„A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou,
ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18).
Drahí farníci, deti a mládež,
keď som si pripravoval tento príhovor, v kontexte súčasných dní a momentálnej situácie liturgického slávenia veľkonočných sviatkov „za zatvorenými dverami“ bez verejnej účasti veriacich, napadla mi udalosť, keď sa veľkňazi a farizeji rozhodli po vzkriesení Lazára, že Ježiša zabijú a Ježiš sa už nemohol verejne pohybovať medzi ľuďmi. Mnohí očakávali Ježiša na Veľkú noc v chráme s otázkou: „Čo myslíte? Príde na sviatky?“ (Jn 11, 56). Túto otázku by sme dnes mohli prijať a položiť ju sebe. Čo to znamená pre nás v tomto roku? Čakáme a veríme, že Ježiš príde počas týchto veľkonočných sviatkov a dá nám účasť na svojom zmŕtvychvstaní?
Dni, ktoré prežívame, sú ťažké nielen pre Ježiša, ale i pre nás. Budeme ich prežívať bez verejného spoločenstva veriacich. Zároveň je to však výzva, aby sme ich prežívali osobnejšie vo svojich rodinách, nie však bez Ježišovej účasti. Je dôležité, aby sme tieto dni prežívali vedome, aby sme si nenechali utiecť chvíle milosti, ktoré nám Pán ponúka.
Kvetnou nedeľou sme vstúpili do Veľkého týždňa. Celá naša pôstna príprava má vyvrcholiť vo Veľkonočnom trojdní.
Na Kvetnú nedeľu sme s Ježišom prežívali chvíle slávy, nadšeného prijatia, obdivu a prevolávania na slávu, ale aj chvíle poníženia, odsúdenia, ba ukrižovania.
Naša pozornosť je pri bohoslužbe Zeleného štvrtku upriamená na tri veľké tajomstvá: ustanovenie Eucharistie, ustanovenie sviatosti kňazstva a odovzdanie nového prikázania lásky. Túto lásku Ježiš sám prejavil až do krajnosti svojou obetou za nás a zviditeľnil ju symbolickým umývaním nôh apoštolom. Týmto skutkom nám Ježiš sprostredkuje odpustenie, pozdvihuje našu dôstojnosť a robí nás schopnými na slávenie Eucharistie a prijatie novej zmluvy s ním.
Veľký piatok je dňom pokánia a pôstu. V centre celého dňa je Kristov kríž ako znamenie Božej lásky ku každému z nás, ale tiež znamenie víťazstva. Je to deň nielen najväčšieho ticha, ktoré nás vedie k nášmu krížu, utrpeniu a zomieraniu, ale aj dňom najväčšej lásky.
Na Bielu sobotu – veľkonočnú vigíliu sme pozvaní objaviť silu Krista ako svetla sveta, ktorú sme dostali vo sviatosti krstu, a múdrosti Božieho Slova, Kristovho evanjelia, v Eucharistii ako pokrme života lásky tu i vo večnosti, v radosti a pokoji, ktorý nám nik iný nie je schopný dať, iba Ježiš, a ktorý nám nik nemôže vziať. Slávením Eucharistie je celá bohoslužba dovŕšená. V plnom význame je Eucharistia veľkonočnou sviatosťou, totiž pamiatkou obety na kríži a prítomnosti vzkrieseného Krista. Svedectvom o vzkriesení potom už nie je prázdny hrob, ale každý kresťan oživený Kristovým Duchom a celé spoločenstvo veriacich.
Nedeľa zmŕtvychvstania je pokračujúcou oslavou Kristovho vzkriesenia. Od srdca k srdcu, od úst k ústam sa nesie radostná zvesť, že Ježiš žije. On je živým Pánom neba i zeme. Ježišovo vzkriesenie dáva jedinečnú nádej na prekonanie smrti každému, kto v neho verí. Celá veľkonočná oktáva od tejto nedele až do sviatku Božieho milosrdenstva sa slávi ako jeden deň, ako veľký deň Pána, s radosťou a vďačnosťou.
Veľkonočné sviatky sa slávia, ale predovšetkým sa žijú, prežívajú. Veľká noc je najväčšie tajomstvo Ježišovho i nášho života. A to má ovplyvniť celý náš život. Počas veľkonočných dní nemáme myslieť na seba, ale na Ježiša. Preto ich máme znova prežívať, aby sme boli stále bližšie k týmto tajomstvám a aby sme ich prežili s ním.
Ježiš prichádza v tieto chvíle do našich kostolov, do našich rodín, ale predovšetkým do našich sŕdc, ku každému z nás úplne jednotlivo, aby s nami vytvoril spoločenstvo lásky. Treba vstúpiť osobne do vzťahu s Ježišom.
Počas týchto veľkonočných sviatkov budeme odkázaní sami na seba v ich prežívaní vo svojich rodinách i každý osobitne. Mnohým hrozí, že sa s Ježišom v tieto dni ani nestretnú, pretože nebudú spoločne sláviť veľkonočné sviatky v kostole. Ale ak vpustíme Ježiša vo svojich srdciach do svojich príbytkov a spojíme sa s ním, upevníme svoj vzťah k nemu i k sebe navzájom.
Ježiš neprišiel odstrániť ťažké časy, ale naučiť nás, ako ich prekonať s pokojom, silou a radosťou. Neprišiel zrušiť kríž, ale dať mu zmysel. Zdôrazňuje nám tri základné postoje: modlitbu, kríž, vzájomnú lásku. No prvotným a podstatným postojom, ako žiť a prekonať ťažké časy, je dôvera v Otcovu lásku.
