Vo Veľkom týždni Katolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania.
Kvetná nedeľa
Posledná pôstna nedeľa, známa pod menom Kvetná nedeľa, alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Kvetná nedeľa nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania si počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka, tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy budúceho roku. Bahniatka si na posvätenie prinášajú aj ľudia, tie si potom nosia domov ako posvätenú vec a zakladajú ich za obrazy, zapichujú do trámov, dávajú do vázy a kedysi ich dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev ešte v 7. storočí. Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie – časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio – utrpenie) – opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti.
Kvetnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie. Ono je vlastne vyvrcholením Veľkého týždňa. Začína sa omšou Večere Pána na Zelený štvrtok a končí sa vešperami Veľkonočnej nedele. Veľký týždeň – je slovenské pomenovanie obdobia známeho v liturgii ako Hebdomada sancta (Svätý týždeň).
Posledné tri dni Veľkého týždňa – tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.
Zelený štvrtok
Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto sv. omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov. Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom. Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmórum). Olej má tiež liečivé účinky – tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť. Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. (Po hebrejsky znie toto slovo „Mesiáš“.) Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom.
Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“. V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.
Veľký piatok
Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom – dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rimskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba – farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.
Biela sobota
Biela sobota je aliturgický deň. Nekonajú sa bohoslužby. Kresťanský ľud si pripomína, že Pán je uložený v hrobe. V našich krajoch je zvykom otvoriť chrám na poklonu pri Božom hrobe, kde sa zhromažďujú veriaci na tichú poklonu Najsvätejšej sviatosti.
Veľkonočná nedeľa
a) Veľkonočná vigília
„Obrady Bielej soboty“ sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota – oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12, 1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. Veľkonočná vigília – noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené a pozostávajú z obradu svetla (požehnanie veľkonočného ohňa a veľkonočnej sviece – paškálu). Zapaľovaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece – paškálu, sa začína liturgia veľkonočnej vigílie. Táto svieca je stredobodom veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta – Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec sa poprosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu (ak niet krstencov, tak sa iba posvätí krstná voda a obnovia krstné sľuby), ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40 dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!). Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969. Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novopokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Veľkonočný pondelok nie je prikázaným sviatkom.
b) Veľkonočná nedeľa
V tento deň si rímskokatolíci pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie – najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.
Veľkonočný pondelok
Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (porov. tamtiež). Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.
Veľkonočné obdobie
Obdobie veľkonočnej slávnosti trvá 50 dní. Začína sa na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého (Turíce), ktorý sa tohto roku slávi 4. júna. Toto obdobie sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa”. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja.
Spracované podľa archívu TK KBS
Katechéza Svätého Otca k Veľkonočnému trojdniu:
Je to ako byť na Kalvárii
«Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!» (Iz 52, 13-15).
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Už ponorení do duchovnej atmosféry Veľkého týždňa, sme na prahu Veľkonočného trojdnia. Od zajtra do nedele budeme prežívať ústredné dni liturgického roka, keď budeme sláviť tajomstvo Pánovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. A toto tajomstvo prežívame zakaždým, keď slávime Eucharistiu: keď ideme na svätú omšu, nejdeme sa len modliť: nie. Ideme obnoviť, znovu uskutočniť toto tajomstvo, veľkonočné tajomstvo. Toto je dôležité nezabudnúť. Je to, akoby sme išli na Kalváriu – je to to isté –, aby sme obnovili, znovu uskutočnili veľkonočné tajomstvo.
Večer Zeleného štvrtku vstupom do Veľkonočného trojdnia znovu prežijeme svätú omšu, ktorá sa [po latinsky] nazýva „in Coena Domini“, [omša na pamiatku Pánovej večere]. V tejto omši sa koná pamiatka Poslednej večere, všetkého, čo sa tam v tej chvíli udialo. Je to večer, v ktorom zanechal Kristus svojím učeníkom testament svojej lásky v Eucharistii, ale nie ako spomienku, ale ako pamiatku, ako svoju trvalú prítomnosť.
