní členovia. Amen.

20.05.2020

Dnes o sestre Rite Kuročkine z Kazachstanu

Sestra Rita žije a pracuje v Dome svätej Kláry v kazachstanskom meste Kapčagaj. Spolu s dvoma sestrami spravuje detský domov. Mnohé deti zažili násilie, utiekli z domu a skončili na ulici. „Každý z nás prišiel z inej rodiny, ale Boh nás zjednotil a teraz tvoríme jednu rodinu tu,“ hovorí sestra Rita.
„Sme neustále s našimi deťmi. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Robíme všetko, čo robí každá matka doma.“
Sestry pripravujú jedlo, starajú sa o oblečenie, vozia deti do škôlky, alebo do školy, či na krúžky. Pomáhajú im s domácimi úlohami, učia ich robiť domáce práce a, samozrejme, modlia sa s nimi. „Každý deň s našimi deťmi je plný dobrodružstva a mojou najväčšou radosťou bude, ak z nich vyrastú dobrí ľudia.“
Rita sa rozhodla stať rehoľnou sestrou napriek tomu, že vyrástla v neveriacej rodine. Keď chcela vstúpiť do kláštora, jej mama bola veľmi proti a nechcela jej to dovoliť. Rita to však nedokázala urobiť bez súhlasu mamy. Odišla na jeden rok starať sa o svoju tetu a práve počas tohto roka jej mama zmenila názor. „Videla, aká som bola smutná, že nemôžem ísť za svojím povolaním. Dnes naopak vidí aká som šťastná.“
„Moju rehoľu som si vybrala najmä kvôli úcte k Panne Márii,“ opisuje rozhodnutie vstúpiť do Kongregácie sestier Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Pôsobia hlavne v Poľsku, ale malé komunity možno nájsť aj v krajinách východnej Európy. Sestry väčšinou spravujú školy, či detské domovy.
V Kazachstane začala aj Rita pôsobiť na požiadanie miestneho kňaza, ktorý založil jedáleň pre chudobných a videl, že na jedlo prichádza veľa detí. Zistil, že sú to siroty a tak sa začala aj misia sestry Rity.

Modlime sa

Pane prosíme Ťa za všetky siroty. Pošli do ich života ľudí, ktorí sa ich ujmú a dajú im pocítiť, že sú milované Božie deti. Prosíme Ťa aj za všetkých, ktorí sa starajú o opustené deti. Daruj im múdrosť, láskavosť a trpezlivosť. Amen.

19.05.2020

Dnes o Ricardovi Mínguezovi a kresťanoch na Kube

Ricardo je „kostolníkom“ na predmestí Havany v štvrti s názvom Antonio Guiteras. Slovo kostolník je v úvodzovkách, pretože ich kostolom sú plechové steny a strecha, pod ktorými sa veriaci stretávajú už 25 rokov.
Keď spomína na všetky ťažkosti, ktoré ako kresťanská komunita zažili, má slzy v očiach. „Na tento moment sme čakali skoro celý život a mnohí z nás sa ho už nedočkali. Buď utiekli z krajiny, alebo už nežijú.“ Na čo tak dlho a s vierou čakali? Na svoj vlastný kostol.
Kresťania v tejto štvrti sa začali stretávať na dvore u jedného zo susedov a neskôr si postavili dočasnú „chatrč“, ktorá slúži ako miesto bohoslužieb, svadieb, krstov… „Moja služba kostolníka je teraz o tom, že prídem prvý a poukladám stoličky, pripravím oltár,“ hovorí, keď má pred očami predstavu, že už čoskoro bude naozajstným kostolníkom.
„Dlhé roky sme nemohli ani len hovoriť o našej viere, o živote kresťanov. Po dlhom úsilí nám úrady konečne povolili zobrať si kúsok zeme a začať stavať.“
Kostol bude zasvätený pápežovi Jánovi Pavlovi II. a to z veľmi dôležitého dôvodu. Bola to práve jeho návšteva na Kube v roku 1998, keď sa ľady konečne začali topiť a nepriestrelná komunistická garnitúra začala tolerovať aktivity aj v štvrti, kde žije Ricardo.
„Je to malý kostol, lebo na viac nemáme,“ hovorí Ricardo. A skutočne, ich kostolík pôsobí ako nenápadný Dávid, ktorý stojí oproti Goliášovi – vysokému obytnému domu, ktorý postavili komunisti tesne po ich revolúcii ako symbol víťazstva ideológie. „Vybavenie zháňam sám. Otec kardinál nám daroval stoličky, náš diakon zohnal nejaké lavice. Oltárne plachty a ostatné veci vyrábajú susedia. Ja chodím po návštevách a všetko to dávam nejako dokopy.“
„Vydržal som už v živote veľa vecí a ešte veľa vydržím. Mali sme tu všetko. Komunizmus, hurikány, dnes máme koronavírus. Pamätám si ako sa nám ľudia smiali, že odkiaľ zoženieme toľko peňazí na kostol. A dnes je skoro hotový,“ uzatvára s hrdosťou.
Ricardovo odhodlanie a svedectvo viery je to, čo drží ich „farnosť“ pri živote. Aj napriek celoživotným ťažkostiam vytrval v službe, ktorú mu Pán Boh zveril a s pokorou budoval najprv chatrč a dnes už naozajstný kostol. Takto Ricardo, jednoduchý človek, buduje Cirkev na Kube.