Ježiš ide pred nami, aby nás učil žiť v nádeji uprostred ťažkých časov. „A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo“ (Heb 12, 13). Nenechajme si určovať svoj život, svoje myslenie okolím a prostredím, situáciou, ktorú prežívame ani vonkajšou náladou, ale vždy a vo všetkom hľadať, ako zostať verní Bohu. Ide o to, aby sme nestratili ani nezradili seba samých a svojho Boha. Ide tu o to, aby sme boli svetlom, aj keď by sa všade okolo nás šírila tma. Ide o to, aby sme boli verní svojmu Bohu, ktorý miluje človeka. Ide o to, aby sme verili a dosvedčovali vernosť pravde evanjelia, ktorá je aj pravdou nášho života. Ide o to, aby sme vedeli uchovať aspoň malinké svetielko nádeje, lásky, ktorému nás učí evanjelium. Ide o to, aby sme neboli zhasnuté sviece kresťanského života a evanjeliových hodnôt, ale horiace.
Stačí, ak nosíme Krista v sebe a potom sa usilujeme milovať tých, s ktorými žijeme. Na to máme silu všetci. Nemusíme sa báť dnešnej situácie sveta, dôležité je, aby sme prijali Krista a urobili to, čo môžeme urobiť v sebe samých. Ide o to, aby sme uverili Kristovi, aby sme mu otvorili svoje srdcia, a umožnili, aby v tomto svete, všade tam, kde sme, on žil v nás. Veď: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 35.37-39).
Žijeme ťažké časy. Je neužitočné, ak nás to robí zatrpknutými, a ešte zhubnejšie, ak neberieme do úvahy Božiu prítomnosť. Kresťan nesmie nikdy zabudnúť, že je tu Boh, ktorý riadi dejiny, je tu Kristus, ktorý je hlavou Cirkvi, a je tu Duch Svätý, ktorý v bolesti rodí nové časy: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).
Je dôležité, aby sme si v tieto dni uvedomili, že nie sme iba vonkajšími pozorovateľmi, divákmi evanjeliových udalostí, ale ich účastníkmi. Preto sa v nich nachádzame aj my. Určite v nich môžeme nájsť a objavovať svoje miesto a svoj postoj k Pánu Ježišovi. Môžeme spoznať, či sme tí, ktorí sa dnes k nemu hlásia aj počas týchto ťažkých dní iba svojimi ústami, či naše srdce, zmýšľanie a správanie nie je ďaleko od neho. Patríme azda k tým, ktorí sú ľahostajní vo svojom postoji ku Kristovi a k jeho Cirkvi, lebo sa nechali oklamať spoločenskými náladami a nepriateľstvom voči Cirkvi, aké vytvárajú mnohé médiá? Alebo zostávame verní Kristovi, Cirkvi a patríme k tým, čo majú odvahu sprevádzať Krista aj na jeho dnešnej krížovej ceste? Alebo sa zo strachu a nedostatku viery ukrývame do bezpečia?
Náš vzťah ku Kristovi nemôže byť len nejakou hrou. Musí byť vždy skutočný a pravdivý! Nemôžeme si zahrávať s naším vzťahom k Ježišovi, nemôžeme ho iba hrať. Buď sme s ním, alebo sme proti nemu. Svoj vzťah ku Kristovi a Cirkvi máme žiť verne za každých okolností. Je čas dozrieť a zmúdrieť.
Ježiš na veľkonočné sviatky príde, nebude sa schovávať, naopak triumfálne, po kráľovsky, vojde do kostola našej farnosti, aby v ňom položil svoj život ako obetu. Príde na tieto sviatky aj do našich rodín, do našich sŕdc?
Pane, urob nás svetlom viery, ktorá svieti aj uprostred temnôt sveta. Pane, urob nás svetlom neochvejnej dôvery v teba, aj keď nás sila našich slabostí vyčerpáva. Pane, urob nás svetlom dobrého príkladu, aby sa náš život stal darom tvojej lásky pre druhých. Pane, urob nás svetlom odpúšťania, aj keď nás zranenia bolia. Pane, urob nás svetlom nádeje, ktorá nikdy nesklame; svetlom vytrvalosti a vernosti nášmu kresťanskému povolaniu aj uprostred tejto civilizácie nevernosti, v ktorej nám prichodí žiť. Pane, urob nás svetlom oddanej lásky k tebe, aj keď máme veľa dôvodov nechať sa znechutiť. Pane, daruj nám svojho Ducha, aby sme boli schopní svedčiť o tebe vždy a všade.
Moje želanie k veľkonočným sviatkom by som Vám všetkým chcel vyjadriť slovami sv. Jána Pavla II., ktoré adresoval všetkým, keď bol zvolený za pápeža v roku 1978: „Moc Kristovho kríža a vzkriesenia je väčšia ako všetko zlo, z ktorého by človek mohol a musel mať strach. Kristus po svojom zmŕtvychvstaní povedal apoštolom a ženám: „Nebojte sa!“ Tieto slová potrebujeme dnes možno viac ako kedykoľvek predtým. Je potrebné, aby sa posilnila istota, že existuje ten, kto drží v rukách osudy tohto pominuteľného sveta, kto má v rukách kľúče od smrti a podsvetia. Len on sa môže plne zaručiť za slová: „Nebojte sa!“
Váš Jozef Holka, farár