Zakaždým, keď sa slávi Eucharistia, ako som povedal na začiatku, sa obnovuje toto tajomstvo vykúpenia. V tejto Sviatosti nahradil Ježiš obeť prinášanú na obetu – veľkonočného baránka – sebou samým: jeho Telo a jeho Krv nám dávajú spásu z otroctva hriechu a smrti. Tam je záchrana z každého otroctva! Je to večer, v ktorom nás Ježiš žiada, aby sme sa milovali navzájom tým, že sa staneme služobníkmi druhých, ako to urobil on, keď poumýval nohy učeníkom.
To gesto anticipuje krvavú obetu na kríži. A v skutku, deň potom Učiteľ a Pán zomrie, aby učinil čistými nie nohy, ale srdcia a celý život svojich učeníkov. Bolo to obetovanie v službe všetkým nám, pretože touto službou svojej obety nás všetkých vykúpil.
Veľký piatok je dňom pokánia, pôstu a modlitby. Prostredníctvom textov Svätého Písma a liturgických modlitieb budeme akoby zhromaždení na Kalvárii, aby sme si pripomenuli umučenie a vykupiteľskú smrť Ježiša Krista. V intenzívnom momente liturgického aktu bude vystavený Ukrižovaný, aby sme sa mu poklonili. Klaňajúc sa krížu nanovo prežijeme cestu nevinného Baránka obetujúceho sa za našu spásu.
Budeme niesť v mysli a v srdci utrpenia chorých, chudobných, vylúčených tohto sveta; spomenieme si na „obetovaných baránkov“ – nevinné obete vojen, diktatúr, každodenných násilí, potratov… Stojac pred podobou ukrižovaného Boha budeme niesť v modlitbe toľké množstvo ukrižovaných dneška, ktorí iba od neho môžu prijať útechu a zmysel svojho trápenia. A dnes je ich toľko: nezabudnite na ukrižovaných dneška, ktorí sú obrazom Ukrižovaného Ježiša, a v nich je Ježiš.
Odkedy vzal Ježiš na seba rany ľudstva a samotnú smrť, Božia láska zavlažila tieto naše púšte, osvietila tieto naše temnoty. Pretože svet je v temnotách. Urobme zoznam všetkých vojen, ktoré sa vedú v tejto chvíli; všetkých detí, ktoré zomierajú od hladu; všetkých detí, ktoré sú bez vzdelávania; celých národov zničených od vojen, od terorizmu. Toho množstva ľudí, ktorí pre trochu lepší pocit potrebujú drogy, drogový priemysel, ktorý zabíja… Je to pohroma, je to púšť!
Sú tu malé „ostrovy“ Božieho ľudu, či už kresťanského, alebo akejkoľvek inej viery, ktoré chránia v srdciach vôľu byť lepšími. Ale povedzme si ako sa má skutočnosť: na tejto Kalvárii smrti je Ježiš, ktorý trpí vo svojich učeníkoch.
Počas svojho účinkovania Boží Syn rozdával život plnými priehrštiami, keď uzdravoval, odpúšťal, kriesil… Teraz, v hodine najvyššej Obety na kríži, privádza k naplneniu dielo, ktoré mu zveril Otec: vstupuje do priepasti utrpenia, vstupuje do pohrôm tohto sveta, aby ich vykúpil a premenil. A aby vyslobodil aj každého z nás z moci temnôt, z pýchy, z odporu kladeného voči láske Božej. A toto dokáže jedine Božia láska. Jeho ranami sme boli uzdravení (porov. 1 Pt 2, 24), hovorí apoštol Peter, jeho smrťou sme boli vykúpení, my všetci. A vďaka nemu, opustenému na kríži, nikto z nás už viac nie je sám vo tme smrti. Nikdy. On je stále po našom boku: treba mu len otvoriť srdce a nechať sa ním viesť.