Modlime sa

Pane Ježišu, prosíme Ťa za všetkých ľudí, ktorých sužujú totalitné režimy. Daruj im vytrvalosť a pevnú vieru, že to, ako sú veci usporiadané na zemi je len dočasné a že jediným a pravým Kráľom a vládcom si Ty sám a len Tebe máme slúžiť. Amen.

18.05.2020

Dnes o Farisovi Hanna Naamovi z Iraku

Mesto Batnaya v severnom Iraku, vzdialené asi 24 km od Mosulu, sa stalo dôležitým symbolom nádeje pri obnove života na Ninivskej planine. Pred príchodom ISIS v ňom žilo približne 950 rodín chaldejských katolíkov, ktorí tu žili pokojným životom. Viac ako dve tretiny domov však boli kompletne zničené – vypálené, vyrabované či zasiahnuté výbuchmi nespočetného množstva bômb znepriatelených armád.
Batnaya pôsobila ako mesto duchov. Jedným z tých, ktorí zúfalo túžili po návrate domov, bol Faris Hanna Naamo. „Bol to predsa môj dom,“ vysvetľuje svoje pohnútky. Presvedčil manželku Hanu a spolu s tromi deťmi sa v júni 2019 vrátili do mesta. „Nebol tu elektrický prúd, tečúca voda, žiadni susedia,“ hovorí.
„Bol Faris tvrdohlavý alebo vytrvalý?“ kladie nahlas otázku otec Aram Rameel Hanna, farár z mesta Batnaya, ktorý bol od začiatku Farisovej rodine oporou. Manželský pár mu je veľmi vďačný – v tom ťažkom čase ich navštevoval každý deň. „Neviem, čo by sme si bez neho boli počali. Pomohol nám prekonať časy, keď nebolo pre nás ľahké uveriť, že sa niečo zlepší. Spomínam si, že moja najmladšia dcéra Nour nemala priateľov, s ktorými by sa bola mohla hrať, iba svoju staršiu sestru. Vzala si teda bicykel a celý deň jazdila po prázdnych uliciach. Cítil som veľkú ľútosť. Keď k nám prišiel otec Aram, bolo to ako darček, vždy nás povzbudil. Pôsobil na nás ako závan čerstvého vzduchu a posilňoval našu vieru. Vďaka nemu sme boli schopní stáť pevne.“ Otec Aram namieta: „Prišiel som iba na šálku čaju…“
Aj vďaka kampani s názvom Späť ku koreňom, iniciovanej nadáciou ACN, sa už 46 % kresťanov rozhodlo vrátiť na miesta, ktoré kedysi volali svojím domovom.

Modlime sa

Pane Ježišu, prosíme ťa za všetkých ľudí, ktorí musia kvôli vojne utekať zo svojich domovov. Neopúšťaj ich a buď im vždy nablízku, keď pociťujú strach, neistotu a beznádej. Posilňuj ich dôveru v teba a poskytni im bezpečie a ochranu vo svojej láskavej náruči. Amen.

Informačný servis nitrianskej diecézy

Ďalšie informácie

Okolie

Rýchle linky

Kontakt