Biela sobota je dňom ticha: veľké ticho je na celej zemi; ticho prežívané v plači a v rozpakoch prvých učeníkov, zmätených z potupnej smrti Ježiša. Zatiaľ čo Slovo mlčí, a Život je v hrobe, tí, čo dúfali v neho, sú vystavení tvrdej skúške, cítia sa sirotami, možno i osirelými vo vzťahu k Bohu.
Táto sobota je aj dňom Márie: tiež prežíva plač, ale jej srdce je plné viery, plné nádeje, plné lásky. Ježišova Matka nasledovala Syna na bolestnej ceste a zostala pod krížom s prebodnutou dušou. Ale keď sa všetko zdá skončené, ona bdie, bdie v očakávaní uchovávajúc si nádej v Boží prísľub, že vstane z mŕtvych. Takto, v najtemnejšej hodine sveta, sa stala Matkou veriacich, Matkou cirkvi a znakom nádeje. Jej svedectvo a jej príhovor nás podopierajú, keď sa ťarcha kríža stane príliš ťaživou pre každého z nás.
Do temnôt Bielej soboty vtrhne radosť a svetlo s obradmi Veľkonočnej vigílie a v neskorý večer zaznie slávnostný spev Aleluja. Bude to stretnutie vo viere so vzkrieseným Kristom a veľkonočná radosť potrvá ďalších celých päťdesiat dní, až do príchodu Ducha Svätého.
Ten, ktorý bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych! Všetky otázky a neistoty, váhania a obavy sú týmto odhalením rozptýlené. Zmŕtvychvstalý nám dáva istotu, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, že život vždy zvíťazí nad smrťou a naším cieľom nie je neustále klesať od jedného smútku k druhému, ale stúpať do výšky. Vzkriesený je potvrdením, že Ježiš má pravdu vo všetkom: v tom, že nám sľubuje život presahujúci smrť a odpustenie presahujúce hriechy.
Učeníci pochybovali, neverili. Prvá, ktorá uverila a uvidela, bola Mária Magdaléna. Bola apoštolkou vzkriesenia, lebo išla vyrozprávať, že videla Ježiša, ktorý ju nazval menom. A potom ho videli všetci učeníci. Ale chcel by som sa pozastaviť nad týmto: strážcovia, vojaci, ktorí boli v hrobe, aby nedovolili, žeby prišli učeníci a vzali si telo, ho videli: videli ho živého a zmŕtvychvstalého.
Nepriatelia ho videli a potom sa tvárili, že ho nevideli. Prečo? Pretože dostali zaplatené. Tu je to opravdivé tajomstvo, o ktorom Ježiš kedysi povedal: „Na svete sú dvaja páni, dvaja, nie viacerí: dvaja. Boh a peniaze. Kto slúži peniazom, je proti Bohu.“ A tu sú peniaze, ktoré zmenili realitu. Videli zázrak vzkriesenia, ale boli platení za to, aby mlčali. Pomyslime na to, koľkokrát boli kresťanskí muži a ženy platení za to, aby v praxi neuznávali Kristovo zmŕtvychvstanie, a neurobili to, čo od nás Kristus žiadal, aby sme to ako kresťania konali.
Drahí bratia a sestry, aj tento rok prežijeme veľkonočné sviatky v kontexte pandémie. V mnohých situáciách utrpenia, najmä keď ich znášajú ľudia, rodiny a obyvateľstvo, ktorí sú už skúšaní chudobou, pohromou alebo konfliktmi, je Kristov kríž ako maják, ktorý označuje prístav pre lode, čo sú ešte na otvorenom rozbúrenom mori. Kristov kríž je znakom nádeje, ktorá nesklame; a hovorí nám, v Božom pláne spásy ani jedna slza, ani jeden vzdych nebude stratený. Prosme Pána, aby nám dal milosť slúžiť mu a rozpoznať ho a nenechať sa podplácať, aby sme na neho zabudli.
